The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Mištinová (* 1932  †︎ 2022)

• narodená 22. novembra 1932 v Hluku na Morave

• rodičia Cyril a Mária Dřinekovi, starší brat Eugen, mladší Miroslav

• otec bol jedným z hlavných organizátorov SNP v Bánovciach nad Bebravou

• deň pred vyhlásením SNP celá rodina ušla

• putovali do Slatiny nad Bebravou, Závady pod Čiernym vrchom, Uhrovca a Miezgoviec

• tri týždne strávila v bunkroch, sprostredkúvala partizánom správy a nosila jedlo

• pamätá si, že za dolapenie jej rodiny bola vypísaná odmena 50-tisíc korún

• v malom domčeku v Miezgovciach strávili Vianoce

• ťažko ochorela

• partizánski velitelia ju poverili získaním falošných legitimácií pre brata a ostatných mladých partizánov

• v komíne skrývali brata a jeho kamaráta pred raziou Nemcov v Miezgovciach

• v polovici februára putovali cez Jankov vŕšok, kde bola svedkom vypálenia bunkrov so siedmimi partizánmi

• chorú ju previezli v sánkach pod slamou cez slovensko-české hranice na Moravu k babičke, kde sa dožila konca vojny +po vojne vyštudovala za učiteľku, celý život učila deti slovenský jazyk a hru na klavír

• vydala sa a porodila dve deti, politicky sa neangažovala

• v auguste 1968 nemohla veriť tomu, že synovia osloboditeľov nás prišli obsadiť

• v čase dokumentovania bola dôchodkyňa, žila v dome sociálnej starostlivosti v Jacovciach

• napísala knihu spomienok z druhej svetovej vojny a SNP

• Mária Mištinová zomrela v roku 2022

„Bolo to prehrozné obdobie. Aby už nikdy viac toto neprišlo medzi ľudí, lebo to je niečo strašné. To sa nedá jednoducho prežiť. Prežije to človek, ale stráca úplne sám seba. Svoj život vlastne nemá ceny viac...“

Mária Mištinová sa narodila 22. novembra 1932 v Hluku na Morave ako druhé dieťa Cyrilovi Dřinekovi a Márii, rodenej Buriánovej. Mala staršieho brata Eugena a mladšieho Mirka. Obaja rodičia pochádzali z Hluku. Pred vojnou bol otec vyslaný ako odborník na stavbu vodných regulácií na Slovensko, do Bánoviec nad Bebravou.

Pamätníčka vyrastala v harmonickej a váženej bánovskej rodine. Milovala školu, učenie a hru na klavíri. V lete 1944 sa jej popri detských hrách so spolužiakmi a kamarátmi začal do života vkrádať tieň druhej svetovej vojny. Bystré dievča všetko sledovalo a citlivo vnímalo. Otec Cyril bol totiž jedným z hlavných postáv vtedajšieho miestneho odboja a neskôr aj náčelníkom štábu jedného z oddielov Partizánskej brigády Jana Žižku (PBJŽ). Koncom prázdnin roku 1944 si už chystala knižky do školy, no škola sa zrazu prebudovala na pohotovostnú nemocnicu. Z miestneho rozhlasu zaznel príhovor akčného výboru protifašistických bojovníkov. Vyzval partizánov do zbrane a do boja proti fašistom. Pamätá si na ťažké debny plné zbraní, ktoré boli zložené u nich na priedomí a na letáky s nápismi „Mor ho!“.  Pre pamätníčku koncom leta 1944 skončilo detstvo a začal sa boj o prežitie. Jej ďalšie dni vyplnilo putovanie z miesta na miesto, skrývanie sa po horách a u dobrých ľudí, hlad, choroby a pachuť smrti.

