„Spolužiačky moje Židovky, veľmi chytré dievčatá, boli v tom tábore, kde boli kasárne v Žiline predtým, ako je kostol sv. Ladislava -
Závodie, a tam boli v takej ohrade, tak tam som bola za nimi ešte, ale to bol strašný pohľad, strašný! To sa nedá, ja keby som si to teraz vedela prestaviť, tí, čo teraz utekajú – emigranti, tak, ak v takýchto podmienkach utekajú, tak to nebolo možné. To bolo ohraničené miesto, kde bola spústa ľudí, deti, všetko v hromade. A nevedeli, čo bude s nimi. A podľa toho, že nikdy sa nehlásil nikto z tej časti Žiliny o majetok, tak som povedala, že isto všetci zahynuli.“
„27. marca 1983, to sme už šípili, že sa niečo deje, pretože to bol dom na rohu a oproti druhý rožný dom bol detský domov, kde som najprv pýtala o možnosť zamestnania a tam ma na jeden mesiac prijal riaditeľ. A po jednom mesiaci mi dal výpoveď, že mníšky a farárov nezamestnáva, tak som odtiaľ odišla. A to sme túto prácu potom hľadali. Popred ten detský domov chodil stále fajčiaci pán, čo bolo také divné, keď sme išli na svätú omšu v nedeľu. To bola Kvetná nedeľa a keď sme sa vrátili zo svätej omše, len čo sme vošli do domu, zakrátko zvonili na bránu a ohlásili sa ako Bezpečnosť, že domovú prehliadku. Ja si nepamätám okolo toho celkom nič, len že prechádzali všetko, ja som s nimi bola, listiny hrabali, pozerali na fotky a mali ten svoj cyklus, stylovaný materiál [cyklostyl, pozn. ed.], stroj a magnetofón. Z toho niečo zhabali, čo som mohla, som im - keď tam neboli - vzala a roztrhala, keď akurát niekam išli inde sa pozrieť. A to trvalo od toho rána až do poobedia, myslím, že tak druhá až tretia hodina, a odišli.“
„Ťažko som to znášala. Lebo mala som už po svojej päťdesiatke a svetlo celú noc, teraz to kukanie okienkom, otváranie s tými kľúčmi a vždycky som ja cítila všetko, lebo som taká citlivejšia bola, tak som všetko vnímala, čo kde sa deje, a to sa veľmi rozliehalo v takej budove, a tak fantázia pracovala. Skôr takéto problémy boli. Trýznenia ani takéto som ja nezažila. Ani nemôžem, že by boli ... No to nepríjemné či to kúpanie, každý tam sám holý stál a v rade sme všetci boli, alebo tie vychádzky vonku. Na izbe sme boli piati, ale dievčatá boli veľmi ohľaduplné. Ja som ale im nepovedala dôvod, prečo som tam, a oni to tiež ťažko znášali. To boli mladé ešte dievčatá, takže tomu ani nerozumeli. Tak som im ani nepovedala, že prečo. Dávali mi ako starej mame prednosť, tak som sedela vždycky a oni okolo upratovali. Boli veľmi pozorné.“
Štefánia Mihalusová sa narodila 23. októbra 1931 v Marčeku pri Žiline. Vyrastala v rodine notára Štefana a jeho manželky Štefánie, rodenej Veveričíkovej. Mala dvoch takmer o generáciu starších súrodencov. Ako 8-ročná sa odsťahovala k svojej sestre Márii, ktorá bola vydatá v Žiline. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol jej otec ako podporovateľ vládneho režimu odvedený partizánmi a zastrelený. Po skončení vojny ako 14-ročná vstúpila do rehole františkánok a študovala za učiteľku. Februárový prevrat v roku 1948 a následne Akcia R ju poslala medzi sústredené rehoľníčky na Moravu, kde pracovala vo výrobe a najdlhšie ako opatrovateľka v domove dôchodcov. V roku 1978 prišla do Ružomberka žiť rehoľný život v ilegalite a pracovala v tamojšej nemocnici ako zdravotná sestra. V roku 1983 sa stala obeťou tzv. Akcie Vír a bola na ňu uvalená väzba. Vo väzení v Žiline strávila 41 dní. O rok na to odišla do invalidného dôchodku. Po novembrových udalostiach mohla po takmer štyroch dekádach opäť slobodne žiť svoj rehoľný život. Dnes žije v kláštornom dome v Ľubochni neďaleko Ružomberka.
