The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefánia Mihalusová (* 1931)

• narodená 23. októbra 1931 v Marčeku pri Žiline

• ako osemročná sa presťahovala od rodičov z Marčeka k staršej sestre do Žiliny

• v Žiline chodila do meštianky, ktorú spravovali školské sestry sv. Františka

• v roku 1945 vstúpila do rehole a absolvovala štúdium na učiteľskom ústave

• v auguste 1950 boli františkánky spolu s ďalšími ženskými rehoľami internované do Kláštora pod Znievom

• od roku 1951 pracovala v továrni v Sudkove pri Šumperku

• od roku 1955 pracovala v Charitnom dome v Skalici pri Znojme

• v rokoch 1964 až 1968 absolvovala Strednú zdravotnícku školu v Znojme

• v roku 1978 odišla zo Skalice a prichádza do Ružomberka, kde pôsobila ako tajná rehoľná sestra

• v júli 1979 sa zamestnala v štátnej nemocnici ako zdravotná sestra

• v marci 1983 sledovanie, razia a uväznenie františkánok realizovanou Akciou Vír

• v máji 1983 po 41 dňoch prepustená na slobodu

• v roku 1984 odišla na invalidný dôchodok, zostala žiť v Ružomberku

• od roku 1990 slobodne žila vo františkánskej reholi v Ružomberku

• v roku 2013 sa presťahovala do rehoľného domu v Ľubochni, kde žije doteraz

Príbeh Štefánie Mihalusovej, ktorá ako rehoľná sestra používala meno Viliama, ukazuje, aké turbulentné obdobia zažili Slováci za posledných osemdesiat rokov. Počas druhej svetovej vojny prišla o svojho otca a ako rehoľníčka prežila štyridsaťjeden rokov svojho života v ilegalite vzhľadom na vládnuci komunistický režim. Ten si dokonca v osemdesiatych rokoch zmyslel túto jednoduchú, vtedy päťdesiatdvaročnú ženu, uväzniť. Všetkým ľuďom, ktorí jej v živote ublížili, odpustila, aj preto má dnes napriek vysokému veku nadčasový pohľad na život a jeho hodnoty.

Štefánia Mihalusová sa narodila 23. októbra 1931 v Marčeku, v dnešnom okrese Žilina. Pochádza z rodiny notára Štefana a Štefánie, rodenej Veveričíkovej zo Svederníka. Jej korene sa tak vinú z intelektuálnej rodiny otca a rozhľadenej línie po matke. Štefániina matka totiž pochádzala z rodiny scestovaného drotára z Dlhého Poľa, ktorý pre svoju dcéru našiel dobrú školu a ubytovanie v Budapešti. Štefánia spomína na svoju mamu ako na veľmi inteligentnú ženu.

S rodičmi bývali vo Svederníku v malom kaštieli, ktorý odkúpili od maďarských šľachticov. Tí sa po prevrate v roku 1918 odsťahovali zo Slovenska preč. Toto rodinné hospodárstvo vybudovala hlavne mama Štefánia: „Pracovala tam veľmi ťažko, ale nikdy sa na nič nesťažovala. Takú pokornú ženu som nevidela,“ spomína Štefánia.

Druhá svetová vojna a rodinná tragédia

V spoločnej domácnosti s rodičmi však Štefánia žila len do ôsmeho roku života, keď odišla bývať k svojej staršej sestre Márii, vyd. Bayerovej, ktorá už bývala so svojím manželom v Žiline. Keď sa Štefánia narodila, jej sestra mala už šestnásť rokov: „Ona ma vlastne „vybatolila“ a odchovala.“

Okrem sestry mala Štefánia aj brata Františka a ešte jedného brata Štefana, ktorý umrel v útlom veku – jeho Štefánia nezažila. Keď si zaspomína na súrodencov, hovorí: „Ja som bola vlastne ich dieťaťom, lebo som sa narodila až dvadsať rokov po bratovi. Takže keď som bola na sestrinej svadbe, kde brat mal už svoje deti, sedela som s nimi, s jeho ratolesťami. Bola som taká stará „tetka“, ako boli moje neterky a synovci.“