Začiatok nekonečného putovania
Deň pred vypuknutím Slovenského národného povstania prišiel domov otec a nakázal rýchlo si zbaliť veci na týždeň. Pamätníčka s mamou a s bratmi zbalili najnutnejšie veci a v noci odišli do Slatiny nad Bebravou. Tam bývali u rodiny evanjelického farára, člena odboja. Potulovalo sa tam však množstvo cudzích ľudí a báli sa prezradenia. Po týždni v noci putovali cez hustý les do Uhrovskej doliny do Závady pod Čiernym vrchom, kde ich prichýlila rodina učiteľa Rudolfa Rybana, ďalšieho člena odboja. Hoci už bol september, škola bola bez detí. Aj tú pripravovali na ošetrovňu pre zranených partizánov. „Tam bola aj škola a v nej jedna trieda bola ošetrovňa. Tam sme chodili a trhali sme všelijaké zástery od babičiek, čo nám doniesli, a keď prišli ranení, tak sa to používalo. Pretože nebolo materiálu, nebolo vlastne nič,“ spomína na to, ako s mamou pripravovali obväzy. Veľmi túžila po domove a bolo jej jasné, že o týždeň doma nebude. Otec jej však sľúbil, že Vianoce už strávia spoločne doma v Bánovciach. V Závade žili ešte relatívne pokojným životom, hoci vo vzduchu už cítili pach vojny. Čoskoro sa pamätníčka s mamou a bratmi opäť presúvali na iné miesto.

Ďalšie zastavenie pod hradom
Ďalšie kroky rodiny Cyrila Dřineka viedli do Uhrovského Podhradia do domu richtára. Kým sa dalo, pamätníčka sa aj s bratom Eugenom chodili učiť na Uhrovský hrad. V ruinách hradu našli trochu pokoja na vzdelávanie sa. „Ráno sme sa tam chodili učiť o ôsmej. Môj brat bol taký študent úžasný, že on vstal aj o štvrtej. Išli sme takou dierou do toho Uhrovského hradu, ešte sme si ju takým náradím upravili. Ráno sme išli na hrad, učili sme sa a vrátili sa domov. No už to bolo také polovojna, polosloboda,“ spomína na posledné záblesky relatívnej slobody. Neskôr sa hrad a dedinka pod ním stali útočiskom partizánskych skupín a prenasledovaných utekajúcich ľudí. Začiatkom novembra roku 1944 bolo Uhrovské Podhradie plné partizánov. Okolité hory boli doslova prešpikované bunkrami, v ktorých sa skrývali nešťastní Židia a iní utečenci pred Nemcami a gardistami. „Tam bolo dosť Židov (pozn. na hrade), ktorí sa ešte stačili upratať niektorí, že vyšli. Ja som sa na to vtedy ešte dívala - mali také plachty biele, ako nosili ženy do poľa a také čierne oblečenie, ako staré babky. To boli starší ľudia židovského pôvodu.“  Príchodom prvého snehu však prišla aj skaza v podobe nacistického besnenia.

Narodeniny v bunkri
Mohutne posilnené nemecké jednotky robili takmer každodenné výpravy proti partizánom, ktorí nedokázali dlho vzdorovať. Na teror nacistov však doplácali aj civilisti. Nemecké jednotky v Bánovciach posilnili špeciálne bojové komandá určené na vyhľadávanie Židov a partizánov. S podporou pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy robili časté trestné výpravy po dedinách pod Uhrovským hradom. Okolo 20. novembra sa začal hon na ľudí a rodina Cyrila Dřineka sa uchýlila do jedného z bunkrov. Tam pamätníčka ochorela a v horúčkach „oslávila“ aj svoje dvanáste narodeniny. Pamätá si, že bunker bol vlastne iba taká vykopaná jama prekrytá gumou, ktorá sa používala na podošvy topánok. Pach hlinených stien jej veľmi pripomínal čerstvo vykopaný hrob. Velenie PBJŽ sa v noci z 23. na 24. novembra rozhodlo z oblasti stiahnuť a presunúť. V horách tak už Nemci našli len zvyšky povstaleckých jednotiek, ktoré sa nestihli pridať k hlavnej skupine a utiahli sa do dedín. Nemci Uhrovské Podhradie a okolité dediny prepadli 23. novembra a tri dni plienili, ničili a vykrádali. Miestne ženy a dievčatá zneuctievali a takmer všetkých mužov zajali a odvliekli na výsluchy do Bánoviec. Mnoho z nich po vojne identifikovali v masovom hrobe na Cibislávke.

