The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Ján Michalko (* 1936)

• narodil sa 10. decembra 1936 v Košiciach, v rodine vojaka a zdravotnej sestry

• rodina prežila 2. svetovú vojnu v Liptovskom Mikuláši, kde jeho otec aktívne pôsobil v Slovenskom národnom povstaní

• študoval medicínu na Lekárskej fakulte UPJŠ

• absolvoval postgraduálne štúdium na Vojenskej nemocnici v Košiciach v rokoch 1960 – 1962, v tomto čase sa zoznámil so svojou manželkou Elenou

• od roku 1962 do 1965 pôsobil ako hlavný lekár v Stíhacom leteckom pluku v Líně u Plzně

• po návrate do Košíc pracoval na Vyššom leteckom učilišti od roku 1965 do 1998, kde vykonával rôzne funkcie v oblasti zdravotnej služby

• pôsobil ako lekár hokejového klubu Dukla Košice, futbalistov Lokomotívy Košice a bol lekárom československého futbalového tímu na OH v Moskve v roku 1980

• od roku 2002 žije v dôchodku a užíva si bezstarostný život

Od povstaleckého syna k športovému lekárovi

Ján Michalko sa narodil 10. decembra 1936 v Košiciach do rodiny profesionálneho vojaka – Michala Michalka a zdravotnej sestry Paulíny Michalkovej, rod. Imrichovej. Otcova disciplína a pevný vzťah k československej armáde, spolu s matkinou múdrosťou a oddanosťou k medicíne, hlboko ovplyvnili životnú dráhu Jána Michalka. Ten sa neskôr stal rešpektovaným lekárom na medzinárodne uznávanej Vojenskej leteckej akadémii. Tiež sa venoval športovej medicíne, čím významne prispel k úspechom československého futbalu a hokeja.

Odvaha, smútok a krivda: Osud povstaleckého vojaka

Malý Janko mal iba sedem rokov, keď si slovenský národ uvedomil, že tlak nacistického Nemecka a kolaborantskej vlády Jozefa Tisa je neúnosný. Odpor voči režimu, ktorý zaviedol represívne opatrenia proti vlastným občanom, vyústil na konci augusta 1944 do Slovenského národného povstania. Otec pamätníka, ako verný vlastenec a profesionálny vojak, zohral v tomto povstaní významnú úlohu. V spomienkach Jána zostáva živá scéna, keď jeho otec jedného dňa dorazil na koni pred ich dom vo Vŕbovej – ozbrojený samopalom a obklopený granátmi. Prišiel sa rozlúčiť s rodinou, plný odhodlania postaviť sa nepriateľovi. Prešli týždne, ba aj mesiace, kým sa opäť vrátil domov. Keď konečne prišiel, bol vyčerpaný, schudnutý a mal omrznuté uši, čo svedčilo o krutých podmienkach, ktorým čelil spolu so spolubojovníkmi v mrazivých horách Nízkych Tatier.

Jedna z najnebezpečnejších situácií nastala, keď sa s partiou šiestich mužov vracali z povstania. „V Demänovej si hodili korunu. Traja sa vydali na Ploštín a traja na Iľanovo. Otcova skupina šla na Iľanovo. Tí, čo šli na Ploštín, boli chytení Nemcami a popravili ich,“ spomína Ján Michalko. Na Ploštíne dnes stojí pomník na počesť týchto padlých hrdinov (Miloš Španko, Ján Mikuláš, Jan Žuffa) ako pripomienka ich odvahy a tragédie.

Po návrate z povstania však pamätníkov otec nemal zaručenú bezpečnosť ani v Iľanove (pozn. mestská časť Liptovského Mikuláša), pretože Nemci plánovali dedinu vypáliť. Rýchly zásah miestnych ľudí však umožnil Michala Michalka prepašovať do Liptovského Mikuláša. Záchrana prišla vďaka susede, ktorá využila príležitosť a pozvala nemeckých vojakov na pohostenie, čím mu umožnila nepozorovane opustiť Iľanovo.

„Po návrate domov otec vyzeral hrozne. Partizánsky život si vyžiadal svoje – bol vyčerpaný, schudnutý a trpel omrzlinami,“ spomína Ján Michalko.

Hoci Ján Michalko pozerá na svojho otca s hrdosťou, pretože vie, že jeho statočnosť a odvaha všetkých, ktorí sa v povstaní postavili za slobodu, boli základnými piliermi ich komunity a národa, nemôže prehliadnuť nespravodlivosť, ktorú štát po SNP voči svojim hrdinom prejavil. „K otcovi sa nezachovali tak, ako by mali. Odmenení boli aj ľudia, ktorí sa povstania vôbec nezúčastnili. V čase, keď sa hodnotilo, kto mal aké zásluhy, si niektorí ľudia sami pridelili hviezdičky a povýšili sa do určitých hodností, hoci sa povstania nezúčastnili, aj keď boli k tomu vyzvaní.“

Hľadanie stability v turbulentných časoch

Ján Michalko prežil detstvo a mladosť v období plnom historických zvratov, pričom hodnoty, ktoré mu vštepili rodičia a okolie, ho sprevádzali po celý život. Navštevoval evanjelickú školu, kde medzi spolužiakmi neexistovali náboženské trenice; všetci žili v duchu vzájomného rešpektu, čo mu poskytlo stabilné a harmonické prostredie. Aj napriek tomu však pamätník vnímal temnú stránku 40. rokov 20. storočia – prenasledovanie menšín v Liptovskom Mikuláši, najmä židovskej komunity. Spomína si, ako všetci vedeli, že „tí ľudia trpia“ a že mnohí Židia boli „normálni, zlatí ľudia,“ ktorí si nezaslúžili utrpenie, ktorým prechádzali.

