„Prvý deň, ešte vidím seba a ostatných kamarátov, s ktorými som bol dva roky. Prvá cesta, tá bola katastrofálna, myslel som si, že to tam nevydržím. Prišli sme tam, asi kilometer dole od šachty, a bola tam 80-centimetrová stena, čo tam baníci zbíjačkami rozrúbali. My sme na chrbte ležali, a to uhlie sme museli nakladať na pás. Myslel som si: ‚Bože môj dobrý, ja koniec šichty nedožijem.‘
Ležať a takto nakladať, a 80 centimentrov, to bolo prvýkrát a zdá sa mi, že aj posledný, čo ma šokovalo. Ako som tam ležal a tou veľkou lopatou nakladal na pás, myslel som si, že odtiaľto ja nevyjdem zdravý.“
„Už v roku 1952 Gottwald nás nespoľahlivých ponúkol Stalinovi, aby nás dal na Sibír do gulagov. A to by bola katastrofa. Mali sme šťastie, že náhle umrel Stalin a po ňom ešte náhlejšie aj Gottwald.“
„Keď sme prišli domov, namiesto toho, aby sme oddychovali, každý deň od nemlátom do nemlátom, ako sa hovorí, cvičenie. Pán vážený súdruh poručík hovoril, ‚aby ste nemali čas na rozmýšľanie‘, že musia nás jednak manuálne, jednak aj duševne tlačiť dole.“
Vojtech Mikláš sa narodil 20. októbra 1928 v obci Veľké Chyndice pri Vrábľoch. Jeho rodičia, Mária a Vincent, boli roľníkmi. Jeho rodnú obec pričlenili po roku 1938 Maďarsku, a tak gymnázium navštevoval v Budapešti, štúdiá však nedokončil v dôsledku frontových bojov. Po vojne pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Nitre a následne sa chcel stať kňazom. V roku 1950 bol ale označený za politicky nespoľahlivú osobu a bol odvedený do Pomocných technických práporov, kde strávil takmer tri roky. Prepustený bol až v decembri 1953 s podmienkou, že ešte rok si odpracuje vo vojenských kasárňach v domácom prostredí. Neskôr sa mu podarilo spraviť si večernú školu s maturitou, musel však byť celé obdobie komunistického režimu zamestnaný ako manuálny pracovník. Momentálne žije v Jelšovciach pri Nitre.
