The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Miklo (* 1948)

• narodil sa 30. januára 1948 v malebnej obci Polom ako jedináčik

• rodina sa niekoľkokrát sťahovala (kvôli otcovej práci baníka) – Drnava, Štítnik, Ochtiná, Slavošovce – tam ukončil základnú školu v roku 1963

• 1963 – nástup na Strednú priemyselnú školu strojnícku v Košiciach

• 1967 – nástup na povinnú vojenskú službu

• 1971 – svadba s Máriou z Oravy, 1973 sťahovanie do Revúcej, narodenie dvoch dcér, Ľubomíry a Márie

• zamestnanec štátneho podniku, ktorý sa zaoberal projekciou slovenských magnezitových závodov, pracoval na detašovanom pracovisku v Lubeníku, na podnikovom riaditeľstve

• 1989 – založenie VPN v Jelšave, člen výboru, po Nežnej revolúcii vážnejší záujem o komunálnu politiku, 16 rokov pôsobí hlavný kontrolór Jelšavy

• po roku 1993 sa stal živnostníkom a v roku 2008 odišiel do dôchodku

Tí najbližší a vojnové časy

Ľubomír Miklo sa narodil 30. januára 1948 v malebnej obci Polom ako jedináčik. Jeho otec Michal pochádzal z rovnakej dediny, mamička Judita, za slobodna Vaľová, vyrastala neďaleko, v obci Poproč. Otec pochádzal z troch detí, pričom celá zodpovednosť za rodinu ostala na matke, keďže otec ich opustil veľmi skoro. Ľubomírova stará mama vychovala tri šikovné deti a vypestovala si krásny vzťah aj so svojím vnukom. Ľubomír si spomína, ako ju dlhé roky pravidelne navštevoval. Ľubomírov otec sa časom stal vedúcim bane, ale po zákernej chorobe sa usadil na úradníckej stoličke. Judita vyrastala v početnejšej rodine, nakoľko mala ďalších päť súrodencov. Jej otec bol pochôdzkár lanovky a mamička ženou v domácnosti. Ako mladé dievča absolvovala kurz šitia a neskôr pracovala ako pomocná sila v školskej kuchyni.

Rodiny Michala i Judity boli bežnými rodinami, ktoré sa snažili žiť svoj život bez toho, aby sa zapájali do vtedajšieho búrlivého spoločenského diania. Prítomnosť druhej svetovej vojny však bezpochyby pocítili. Dedina nebola jednotná - niektorým sa páčila prítomnosť Nemcov, iným nie. Nemci nemali ani tušenia, koľko tam bolo partizánov a ľudí s obrovskou chuťou bojovať proti fašistom. Jedným z nich bol aj Ľubomírov otec Michal. Spočiatku bol veľmi aktívny, dokonca sa ocitol v priamom boji v oblasti Rimavskej Soboty, ale keď neskôr ochorel na zápal pľúc, stiahol sa do úzadia. Do takzvanej 255 (predpis o príplatku k dôchodku pre ľudí zapojených do SNP, pozn. ed.) patrila aj Judita, ktorá nosievala partizánom do úkrytov stravu.

„Tak samozrejme, že chválili Rusov... lebo osloboditelia boli,“ vysvetľuje Ľubomír. Keď bola vojna na konci, do dediny však prichádzali skôr Rumuni než sovietski vojaci. Nemali s nimi obzvlášť nepríjemné skúsenosti, avšak títo sovietski vojaci boli veľmi jednoduchí, zle vybavení a skôr sa spoliehali na to, že čo-to dostanú od miestnych, než aby niečo sami rozdali. V tom sa veľmi líšili od príkladne vyzbrojených i ošatených nemeckých vojakov, ktorí neraz v dedine sami dali zo svojho. „Sa aj smejú, že niektoré veci nevedeli tí Rumuni pochopiť, čo to je, napríklad zubná pasta... tak si natierali na chlieb.“

Po vojne Judita pomáhala v domácnosti a Michal prijal prácu v neďalekej bani v Hačave. Dokonca mu umožnili absolvovať banícku školu v Banskej Štiavnici, vďaka ktorej získal vyššie vzdelanie aj lepšie uplatnenie. Obaja sa síce už ľúbili oveľa skôr, ale ich prvý a jediný syn sa narodil až v roku 1948 a čo bolo v tom čase a prostredí ešte neobvyklejšie, svadbu mali až dva roky po jeho narodení.

