"Otec bol jeden z veliteľov národného povstania v Liptovskom Mikuláši; zohral tam veľkú úlohu. Vrátil sa veľmi neskoro z povstania, prišiel s omrznutými ušami, keď prešli niektoré hory v Nízkych Tatrách. A pozrite sa, oni boli šiesti, čo sa vracali. Hodili si korunu v Demänovej. Traja išli na Ploštín, traja išli na Iľanovo. Otcova partia išla na Iľanovo. Tých, čo išli na Ploštin, Nemci chytili, na mieste popravili a oni majú tam teraz pomník. Títo traja, Mikuláš, Žufa, Ilavský, majú tam pomník. Otcova partia išla do Iľanova a tam bol určitý čas. A prišla zrazu spojka partizánska za mamou mojou a hovorila, že treba pre otca prísť a dotiahnuť ho do Mikuláša, pretože môže sa stať, že to Iľanovo zrovnajú Nemci zo zemou, že ich proste vypália. Otec tam mal kamarátov v Mikuláši. A poštár, Petrán, to bol kamarát otcov, ktorý mal povoz, mal kone. A my s mamou a tým pánom išli do Iľanova pre otca. Pri tom, predstavte si, ako sa to tam spolupracovalo. My sme bývali tretí dom od Vrbického mosta, ktorý bol tiež vyhodený do vzduchu. A sme poprosili nášho suseda, aby pozvala Nemcov v takom a takom čase na nejaký drink alebo niečo zjesť. Puding mali strašne radi. Našťastie, bolo zlé počasie, už mrzlo v novembri. To bolo koncom novembra. No a podarilo sa to."
"On nerád potom vyprával, pretože sa k nemu nezachovali tak, ako sa mali zachovať. Tam boli odmeňovaní takí ľudia, ktorí vôbec v povstaní neboli. Otec má v svojom preukaze vojaka z povolania Slovenskej armády. Vám odcitujem, čo má tam napísané. Červeným písmom v tej legitimácii - majiteľ tohto preukazu konal službu v Československej armáde od X, do X a tak ďalej. A kde? A podplukovník Černek, podpísaný. To si pamätám, lebo som bol hrdý na môjho otca. Keď sa to hodnotilo, kto bol v povstaní a kedy skončil. Boli takí ľudia v povstaní, ktorí si sami dali hviezdičky a sami seba povýšili na určité hodnosti a v povstaní vôbec neboli. Aj keď boli vyzvaní, aby sa zúčastnili. Určité funkcie povstalci potrebovali, aby tam boli určité odbornosti. Takže to takto bolo."
"Ja si pamätám, mňa ošetroval jeden zubný lekár, mal som niečo so zubom. Aj mali sme spolužiakov atď. Tam ľudia žili, nechcem to povedať ako bratia, ale žili v zhode. Tam nepadalo to, že ty si katolík, ty si evanjelik, ty si Žid. To tam nebolo. My sme vedeli, že tí Židia trpia. Lebo tam bolo spustu dobrých a nebohatých Židov, ktorí hýrili. Za Slovenského štátu zo začiatku sa Židia mali veľmi dobre. A ešte prichádzali z bývalej Československej republiky. Boli to väčšinou ľudia, ktorí boli vzdelaní, ktorí pomáhali. Niektoré boli profesie, kde naši kresťania nemali také profesie, ktoré Židia mali a pomáhali naším ľuďom."
Ján Michalko sa narodil 10. decembra 1936 v Košiciach. Jeho otec Michal Michalko bol vojak z povolania a mama Paulína Michalková, rod. Imrichová, bola zdravotná sestra.
Jánova rodina prežila 2. svetovú vojnu v Liptovskom Mikuláši. Jeho otec sa zúčastnil Slovenského národného povstania, kde zohral významnú úlohu. Po vojne sa rodina presťahovala späť do Košíc, kde Ján navštevoval gymnázium. Po maturite v roku 1954 pokračoval vo štúdiu medicíny na Lekárskej fakulte UPJŠ, kde sa aktívne zapájal do športu (bol členom Atletického klubu Slávia Košice).
Vojenská nemocnica Košice bola miestom, kde Ján Michalko absolvoval postgraduálne štúdium v rokoch 1960 až 1962. V tomto období sa zoznámil so svojou manželkou Elenou, vynikajúcou klaviristkou a lekárkou. Ich rodina bola poznačená tragédiou, keď im zomrel prvý syn. Napriek tomu sa im narodili dve dcéry a syn, všetky deti excelovali v športe a vzdelaní.
Neskôr sa stal hlavným lekárom v Stíhacom leteckom pluku v Líně u Plzně, kde pôsobil od roku 1962 do roku 1965. Po tomto období sa vrátil do Košíc, kde začal pracovať na Vyššom leteckom učilišti, kde vykonával rôzne funkcie v oblasti zdravotnej služby od roku 1965 až do roku 1998.
Medzi jeho významné funkcie patrila pozícia náčelníka zdravotnej služby a polikliniky na Poliklinike Vojenskej leteckej akadémie, kde pôsobil od roku 1984 až do svojho odchodu do dôchodku. V tejto úlohe sa staral o komplexnú zdravotnú starostlivosť pre vojakov a ich rodiny. Okrem toho riadil zdravotný tím.
V roku 1994 bol menovaný za prvého hlavného odborníka pre letecké lekárstvo armády Slovenskej republiky, čím sa stal kľúčovým hráčom vo vývoji a implementácii leteckého lekárstva v armáde.
V období normalizácie sa Ján Michalko stal aj športovým lekárom. V rokoch 1965 až 1967 bol lekárom hokejového oddielu Dukla Košice a VSŽ Košice. Po ukončení pôsobenia v hokeji sa v roku 1967 stal lekárom futbalistov oddielu Lokomotíva Košice. V tejto pozícii pôsobil až do roku 1994. Počas svojej dlhoročnej praxe sledoval a liečil množstvo talentovaných futbalistov, čím prispel k ich športovému rozvoju a výkonom.
Jedným z vrcholov jeho kariéry bolo pôsobenie lekára futbalistov ČSSR na olympijských hrách v Moskve v roku 1980, kde zabezpečoval zdravotnú starostlivosť pre československý futbalový tím.
Od roku 2002 pamätník si užíva bezstarostný život dôchodcu.