Na základnú školu začala chodiť vo Svederníku a po presťahovaní sa k sestre pokračovala v škole v Žiline. Po ľudovej škole išla do meštianky, ktorá bola v tom čase na vysokej úrovni. Štefánia spomína na čas v škole: „Druhú svetovú vojnu som vnímala už vtedy veľmi intenzívne. Moje spolužiačky Židovky, veľmi chytré dievčatá, boli v tábore, kde boli kasárne v Žiline, ako je kostol svätého Ladislava – Závodie. Boli tam v ohrade. Bola som tam za nimi, ale to bol strašný pohľad. Strašný! To sa nedá ani vypovedať; ja keby som si mala predstaviť, že tí, čo teraz utekajú – utečenci – musia byť v takých podmienkach – to nemôže byť pravda. Bolo to ohraničené miesto, kde bolo mnoho ľudí, detí; všetko na hromade. A nevedeli, čo s nimi bude. A podľa toho, že sa nikdy nik neohlásil z tej časti Žiliny, aby mu bol vrátený majetok, tak si myslím, že isto všetci zahynuli.“ Štefánia spomína na svoje spolužiačky židovského pôvodu s láskou a obdivom: „My sme jednu našu spolužiačku boli ochotní počúvať aj cez celú prestávku, keď nám z francúzskeho originálu plynule predčítala. Boli sme hrdí na úroveň žiakov v meštianke.“

Rodinné osudy Mihalusovcov sa turbulentne zmenili Slovenským národným povstaním a prebratím moci partizánov. V dome v Marčeku bolo na Druhý sviatok vianočný rodinné posedenie, keďže Štefánia a obaja jej rodičia oslavovali meniny. Na druhý deň nechali dvanásťročné dievča odviesť z domu ku bratovi, do neďalekého Hliníka nad Váhom. Otec rodiny, Štefan Mihalus, nebol ako notár a otvorený podporovateľ vládneho režimu miestnym revolucionárom po vôli. Ešte večer 27. decembra urobili partizáni domovú prehliadku. Štefan ich ešte privítal slovami: „Chlapci, ale veď ja vás poznám.“ Partizánskej jednotke však velil sovietsky dôstojník. Štefánia si spomína na zlomovú udalosť: „Tatu vzali so sebou, mama o deviatej hodine večer počula výstrel. No zakázali jej do rána opustiť dom. Keď počula ten výstrel, hneď sa modlila za neho ako za zomrelého: ‚To tatu zabili.‘ Bratovi prišli povedať, že tatu vzali a že je nezvestný, ale mama povedala to svoje tušenie, že si myslí, že ho zabili.“ Žiadne správy sa však o ňom neobjavili. Až po troch mesiacoch, keď išli okolo mesta kopať zákopy, našli telo Štefana Mihalusa. „Mame to prišli povedať a ona sama bez pomoci ho vzala do plachty a doniesla domov,“ dodáva Štefánia.

Vstup do rehole a jej rozbitie

Štefánia na svoj vstup do rehole spomína ako na veľmi jednoduchý a prirodzený. Obaja jej súrodenci získali vzdelanie na cirkevných školách vedenými rehoľníkmi a vo svojom okolí mala veľmi silné väzby na zasvätené osoby. „Tata by to nikdy nepovolil. A tak si ho Pán Boh vzal a ja bola som slobodná,“ opisuje Štefánia súvislosti s jej zasväteným životom. Ako štrnásťročná sa teda rozhodla vstúpiť do rehole františkánok, pričom jej rozhodnutie odsúhlasila mama slovami: „Veď ty si vždycky vravela, že chceš byť mníška.“ Štefániin sen bol stať sa učiteľkou, a preto v reholi, kde prijala meno Viliama, pokračovala v štúdiu na učiteľskom ústave pre materské školy. „Ale ku školstvu som sa nikdy nedostala,“ opisuje Štefánia.

