„Doniesli tie lieky, to poslali z Bánoviec, také aj niektoré známe. To poslali od lekára tak potajomky a tie lieky mi začali dávať. To bolo, viem že sme mali malý stromček vianočný na stolíku a že 'Spravíme si stromček,' mamina hovorí. Tak sme si začali robiť. Tak sme si ten stromček bol malý, ale však nebolo tam ani toho ihličia. Také to bolo chudobné, nič na stromčeku, nič pod stromčekom. Také biedne. Slzy sa ronili celý večer, to sme necítili, že sú Vianoce. Otec ešte nebol doma z hory, vôbec sme nevedeli, kde je, či ešte žije. To boli také najťažšie dni, smutné. To bolo také čosi, čo si človek musí zapamätať. I keď bolo tam niečo pekné, ale toho pekného bolo málo.“
„To už bolo neskoro, tam už potom sa strieľalo. Tam išlo už do tuhého veľmi, to už nepoznal brat brata, otec deti... Až tak by som to nazvala, že sa to už udialo. Bolo to prehrozné obdobie. Aby už nikdy už ozaj toto neprišlo medzi ľud, lebo to je niečo strašné. To sa nedá jednoducho prežiť. Prežije to človek, ale stráca úplne sám seba. Svoj život vlastne nemá ceny viac."
„Bola taká príhoda, to som aj napísala v novinách, že večer okolo šiestej lietali malé lietadlá, ktoré vozili parašutistov. Vtedy aj my sme išli tam do hory, to bolo v hore. Tam ich spúšťali. A pripravovali ich Ukrajinci. Výcvik robili na veliteľov. Otec mal vtedy službu na stráž a viem, že som išla hore, že ešte kým to lietadlo zosadne som chcela byť tam, tak som išla. No a tento Pola vtedy išiel ako dávať rozkaz, opakovať otcovi, lebo on bol vtedy veliteľom otec. Tak mu musel odovzdať všetko, čo vedel, a tak ďalej. Tam vlastne sa poznali velitelia tej Žižkovej brigády. Dovtedy to bolo len tak sem-tam, nejaký krajčír a takíto pracovníci rôzni, ktorí tiež chceli z niečoho žiť. Sem-tam nejaké potraviny dostali, mlieko a tak. To bolo strašné, dnes keď si na to myslím, tak sa mi všetko chveje.“
Mária Mištinová, rod. Dřineková, sa narodila 22. novembra 1932 v Hluku na Morave. Otec Cyril Dřinek pracoval ako staviteľ a mama Mária bola ženou v domácnosti. Pamätníčka mala staršieho brata Eugena a mladšieho Mirka. Otec Cyril bol jedným z hlavných organizátorov SNP v Bánovciach nad Bebravou. Deň pred vyhlásením SNP odišla celá rodina z Bánoviec do Slatiny nad Bebravou. Ukrývali sa v dome evanjelického farára. O týždeň však už putovali do Závady pod Čiernym vrchom. Tam sa pamätníčka zoznámila aj s partizánskym veliteľom Teodorom Polom, ktorý velil celej brigáde. V Závade s mamou chystali poľný lazaret pre ranených. Pamätá si na utekajúcich Židov. Skrývali sa v bunkroch, kde ochorela. Sprostredkovala správy a nosila jedlo ľuďom v bunkroch. Za dolapenie rodiny Cyrila Dřineka bola vypísaná odmena 50-tisíc korún. Neskôr putovali do Miezgoviec, kde žili u starej babky. Tam strávili aj Vianoce. Partizánski velitelia ju poverili získaním falošných legitimácií. Pamätníčka opäť ochorela. Vo februári skrývali v domčeku brata a jeho kamaráta pred Nemcami. V dedine robili razie. Brat už mal 17 rokov a bol v horách spolu s otcom. V polovici februára putovali cez Jankov vŕšok, kde boli svedkami vypálenia partizánskych bunkrov. Chorú pamätníčku previezli vo voze, pod slamou, cez slovensko-české hranice do Hluku na Moravu k babičke. Tam sa dočkala konca vojny. Po vojne vyštudovala za učiteľku, vydala sa za Antona Mištinu a porodila dve deti. Celý život sa venovala deťom ako učiteľka slovenského jazyka a hry na klavír. Otec bol jedným z autorov mohyly SNP na Jankovom vŕšku, kam každoročne chodievala. Politicky sa však neangažovala. V auguste 1968 nemohla veriť tomu, že krajinu obsadili synovia tých, ktorí nás oslobodili. V čase dokumentovania pamätníčka žila v zariadení sociálnych služieb v Jacovciach. Napísala knihu spomienok na vojnu a SNP. Mária Mištinová zomrela v roku 2022.