Po maturite bol Ján okamžite prijatý na Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Prijímacie skúšky zvládol úspešne a bez protekcie, čím odštartoval štúdium medicíny. Boli to pre neho nezabudnuteľné roky, nielen kvôli učeniu, ale aj športovým aktivitám a spoločenským zážitkom. Aktívne reprezentoval fakultu v basketbale a atletike, súťažil za klub Slávia Košice, kde behal štafetu na 4x100 metrov. Mal tak možnosť trénovať vedľa svetových športovcov, vrátane strieborného olympijského víťaza z Tokia 1964, ktorý exceloval v behu na 1 500 m – Josefa Odložila.

Po promócii v roku 1960 nastúpil do Vojenskej nemocnice v Košiciach a neskôr sa pripojil k elitnému 5. stíhaciemu leteckému pluku, kde sa špecializoval na leteckú medicínu. Ako odborník na zdravie a bezpečnosť pilotov ich pripravoval na náročné situácie, prednášal o životospráve a školil ich v technikách katapultácie a núdzového pristátia. Práca v tomto útvare bola preňho viac, než len zamestnaním; posádku považoval za svoju druhú rodinu a oceňoval výborné vzťahy a profesionalitu pilotov, ktorí chránili západné hranice.

Mimoriadne vysokú kvalitu československej leteckej medicíny ukazuje aj fakt, že v roku 1983 pamätník mal možnosť pracovať v Líbyi, kde pôsobil ako vojenský lekár a prednášal medzinárodným študentom. Po návrate mu ponúkli vysokú pozíciu v Bratislave s možnosťou povýšenia na generála, no túto príležitosť odmietol. Vážiac si stabilitu a spokojnosť vo svojom živote, rozhodol sa ostať verný miestu a ľuďom, ktorí mu boli blízki – Košiciam, mestu, kde vyrastal a pre ktoré pracoval s oddanosťou a hrdosťou.

Život v Košiciach: Láska, rodina a úspechy Michalkovcov

V Košiciach, počas 60. rokov, sa Ján Michalko zoznámil so svojou budúcou manželkou Elenou Ternovou, talentovanou klaviristkou a neskôr rešpektovanou lekárkou na oddelení ARO. Spoznali sa na večierku, kam Ján, ako amatérsky operný spevák, často chodieval stretávať umelcov. Elena bola dcérou významného odborníka na matematiku a fyziku, ktorý však, kvôli svojmu nečlenstvu v Komunistickej strane, nedosiahol profesorskú pozíciu. Elena prišla do Košíc študovať medicínu, kde vynikala nielen svojimi schopnosťami, ale aj odhodlaním. Ich prvé stretnutie v roku 1961 odštartovalo vzťah, ktorý sa čoskoro rozvinul do harmonického manželstva, v ktorom spoločne vychovali tri deti.

Ich prvé dieťa, syn Martin, však zomrel veľmi mladý, čo rodinu hlboko zasiahlo. Táto strata poznačila ich životy, no zároveň ich spojila v odhodlaní ísť ďalej. Časom sa im narodila dcéra Táňa, ktorá vyrástla v mimoriadnu krasokorčuliarku a stala sa šesťnásobnou majsterkou Slovenska. Popri športovej kariére úspešne dokončila štúdium žurnalistiky a neskôr sa vydala za hokejistu Miroslava Nitku.

Druhá dcéra, Martina, sa rozhodla ísť v otcových šľapajach a vybrala si medicínu, hoci vynikala aj v krasokorčuľovaní. Ján však dcéru pre závodné športovanie nepodporoval, takže sa jej cesta vyvinula iným smerom. Najmladší syn Martin sa venoval zápaseniu a zároveň študoval ekonómiu, čím obohatil rodinné úspechy o ďalší odbor.

Život Michalkovcov v Košiciach bol plný lásky, spoločných úspechov a vzájomnej podpory, ktoré im pomáhali prekonávať osobné straty a upevňovali ich rodinné putá.

Michalko a moderná športová medicína: Príbeh slovenského priekopníka v športovej medicíne

Ján Michalko mal k športu vždy blízko, a práve táto vášeň ho priviedla k športovému lekárstvu. Po príchode do Košíc začal pracovať ako lekár miestneho hokejového tímu Dukla. Pod jeho starostlivým lekárskym vedením dosiahla Dukla viaceré úspechy, vrátane pamätného víťazstva 7:1 nad Spartou v Prahe. Jeho práca však nebola obmedzená len na hokej.