Partizánska spojka 
Niekoľko dní a nocí sa pamätníčka s mamou, bratmi a ostatnými ľuďmi chúlila v bunkri. Ukrutný hlad ich však donútil riskovať životy. “Mária, ty poznáš cestu do dediny. Všetko je ešte obkľúčené nepriateľmi. Všetci sme po troch dňoch hladní, jesť musíme a správu podať tiež. Partizáni ani nikto dospelý nemôže do dediny. Ty jediná môžeš prekĺznuť,“ dostala poverenie od veliteľa. Statočné dievča išlo. S lístkom schovaným na hrudi pod oblečením sa doplazila do vyľudnenej dediny. List určený richtárovi – partizánskej spojke – však neodovzdala. V chalupe našla len nešťastnú a zúfalú richtárku, ktorej z domu odvliekli muža a troch synov. Pamätníčka sa vrátila do bunkra bez jedla a s neodovzdaným lístkom, tak sa musela pobrať do dediny opäť. Tentoraz za chlapíkom s drevenou nohou. Ten lístok prijal a na cestu späť jej nabalil chlieb a košík zemiakov. Odvtedy statočné dievča odnieslo lístky a potravu pre utečencov ešte veľakrát. „Mária, ty ešte nemôžeš vedieť, aký hrdinský čin si vykonala. To pochopíš až neskôr, keď prežijeme a budeš dospelá,“ spomína si na slová partizánskeho veliteľa dnes už takmer deväťdesiatročná pamätníčka. Z tých čias si pamätá, že na dedinskom námestíčku visel oznam, na ktorom bolo uvedené, že za dolapenie rodiny Cyrila Dřineka bola vypísaná odmena päťdesiattisíc slovenských korún.

Domček na spadnutie
Z bunkra pri Uhrovskom Podhradí sa celé skrývajúce osadenstvo muselo presunúť do bezpečia. Dozvedeli sa, že len päťdesiat metrov od ich úkrytu sa pohybovali nacistické vojská hľadajúce partizánov. Otec rozhodol, že pôjdu do Miezgoviec. Krátko pred Vianocami doputovala pamätníčka s mamou a malým štvorročným bratom do maličkej chalúpky na kraji dediny. Miezgovce neďaleko Bánoviec boli ešte 29. októbra 1944 vypálené nacistami a mnoho miestnych mužov odvlečených do väzenia a koncentračných táborov. Stará pani mala tiež svojich mužských príbuzných v odboji, tak vedela, komu pomáha. „Ona bola hluchá chudinka, taká no... No poskytla nám strechu nad hlavou v malom domčeku. Kopol by doňho a spadol by. Boli sme tam večer a hovorí: ‚Môžete sa tu vyspať, tu vám bude dobre‘ a tak. A už niektorí zase hovorili, že dobre nám nebude, lebo však ona chudinka žila v blchách v tom dome. To bolo strašné,“ spomína pamätníčka na ďalšie zastavenie v ich putovaní. Blížili sa Vianoce, najkrajšie sviatky v roku. Pamätníčka si spomenula na to, ako ešte na začiatku úteku verila, že na Vianoce už budú doma. Pri tejto spomienke sa jej tisli slzy do očí, no aspoň mali strechu nad hlavou a trochu jedla. Najviac ju však potešila posteľ s perinami, hoci bola studená a zatuchnutá. „Stromček bol malý, ale však nebolo tam ani toho ihličia. Také to bolo chudobné. Nič na stromčeku, nič pod stromčekom. Také biedne. Slzy sa ronili celý večer, to sme necítili, že sú Vianoce. Otec ešte nebol doma, ani sme poriadne nevedeli, kde je, či ešte žije. To boli také najťažšie dni. To bolo také čosi, čo si človek musí zapamätať. I keď bolo tam niečo pekné, ale toho pekného bolo málo,“ spomína dnes na Vianoce 1944 pamätníčka. Pod stromčekom predsa len našla poklad – knižku od otca.