V závere štyridsiatych rokov 20. storočia už v reholi tušili, že po komunistickom prevrate bude nasledovať prenasledovanie kresťanov. Nový režim mal však prácu s budovaním štruktúr štátu a bojom s inými „nepriateľmi”, a tak ešte po februári 1948 mali rehoľné sestry v kláštore každý týždeň prednášky, ktoré ich mali pripraviť na tvrdý príchod komunizmu. Prednášali hlavne gymnaziálni profesori zo Žiliny pripravujúc rehoľníčky nielen z teologického hľadiska, ale tiež z ohľadu vyjadrovania sa pred úradmi a podobne.

Po piatich rokoch v reholi Štefániu postihla „Akcia R“, čo bolo sústreďovanie a internovanie členiek ženských reholí štátnou mocou: „Dňa 29. augusta 1950 nás vyvážali zo Žiliny, sústreďovali do Kláštora pod Znievom“. Keď dorazili autobusy so sestrami do kláštora, Štefánia si najviac pamätá jeden skutok ich sestry predstavenej – dala zhromaždiť všetky prítomné členky rehole do kaplnky a spoločne zaspievali pieseň Te Deum, ďakovnú pieseň Teba, Bože, chválime. „Urobilo na mňa silný dojem to, že všetko berieme ako prejav Božej lásky,“ opisuje Štefánia. Po sústredení rehoľníčok boli všetky rehole oficiálne zrušené.

Na tomto mieste potom žili a pracovali na hospodárstvach i v lesoch vyše jedného roka. Počas zimy pracovali ako brigádničky závodu Slovena Žilina. V októbri 1951 boli sestry prevezené na Moravu do továrne Šumperk-Sudkov na spracovanie ľanu. Tam pracovali viac ako štyri roky spolu s civilnými továrenskými zamestnancami. Štefánia pracovala v tzv. predpriadelni a v sušiarni na tri zmeny: „Pri stroji som pracovala s Grékom. Neviem, ako sa tam dostal, lebo sme sa nedohovorili.“ Sestry bývali v ubytovni v Šumperku a dovážali ich do továrne v Sudkove. Príslušníčky reholí mohli i naďalej pracovať vo svojom rehoľnom oblečení.

Štefánia vnímala veľmi citlivo vykonštruované procesy so slovenskými biskupmi, ktoré boli symbolickými a exemplárnymi trestami pre všetkých veriacich. Tým, že mala štátna moc v rukách všetku tlač a rozhlas, bola dobová mienka manipulovaná ostro proti kresťanom. Štefánia opisuje: „V správach boli strašné výmysly. Človek bez rozmýšľania tomu aj uveril.“ Rehoľníci, samozrejme, vedeli, aká je pravda, ale to na situácii nič nezmenilo. Štefánia najcitlivejšie vnímala situáciou svojho nitrianskeho biskupa, Eduarda Nécseyho, ktorý ju birmoval. Ten sa však vďaka svojim zdravotným problémom vyhol ostrému prenasledovaniu. Štefánia tiež s bolesťou spomína na proces s biskupom Vojtaššákom, ktorý bol podľa nej „strašne potupený“.

Starostlivosť o tých najzraniteľnejších

V roku 1954 sa prevádzka továrne obmedzila kvôli nedostatku materiálu na spracovanie. V tom čase sa v Československu vytvárala sieť charitných domov a sociálnych zariadení. Sestry boli preto prevezené do obce Skalica pri Znojme. Samozrejme, nikto z kompetentných sestrám nepovedal, kam ich presúvajú. Vyše dvestokilometrová cesta budila v sestrách podozrenie: „Všetci sme si mysleli, že ideme na Sibír, lebo v tom čase sa vyvážalo všetko do Sovietskeho zväzu“.