Postupne začal spolupracovať aj s futbalovým tímom Lokomotíva Košice a čoskoro sa stal predsedom Zdravotníckej komisie Slovenského futbalového zväzu a podpredsedom federatívnej zdravotníckej komisie. Ján Michalko bol odhodlaný priniesť do športovej medicíny moderné postupy, a preto sa nesústredil len na liečbu zranení, ale aj na prevenciu, tréningový proces, výživu a regeneráciu športovcov. Úzko spolupracoval s trénermi, pretože veril, že úloha športového lekára by mala byť komplexná a podporovať celý tím. Aj preto bol jedným z dvoch lekárov s certifikátom FIFA a UEFA v oblasti futbalovej medicíny. Pamätník tak významne prispel nielen k športovým úspechom svojich tímov, ale tiež zanechal trvalú stopu v slovenskej športovej medicíne. Stal sa priekopníkom starostlivosti, ktorá podporovala športovcov vo všetkých aspektoch ich prípravy.

Najväčší úspech československého futbalu - olympijské hry v Moskve 1980

Rok 1980 bol výnimočný aj vďaka tomu, že olympijské hry sa po prvýkrát konali v socialistickej krajine – v Moskve. Spojené štáty vyzvali na bojkot olympiády po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979. Hoci mnohé západné štáty výzvu prijali, Československo na olympiáde nechýbalo. Táto olympiáda mala pre Československo špeciálny význam nielen politicky, ale aj športovo, keďže výprava s 211 športovcami – z toho 49 zo Slovenska – dosiahla v hodnotení krajín deviate miesto. Najvýznamnejší úspech zaznamenalo futbalové družstvo, ktoré triumfovalo aj vďaka košickému brankárovi Stanislavovi Semanovi a obrancovi Františkovi Kunzovi zo Spišského Hrušova.

Podľa Jána Michalka, ktorý pôsobil ako tímový lekár futbalového družstva, „bolo ubytovanie v Leningrade výnimočné, tréningové podmienky skvelé a strava kvalitná. Náročné boli však horúčavy, ktoré spôsobili problémy s aklimatizáciou.“ Pred olympiádou sa tím pripravoval v chladných Tatrách s teplotami okolo 15 stupňov, takže pán Michalko musel prepracovať tréningový plán, aby hráčom umožnil adaptáciu na teplo a dosiahnuť tak maximálnu výkonnosť.

Aj keď futbalové družstvo Československa dosiahlo obrovské víťazstvo, pamätník stále mal svoje pracovné priority v podobe Leteckej akadémie. Z dôvodu zaneprázdnenosti sa po olympiáde zúčastňoval len medzištátnych zápasov. Počas ciest na zápasy po celom svete – od Brazílie po Mexiko – zbieral cenné skúsenosti a pozoroval, ako sa futbal vyvíja. Súčasný futbal opisuje ako „opakovaný šprint - loptou alebo bez lopty. Odpočinková fáza je medziklus. Pomalý futbalista sa v súčasnom futbale neuplatní.“

Keď politika potrebuje zmenu - 1989

Rok 1989, poznačený Nežnou revolúciou, znamenal pre Jána Michalka významný zlom. Vnímal ho ako obdobie, keď sa československá politika dostala do slepej uličky. Bol presvedčený, že mnohí vynikajúci funkcionári, ktorí rozumeli politike a prispievali k jej rozvoju, opustili svoje pozície. Pamätník sa snažil pozerať na politiku pragmaticky; nesúhlasil s teoretickými prístupmi, ale uprednostňoval ich praktické uplatnenie. Kriticky sa vyjadruje o mnohých politikoch, ktorí nemajú dostatočné vedomosti a zručnosti, a varuje pred tým, že krajina potrebuje rozumných a vzdelaných ľudí, nie tých, ktorí sú ovládaní túžbou po moci.

Pamätník je presvedčený, že celá krajina bola pripravená na zmenu. Sledujúc vývoj v okolitých štátoch, pozoroval, ako funkcionári, ktorí sa domnievali, že ich pozície sú doživotné, zablokovali prístup mladým a ambicióznym ľuďom.

V oblasti leteckého lekárstva pôsobil až do roku 2002. *V posledných rokoch svojej kariéry vybudoval Polikliniku Vojenskej leteckej akadémie, kde bol náčelníkom zdravotnej služby a polikliniky a náčelníkom zdravotníckej sl. posádky Košice. V 90. rokoch sa pamätník aktívne angažoval aj pri FC Košice, kde sa mu podarilo obklopiť schopnými ľuďmi a prispieť tak k rozvoju futbalu v regióne.

Rovnakú pozornosť venoval aj rozdeleniu Československa v roku 1993, ktoré predvídal. Uvedomoval si, že aj politici ako Mečiar a Klaus majú ambície na vytvorenie samostatných štátov, a uznával Klausovu politickú zdatnosť.

Jeho životné motto “Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe” odráža jeho prístup k životu a filozofiu, ktorou sa riadil vo všetkých aspektoch svojej kariéry, od politiky cez medicínu až po šport. Michalko sa snaží byť pozitívnym príkladom pre ostatných a kladie dôraz na vlastné skúsenosti.