Dievčatko so sánočkami
Od Vianoc bolo okolie Bánoviec vystavené mnohým hliadkam a častým kontrolám. V tom čase všetci od šestnástich rokov museli mať legitimáciu, keď sa chceli pohybovať po vonku. Jedného dňa na domček zaklopal otec a jeden z veliteľov brigády a poverili pamätníčku tajným poslaním. Mala ísť do susedného Uhrovca na určené miesto, odkiaľ mala doniesť niekoľko falošných legitimácií pre chlapcov z brigády - medzi nimi aj pre brata Eugena a jeho kamaráta Števka. „Môj brat mal sedemnásť rokov, čiže on už bol vojny povinný. Ale tak snažili sa to tak držať, aby to ešte prekonal. Aby to nejako prežil. Tak bolo treba zohnať legitimáciu pre neho. Ja som nepotrebovala, lebo som mala dvanásť. Ale on potreboval. Otec mi hovorí - on vždy tak direktívne rozprával – ‚Maňulko, pôjdeš večer k tomuto pánovi!‘ – a dal mi adresu,“ spomína na ďalšie poslanie. Na druhý deň ju partizán Milan odviedol len na kraj dediny, aby nevzbudili podozrenie. Ďalej vyplieneným Uhrovcom už išla sama. V dome Jána Chlpoša, otca jej spolužiačky, stretla ešte niekoľko ľudí bez strechy nad hlavou. Na každých dverách domu musel byť uvedený zoznam obyvateľov a pán Chlpoš na zoznam hneď pripísal aj pamätníčku ako svoju dcéru. Po dedine chodili nemecké hliadky a kontrolovali ľudí v domoch podľa zoznamu. Keď kontrolovali ich, tak jeden Nemec povedal, že sa najviac podobá na svojho otca, pána Chlpoša. Na druhý deň šla naspäť do Miezgoviec aj s falošnými legitimáciami. Dali jej do rúk malé drevené sánočky, aby nevzbudila podozrenie, čo robí v horách osamotená. Statočná pamätníčka doniesla legitimácie pre brata a ostatných mladých chlapcov z brigády. Drevené sánočky jej ako krytie poslúžili ešte niekoľkokrát. Dvanásťročné dievčatko na sánkovačke Nemcov nezaujímalo. Z času na čas sa otcovi do domčeka podarilo prísť pozrieť a vyobjímať svoju rodinu. Niekedy s ním prišiel aj partizánsky veliteľ: „Marienka, slyšel jsem o tvých odvážnych činech. Zachránila jsi životy třiceti lidem,“ spomína aj dnes na slová Teodora Polu. 

Svištiace guľky a vypálené bunkre
Pamätá si, že putovali hustými lesmi cez Jankov vŕšok. „Otec môj ešte s ďalšími štyrmi mali guľomety a hovorili – ‚Maňulka, tam pôjdeš, tam budeš na týchto miestach sa držať, budeš sledovať.‘ Ďalekohľad mi dali. Tak som pozerala a pozorovala a vtedy z Bánoviec už išla strašná spústa vojska do Uhrovca. Tam v tom Uhrovci čo mohli, to vypálili. Tam robili také zverstvá, skutočne,“ spomína na presun z Miezgoviec. Bola zvedavá, všetko musela vidieť. „Ja som bola s otcom, ten mi požičal – ‚Tati, tati podaj mi, prosím ťa, ten svoj ďalekohľad, ja sa potrebujem na to dívať.‘ My sme išli hore s ním na ten najvyšší vrch, teda miesto najvyššie. Prišli sme tam, chvíľu sme tam boli a on hovorí – ‚Hneď si ľahni! Ľahni si!‘ A ja hovorím – ‚Tati, ja už ležím, čo sa deje?!‘ Začali do nás spod tej magistrály páliť guľky,“  popisuje pamätníčka dramatický presun do bezpečia. Ďalej sa posúvali nenápadne, ako to len šlo. Od stromu k stromu úskokmi a ticho ako myši. V polovici februára 1945 došli až k partizánskym bunkrom na Jankovom vŕšku, kde sa im naskytol otrasný pohľad, na ktorý pamätníčka do smrti nezabudne. Okolo bunkra boli porozhadzované krvavé kusy uniforiem a košieľ. Nacisti tam zavraždili a za živa upálili sedem ranených partizánov.