Od raného detstva až po povinnú vojenskú službu

Za krátky čas od oslobodenia došlo po februárovom prevrate v roku 1948 k náhlej zmene režimu. Judita mala plné ruky práce s novorodeniatkom a nemohla podrobne sledovať vývoj spoločenskej situácie. To však neplatilo pre Ľubomírovho otca Michala. Členom komunistickej strany sa stal už oveľa skôr a všetkým tým ideám skutočne a úprimne veril. Spočiatku to nebolo doma jednoduché, pretože jeho manželka bola, naopak, hlboko veriaca a nedokázal ju presvedčiť, aby prestala chodiť do kostola. Svojou oddanosťou komunistickému režimu však Michal začal ovplyvňovať mnohých ďalších v dedine a sympatizantov nového zriadenia pribúdalo. Členstvo v strane mu nakoniec pozastavili v roku 1968 kvôli ustavičným námietkam zo strany jeho kolegov. Ľubomír sa po Nežnej revolúcii dozvedel, že hlavným dôvodom vylúčenia zo strany bolo Michalovo dopytovanie sa, čo sa deje so súdruhom Dubčekom. V socialistickom zriadení začali vznikať jednotné roľnícke družstvá a prebiehala hromadná kolektivizácia. Rodina Miklovcov nevlastnila veľké pozemky, teda neprišli o veľa, a keďže viacerí rodinní príslušníci boli členmi komunistickej strany, Ľubomírov strýko bol dokonca vysokým straníckym funkcionárom, voči kolektivizácii nič nenamietali.

Keď mal Ľubomír len tri roky, jeho otec musel odísť za prácou do Drnavy, kam sa za ním presťahovala celá rodina. Išlo o maďarskú oblasť, kde miestni obyvatelia neboli naklonení režimu a nesúhlasili s tým, že majú prísť o množstvo úrodnej pôdy, ktorú vlastnili. Pamätník sa za vyše roka naučil hovoriť plynulo po maďarsky a maďarčinu ovládal lepšie než jeho rodičia. „Keď som sa chcel hrávať, tak som sa musel naučiť tej maďarčiny,“ vysvetľuje svoju motiváciu Ľubomír. Sťahovaniu nebol koniec. Po roku v Drnave nasledoval Štítnik, kde mal Michal na starosti niekoľko baní súbežne. Bývali vo Vyšnej Maši, približne dva a pol kilometra od mesta. Do základnej školy, ktorá bola len v Štítniku, dochádzal Ľubomír pešo každé ráno. Najmä v zime to nebolo jednoduché, pretože keď napadol sneh, nedalo sa prejsť inak, ako po vlakových koľajniciach. I keď sa po niekoľkých rokoch znovu presťahovali, tentokrát do Ochtinej, Ľubomír tam absolvoval prvé tri triedy. Rodičia mu kúpili bicykel, vďaka ktorému bol mobilnejší. „Bolo to ale dosť také náročné… mal som aj strach.“ Na základnej škole v Ochtinej už Ľubomír začal pociťovať prítomnosť režimu. Stal sa pionierom a zúčastňoval sa rôznych organizovaných sprievodov, kde neraz skandovali známe heslo: Kto postáva na chodníku, nemiluje republiku! Keď v Ochtinej dokončil piaty ročník, začal navštevovať školu v Slavošovciach, kde už zvyšok povinnej školskej dochádzky aj dokončil.

Medzitým mu ochorel otec, čo znamenalo koniec jeho práce v bani, ktorú zamenil za úradnícky post. Rodinu čakalo ďalšie sťahovanie, tentokrát v auguste 1963 do Jelšavy. Aj napriek tomu, že tam bývali jeho rodičia, Ľubomír dlhé roky v meste nikoho lepšie nepoznal. Hneď po presťahovaní totiž začal navštevovať strojnícku priemyslovku v Košiciach, kde býval na internáte. Keďže štúdium bolo náročné, veľa voľného času mu nezostávalo. „Mama mi dala 50 korún a to mi muselo stačiť na dopravu do Košíc, z Košíc... a to ostatné bolo vreckové.“ Keď sa vrátil cez víkend domov, musel zase pomáhať pri rekonštrukcii domu, takže bolo vždy čo robiť.

Po ukončení strednej školy chcel Ľubomír študovať na vysokej škole so zameraním na žurnalistiku a stať sa neskôr športovým redaktorom. Neprijali ho, a preto sa rozhodol čo najskôr absolvovať povinnú vojenskú službu. Narukoval v roku 1967 v Havlíčkovom Brode k pešiakom, ktorí mali na starosti ľahký guľomet. Kvôli zdravotným ťažkostiam nebol Ľubomír s umiestnením spokojný, a tak ho neskôr preložili k tankistom do Jihlavy. Nastúpil do poddôstojníckej školy pre dôstojníkov v zálohe, kde sa neskôr sám stal veliteľom. Zažil tam aj veselé časy. Napríklad jeden mesiac strávil v Kostelci nad Jihlavou na brigáde v mäsokombináte. Ďalší mesiac sa osvedčil ako tlmočník počas hokejových zápasov s Rumunmi. Keďže býval spolu s hokejistami z Dukly Jihlava, nečakane získal takúto možnosť, i keď priznáva, že sa na to veľmi necítil. Veliteľovi však stačilo, že mu o tretej ráno dokázal odpovedať na otázku, ktorú položil v maďarčine, a jeho osud tlmočníka bol spečatený. Nakoniec s hokejistami zažil počas spomínaného mesiaca aj veľa veselých zážitkov a dokázal si ušetriť i nejaké peniaze. „To sa dneska smejem, že ani dnes neviem tak ušetriť, čo som vtedy vedel ušetriť,“ spomína pamätník.