V Skalici Štefánia pracovala ako sociálna pracovníčka a starala sa o starých ľudí. Pracovali na zoštátnenom šľachtickom zámku, ktorý bol pri príchode Štefánie ešte v rekonštrukcii. Režim v práci bol vcelku uvoľnený a aj naďalej mohli pracovať vo svojom rehoľnom oblečení.

V Skalici závisel režim v prvom rade na vedúcich pracovníkoch. Štefánia na svojich nadriadených spomína v dobrom, i keď boli členmi komunistickej strany. Napriek tomu, že boli presvedčení zástancovia režimu, voči rehoľným sestrám boli veľmi pozorní. Jeden mal aj vyššie vzdelanie, no tiež sa riadil heslom „Čo netreba, nebudeme vravieť“. Štefánia si tiež spomína na iného z riaditeľov, ktorý vraj „vybavil, čo nám bolo treba“. Dokonca povolili sestričkám začať študovať na strednej zdravotnej škole v Znojme.

Tak sestra Viliama v rokoch 1964 až 1968 ako zrelá tridsiatnička absolvovala denné štúdium na strednej škole so svojimi o takmer dvadsať rokov mladšími spolužiačkami. Riaditeľka školy bola veľmi milá a sestričky prijala láskavo a s otvorenosťou. Počas pobytu v Skalici mohli sestry dokonca získavať cez viedenský rozhlas a neskoršie aj televíziu necenzurované informácie zo západnej Európy.

Politický režim bol na dolnej Morave značne uvoľnenejší. Sestry sa mohli navzájom vzdelávať v teológii, nacvičovali divadlá či usporadúvali rôzne súťaže. Istý čas bývali naraz v ubytovacom zariadení aj františkánky, aj  „školské sestry“ z kongregácie menom de Notre Dame. Sestry z oboch reholí sa obohacovali o rozdielny pohľad na spiritualitu, a zároveň ich zjednocoval spoločný cieľ.

Štefánia sa spätne pozerá na tieto roky s obdivuhodným nadhľadom: „Sústredenie sestier a ich vyvezenie zo Slovenska považujem za veľký dar. Išlo o štyridsaťročné „putovanie“ len s pracovným záväzkom. Zažili sme medzi sebou mnoho zblíženia. A čo má hodnotu v spoločenstve? Vzťah a priateľstvo. Ja považujem tie roky za dar Boží, nie za nejaký trest. Bol to dar Boží!“

Počas Pražskej jari prichádzali za rehoľnými sestrami študenti z Brna, aby si urobili duchovnú obnovu. Dokonca sa naskytla možnosť prijať do rehoľného spoločenstva nových ľudí. Platilo to najmä pre tie dievčatá, ktoré chodili k františkánkam na prázdniny. V roku 1969 sa napokon konala rehoľná obliečka nových členiek. Normalizácia však zasiahla veľmi promptne a hneď na začiatku sedemdesiatych rokov bol vydaný opätovný zákaz prijímania nových členiek.

Krátko na to sa štátne nariadenia sprísnili ešte viac a reholiam prikázali nové členky prepustiť. Tie však len vyzliekli svoje rehoľné oblečenie a zostali spolu s ostatnými sestrami ako civilné zamestnankyne. „Úradné tlaky boli silné, hlavne na predstavených, ale v bežnom živote sme to ostatným sestrám nedávali pocítiť.“ Sestra Viliama, teda Štefánia Mihalusová, ich však ako členka vedenia slovenskej provincie františkánok a ako predstavená domu v Skalici pociťovala veľmi výrazne.

Rehoľný život v ilegalite

„V roku 1978 som dostala pozvanie na Slovensko. Hranice som ale prešla bez štátneho súhlasu, teda ilegálne, pretože sme oficiálne ako celá provincia františkánok boli vyvezené na Moravu,“ pokračuje Štefánia. 

