Mal som očakávania, že dôjde k tej zmene, ale nie že dôjde k takým špinavostiam, ako dochádza teraz
Ľubomír Miklo sa narodil 30. januára 1948 v malebnej obci Polom ako jedináčik. Jeho otec Michal pochádzal z rovnakej dediny, mamička Judita, za slobodna Vaľová, vyrastala neďaleko, v obci Poproč. Počas druhej svetovej vojny bol Ľubomírov otec Michal u miestnych partizánov a aktívne sa zapojil do Slovenského národného povstania. Spočiatku bol veľmi aktívny, dokonca sa ocitol v priamom boji v oblasti Rimavskej Soboty, avšak neskôr ochorel na zápal pľúc a stiahol sa do úzadia. K takzvanej 255 (predpis o príplatku k dôchodku pre ľudí zapojených doSNP) patrila jednoznačne aj Judita, ktorá nosievala partizánom do úkrytov stravu. Ľubomír základnú školu dokončil v roku 1963 v Slavošovciach. Medzitým mu ochorel otec, čo znamenalo koniec jeho práce v bani, ktorú zamenil za úradnícky post. Ešte v tom istom roku začal Ľubomír navštevovať Strednú priemyselnú školu strojnícku v Košiciach. Po absolvovaní strednej školy sa túžil stať športovým redaktorom, ale keďže ho neprijali na žurnalistiku, rozhodol sa pre povinnú vojenskú službu. Narukoval v Havlíčkovom Brode medzi pešiakov, ktorí mali na starosti ľahký guľomet. Kvôli zdravotným ťažkostiam nebol Ľubomír s umiestnením spokojný, a tak ho neskôr preložili medzi tankistov do Jihlavy. Vojenčinu absolvoval v rokoch 1967 až 1969, ako vojak prežil aj inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V septembri 1971 sa oženil s Máriou. V Jelšave bývali dva roky, a keď v roku 1973 získali byt v Revúcej, presťahovali sa tam. Rodina sa rozrástla a narodili sa im tam dve dcéry, Ľubomíra a Mária. Stal sa zamestnancom štátneho podniku, ktorý sa zaoberal projekciou slovenských magnezitových závodov, pričom pracoval na detašovanom pracovisku v Lubeníku, na podnikovom riaditeľstve. V revolučnom roku 1989 tu založil VPN a bol členom výboru. Komunálnej politike sa Ľubomír začal venovať až po Nežnej revolúcii, pričom už 16 rokov pôsobí ako hlavný kontrolór Jelšavy.