Medzi menej príjemné zážitky z vojenčiny patrí invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Ľubomír si spomína, ako postupne prichádzali vojská, pričom ako prví k nim prišli maďarskí tankisti. Z ich rozprávania bolo jasné, že ani nevedia, že sa nachádzajú v Československu, keďže im oznámili, že pôjde len o bežné cvičenie. Hneď po nich prišli Rusi, ktorí sa tankom premávali po námestí a tým ho celé znehodnotili. Rovnako videl, ako v noci prešli človeka, ktorý sa im postavil do cesty. Ľubomír pociťoval neskôr pri stráži obavy, strach, ale aj neistotu, keďže v noci bol priestor málo osvetlený a mali zakázané strieľať do sovietskych vojakov, ktorí bežne preskakovali plot, ak niečo potrebovali. Neistotu vo vojakoch tiež vyvolával fakt, že sovietski vojaci mali bežne odistené zbrane, ktoré napríklad pri nepozornej manipulácii v tanku mohli kedykoľvek vystreliť. „Velitelia aspoň vedeli, čo sa deje... my sme nevedeli nič,“ konštatuje pamätník. Na konci vojenčiny úspešne absolvoval prijímací pohovor na Vysokej škole ekonomickej v Žiline, odbor ekonomika železničnej dopravy, kde chcel po vojenčine začať študovať.

Prierez pracovným a súkromným životom

V roku 1969 Ľubomír nastúpil na vysokú školu v Žiline, kde nakoniec študoval len dva roky. Dnes domnieva, že ho vtedy asi viac zaujímala láska než štúdium a v septembri 1971 sa oženil so svojou drahou, Máriou. Jeho manželka pochádzala z Oravy a stretol sa s ňou práve počas štúdia v Žiline. Neskôr mladomanželia odišli do Jelšavy, kde začali bývať s Ľubomírovými rodičmi. Keď prišlo domov oznámenie, že Ľubo nemá dokončené skúšky, rodičia trvali na tom, aby ich riadne ukončil. V škole však vydržal len dva týždne a rozhodol sa vrátiť domov. V Jelšave bývali ďalšie dva roky, a keď v roku 1973 získali byt v Revúcej, presťahovali sa tam. Rodina sa rozrástla a narodili sa im dve dcéry, Ľubomíra a Mária.

Ľubomír, teraz už manžel a otec, si musel veľmi rýchlo nájsť dobrú prácu a postarať sa o svoju rodinu. Stal sa zamestnancom štátneho podniku, ktorý sa zaoberal projekciou slovenských magnezitových závodov, a pracoval na detašovanom pracovisku v Lubeníku na podnikovom riaditeľstve. Pôsobil tam dlhé roky, až do 31. decembra 1992. Neskôr sa stal živnostníkom a v roku 2008 odišiel do dôchodku. Ľubomír spomína, že po nástupe normalizácie v 70. rokoch 20. storočia bol občas na pracovisku označovaný za nevyhovujúceho. Ako úsekový dôverník v odboroch sa totiž neraz angažoval v záujme radových zamestnancov a žiadal o zvýšenie platov. Členom komunistickej strany sa nikdy nestal. Ešte ako študent bol zväzákom, avšak keď jeho dcéry mali nastúpiť na gymnázium, nadriadení začali na neho vyvíjať tlak, že teraz je ten správny čas, aby sa stal straníkom. Tesne pred podaním žiadosti ho mali ešte odporučiť dvaja ďalší členovia strany, avšak jeden bol proti, a tak zo vstupu nakoniec nič nebolo. Iné vážnejšie problémy v časoch normalizácie on ani jeho rodina nikdy nemali.

Z udalostí revolučného roka 1989 mal Ľubomír veľkú radosť. Prvotnú atmosféru slobody mali navodiť študenti, ktorí prinášali nové správy o ďalšom vývoji politickej a spoločenskej situácie. Oslovili Ľubomíra a miestnu lekárničku, aby im ako starší a skúsení ľudia pomohli. Spoločne vytvorili výbor, v ktorom okrem nich dvoch figuroval napríklad i Milan Kolesár ako kontakt s ústredím v Košiciach. Začali sa konať rôzne mítingy, na ktorých sa stretávali s obyvateľmi Jelšavy a neskôr aj s rôznymi osobnosťami z politiky. Komunálnej politike sa Ľubomír začal viac venovať až po revolúcii a už 16 rokov pôsobí ako hlavný kontrolór Jelšavy. V súčasnosti už chcel svoje pôsobenie kvôli vyššiemu veku ukončiť, ale keďže bol požiadaný o ďalšie pôsobenie v tejto pozícii, stále sa tejto práci venuje. Dnes má Ľubomír pocit, že Nežná revolúcia ani zďaleka nepriniesla to, čo vtedy chceli dosiahnuť. Mal oveľa väčšie očakávania. Rovnako sklamaný bol aj z rozpadu Československa či z nástupu mečiarizmu. „Ja som antimečiarista silný,“ upresňuje.

Na záver príbehu sa Ľubomír rozhodol podeliť o svoje životné motto: „Čo telo žiada, to telu treba dať.“ Svoje heslo považuje za dôležité hlavne zo zdravotného hľadiska, a snaží sa ním riadiť po celý svoj život.