Rehoľa tajne kúpila rodinný dom v centre Ružomberka. Ešte v päťdesiatych rokoch v ňom býval katolícky kňaz a spisovateľ Ignác Grebáč-Orlov.[1] Štefánia bola s mladšou spolusestrou Annou Holíčkovou pozvaná, aby skúsila začať žiť svoj rehoľný život medzi civilným obyvateľstvom. Obe sestry pozvanie prijali. Paradoxne, aby mohli žiť svoje doživotné rehoľné sľuby, museli vyzliecť františkánsky habit. V malom meste však boli neznáme osoby neprehliadnuteľné. „Keď sme upravovali dom, boli sme nápadné, i keď sme boli v civile,“ vysvetľuje Štefánia. Dom prerábali viac-menej samy a rekonštrukciu dokončili až v ďalšom roku. Aj preto museli prvú zimu prežiť bez kúrenia vo veľmi náročných podmienkach. Sestra Viliama však spomína, že v mnohých okolnostiach im pomáhali susedia, v ktorých od začiatku našli oporu.

Na druhej strane neznámym osobám s podozrivým spôsobom života robili problémy úrady a ľudia pri moci. Štefánia sa pokúšala nájsť si prácu v detskom domove, ktorý bol oproti ich rodinného domu. Odtiaľ však po mesiaci musela odísť, keď je riaditeľ dal výpoveď so slovami, „že mníšky a farárov nezamestnáva“. Mesto však podmienilo udelenie trvalého pobytu práve získaním stabilného zamestnania. Po niekoľkých mesiacoch si obe františkánky našli pracovné miesto v ružomberskej štátnej nemocnici ako zdravotné sestry na internom oddelení.

Vyšetrovanie Akcie Vír

Neštandardný spôsob života sestier čoskoro začal budiť pozornosť aj tajnej služby a miestnych orgánov ŠtB. Postupne sa stalo verejným tajomstvom, že v dome žijú príslušníčky rehole františkánok. Štefánia s Annou si všimli, že sú sledované a že v ich okolí sa pohybujú viaceré neznáme osoby, ktoré sledujú ich kroky. Niečo sa dalo iste vytušiť, ale to, že im na Kvetnú nedeľu, 27. marca 1983, zazvoní na bránu Štátna bezpečnosť, to si nepredstavovali. Pri domovej prehliadke, ktorá trvala od rána do dlhého poobedia, „prechádzali všetko, hrabali sa v listoch, pozerali na fotky, zobrali písací stroj a magnetofón. Čo som mohla, to som nepozorovane vzala a roztrhala, keď akurát vyšli na prehliadku inej miestnosti.“ Po odchode ŠtB zostali sestry vo veľkej neistote. Predpokladali, že ich prenasledovanie len začalo.

V nasledujúci týždeň boli predvolávané na výsluch každý jeden deň. Raz boli vypočúvané na mestskom oddelení, inokedy na okresnom oddelení v Liptovskom Mikuláši. Séria výsluchov a vyšetrovania sa stupňovala celý týždeň. Sestry vypočúvali niekedy spolu, inokedy osobitne. Celá séria vyvrcholila v piatok 1. apríla 1983: „Bol to Veľký piatok a v tom osemdesiatom treťom bol Jubilejný rok vykúpenia. Bolo nám to veľkým povzbudením. Pamätám si, že keď ma vzali do väzby, presadili ma z normálnej stoličky s operadlom na okrúhlu stoličku bez operadla. Bol to asi taký postup, že väzeň nemôže sedieť na normálnej stoličke“.

Sestry sa previnili proti paragrafu číslo 178 Trestného zákona: Marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami. V ich spise vedenom ŠtB bolo uvedené, že „ide o činnosť vysokej spoločenskej nebezpečnosti“.[2] Preto mali s okamžitou platnosťou nastúpiť na výkon trestu do väznice do Žiliny. Štátom pridelení právnici sa ešte sestier opýtali, ako berú predmetný rozsudok. Na to im Štefánia odpovedala: „Pán Boh nás uznal za hodných pripodobniť sa v Roku vykúpenia na Veľký piatok Pánu Ježišovi“.

Vyšetrovatelia neboli na Štefániu a Annu prehnane agresívni. Po tom, ako ich Štefánia poprosila, im dovolili ísť ešte domov vypnúť kúrenie a zabezpečiť dom na čas ich neprítomnosti. Mohli si vziať nielen osobné veci, ale aj cennosti a hotovosť, ktorú mali u seba. Policajná eskorta im povolila navštíviť cestou aj Štefániinu sestru Máriu, žijúcu v Žiline. Týmto spôsobom mohli nechať cenné veci v bezpečí a Štefánia narýchlo podala svojim najbližším informáciu o zaistení.

Väzba

Vo väzení rehoľníčky zistili, že ich odňatie slobody nie je vecou náhod: v Žiline stretli svoje ďalšie dve spolusestry z Tvrdošína. Síce ich okamžite rozdelili, no Štefánia na väzenie spomína bez výrazných negatívnych dojmov. Podmienky či jedlo boli veľmi skromné, ale personál sa voči nim väčšinou správal úctivo. Sestra Viliama sa sama dostala na celu do skupiny mladistvých žien, medzi dievčatá vo veku okolo šestnásť rokov, hoci sama už mala po päťdesiatke. Spolu ich v cele bolo päť. Pre rehoľníčku bolo náročné zvykať si na bežné prevádzkové procesy vo väzení: „Svetlo celú noc svietilo, to nazeranie okienkom do cely, otváranie s kľúčmi... všetko sa veľmi rozliehalo po celej budove. Som skôr citlivejšia, preto som všetko veľmi vnímala, čo sa kde deje. A moja fantázia pracovala“. Pre rehoľníčku bol veľmi nepríjemný aj priebeh spoločne vykonávanej hygieny. Iné útrapy, fyzické či psychické, však nezažívala.

Aj napriek výraznému vekovému rozdielu sa Štefánia Mihalusová, teda sestra Viliama, cítila v spoločnosti mladých žien na cele veľmi dobre: „Dievčatá boli veľmi ohľaduplné. Tiež to ťažko znášali. Boli to mladé dievčatá, takže dôvodom mojej neistoty by ani nerozumeli. Tak som im o nich ani nehovorila. Dávali mi prednosť ako starej mame. Tak som vždycky len sedela a oni okolo upratovali. Boli veľmi pozorné.“ Život na cele nebol až taký nepríjemný, horšie to však bolo s neistotou, ako dlho tam Štefánia so svojimi sestrami z rehole budú a čo ich vlastne čaká. Keďže neboli súdené a len bol na ne uvalený trest, žili stále vo väčšej neistote.

Viac informácií o ich ďalšom osude nemal ani pridelený právny zástupca, doktor Adamec. Avšak obrat v ich prípade prišiel znenazdania: „Po štyridsať jeden dňoch nás zavolali do skladu, nič nám nepovedali, len aby sme si vzali svoje šaty. Tak sme si vzali svoje šaty a na vrátnici nám povedali, že sme voľné.“ Všetky štyri františkánky odrazu nevedeli, kam sa majú podieť a čo vlastne s nimi ďalej bude. V ťažkých okolnostiach zažili aj úsmevnú situáciu, keď po prepustení z väznice cestovali už v teplom májovom počasí v zimných kabátoch, ktoré mali na sebe pri zadržaní v marci. Štefánia sa spolu so sestrou Annou vybrali opäť k rodnej sestre Márii do Žiliny. A ostatné dve rehoľné spolusestry, dovtedy žijúce v byte v Tvrdošíne, odišli každá ku svojim rodičom na vopred neistý čas.

Návrat do Ružomberka a smutný príbeh demokracie

Po krátkom čase sa Štefánia s Annou vrátili do Ružomberka a „s malou dušičkou“ sa išli opýtať do nemocnice, či môžu prísť do práce. Primár oddelenia onkológie, na ktorom predtým Štefánia pracovala, ju prijal s nadšením späť do práce. Obom sestrám pritom nezapísal žiadnu absenciu, ani za bezmála dva mesiace, ktoré v práci museli vynechať kvôli väzeniu.

Prijatie v meste bolo nad očakávania veľmi príjemné a srdečné. Obom sestrám sa dostalo objatí a láskavých slov, hlavne od veriacich susedov a známych. Po návrate do bežného života pokračovalo všetko v zabehnutých koľajach, nikto nerobil Štefánii ani jej ďalším trom uväzneným spolusestrám žiadne obštrukcie. Veď ich vyšetrovanie a uväznenie bolo v období skorých osemdesiatych rokoch v celku raritou: „Nikto nechcel veriť, že u nás sa robili také represálie ešte v osemdesiatom treťom roku.“ Až neskôr sa dozvedeli, že išlo o celoslovenskú akciu namierenú proti reholi františkánov, ktorých prísnejšie sledovali po pohrebe otca Bártu. Akcia niesla meno Vír.

Po prepustení sa sestry nedočkali žiadnej náhrady za väznenie a vrátenia zhabaných vecí. Nedostali nič zo zadržaných predmetov, kde okrem množstva literatúry a magnetofónových pások boli aj hodnotnejšie veci ako písacie stroje či kazetový prehrávač.[3]

Posledné roky totality prežívala Štefánia už ako invalidná dôchodkyňa po tom, ako z nemocnice odišla v roku 1984. Ostala žiť v dome v Ružomberku, kde sa dočkala aj prelomových udalostí novembra 1989. Do masových demonštrácií na námestí sa zapojila osobne. Z nádeje na zmenu však vytriezvela už počas prelomových udalostí, keď počula reakciu jedného svojho bývalého kolegu z nemocnice: „Jeden lekár tam povedal poznámku: ,Nechajte tú luzu vykričať.‘ Bolo mi to veľmi ľúto a ešte sa mi to nevymazalo z pamäti.“ 

Nasledujúce roky aj skutočne dokázali, že zmena sa nedala urobiť zo dňa na deň. Sestra Viliama vidí hlavný dôvod v tom, že okrem spoločenských zmien je ešte dôležitejšia premena charakteru, mysle a srdca: „Človek bol za tie roky zdeformovaný; už sa ani nedivím, že ten vývoj je taký komplikovaný. Veď za tridsať rokov sa to vôbec nezmenilo.“

Aj napriek pokročilému veku má Štefánia stály záujem o verejné a politické dianie, ale ako sama tvrdí, je z toho veľmi sklamaná: „Keď teraz pozorujem politické súvislosti, je mi z toho nanič; veď pre vlastný národ nie sme ochotní zriekať sa. Kým naši politici nebudú vedieť umrieť pre dobro spoločnosti, dovtedy spoločnosti nebude dobre. Umrieť sebe a svojej hrabivosti, až potom bude dobre celému národu.“ 

Tieto slová sú skutočne nadčasové a hovoria nielen o bolestnej skúsenosti, ktorú Štefánia Mihalusová musela zažiť, ale aj o múdrosti, ktorú táto žena za svoj život nadobudla. Okrem spomenutých kvalít Štefániin príbeh dokazuje aj jej prirodzenú dobrotu, ktorej nechala vo svojom srdci vyrásť aj napriek tragickým životným okolnostiam: „Neviem sa dívať na ľudí negatívne. Viem, že je človek taký a onaký, ale mám ho rada. Neostala vo mne ani zatrpknutosť. Aj keď zabili nášho tatu, tak mi mama, keď prišiel Rus, čo ho zastrelil, hovorila: ,On za to nemôže...‘“

[1] Viac: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ignác_Grebáč-Orlov

[2] Archív ÚPN, fond KS ZNB S ŠtB Banská Bystrica, BB-KR, arch. č. 8 010.

[3] Archív Štefánie Mihalusovej. Protokol o vykonaní osobnej prehliadky zo dňa 27. marca 1983.