Koniec dlhého putovania
Dlhá zima všetkých veľmi vyčerpávala. Dospievajúce dievča bez primeranej stravy a s neliečenými vredmi po celom tele stále slablo a chradlo. Otec rozhodol, že je potrebné ju previezť do bezpečia, mimo dosahu nacistických pazúrov. Previezli ju do Trenčína k strýkovi. „Vtedy som sa už nemohla vrátiť domov nijako, lebo vlaky nechodili, autobusy nechodili. Môj strýko bol náčelníkom Sokola v Trenčíne,“ spomína na ďalšie putovanie. Strýko poprosil jedného gazdu na kopaniciach, ktorý mal koníka a drevený rebrinák, aby prišiel v noci na Veľký Lopeník. Gazda prišiel, naložili ju na voz, na ňu dali kopu sena a v noci ju previezli cez hranice obsadené nemeckým komandom. „Mňa na tom voze viezli, hrkľoval mnou v noci o druhej do Uherského Hradišťa, a tak som sa potom za tmy dostala tam. Tak teda náhodou ma nezastrelili.“ Pamätníčka sa dostala k milovaným starým rodičom na Moravu a v starostlivosti babičky vyčkala koniec vojny.

Život po vojne
Domov do Bánoviec sa dostala až po vojne. Vyliečila sa, vrátila sa naspäť k rodičom a do milovanej školy. V škole však už nestretla mnoho spolužiakov, ktorí kvôli svojmu židovskému pôvodu skončili v koncentračných táboroch alebo masových hroboch v okolí Bánoviec. Pred vojnou v meste žilo takmer 3500 ľudí a asi 500 z nich bolo Židov. V uliciach Bánoviec však už našťastie nestretávala ani Jozefa Tisa, ktorého tam pred vojnou bežne vídala. Po skončení meštianky študovala na gymnáziu, neskôr v Nitre na Vysokej škole pedagogickej a svoje štúdiá ukončila v Bratislave. Celý svoj život učila slovenský jazyk a hudobnú výchovu.

Máriin otec, staviteľ, sa opäť vrátil k svojej profesii. Jeho veľkým prianím bolo postaviť na pamiatku padlým hrdinom SNP mohylu na Jankovom vŕšku. „Viete, bola spoločnosť rozdelená na komunistov, nekomunistov, gardistov, darebákov a na všetko možné. Ale on vehementne po tom túžil, že to postaví. A práve tí, čo sa komunisti robili veľkí, tí urobili nám koľkokrát veľmi zle. Udávali, vymýšľali, to boli pre nás ťažké chvíle. Lebo vlastne už nebolo spoľahlivého človeka v tom čase, nebolo. Len my a my sme boli tu...“ spomína na ťažké časy po vojne, keď sa jej otec Cyril Dřinek ocitol v nemilosti komunistického zriadenia.  

Pamätníčka sa vydávala v roku 1951 a za manžela si zobrala Antona Mištinu z Bánoviec. Narodili sa im dve deti - Alenka a Ľuboš. Svoje deti viedli k láske k vzdelaniu a národu.

Opäť prišli Rusi
Pamätníčka si z povstania pamätala mnoho ruských a ukrajinských partizánov a veliteľov. Prechovávala ich v úcte a v tej mala aj národ, ktorý pomohol oslobodiť našu krajinu spod nacizmu. V auguste 1968 však synovia osloboditeľov prišli našu krajinu, paradoxne, obsadiť. „To bola hrôza, to neviem si teda vôbec zadeliť, že môže niečo takéto existovať. To je nonsens. Pamätala som si Rusov z povstania inak a prišli títo,“ spomína na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Dodnes mám to tak zakotvené, že ja na tých Rusov nedopustím. Ale toto nemohli dobrí ľudia urobiť,“ spomína. Politicky sa neangažovala. Všetok svoj život venovala svojim deťom a deťom v škole, ktoré nadovšetko milovala.

Ďalšia zmena režimu a život dnes
Zmenu politickej situácie v novembri 1989 vnímala najmä vďaka Alexandrovi Dubčekovi, rodákovi z neďalekého Uhrovca. „To som veľmi kvitovala, i keď tiež to bolo bolestivé. Lebo oni s Dubčekom urobili nečistú hru. On si to nezaslúžil. To budem vždy hovoriť. On si zaslúžil trošku iné a nie smrť.“ Rozdelenie Československa vnímala citlivo najmä kvôli nástupu mečiarizmu. „No tak to už boli hrozné roky. To taká garnitúra nastúpila takých – neviem, ako ich nazvať ... To boli ozaj také útoky. A dnes sa robí čo? Mne sa zdá, že sa nerobí vôbec dobre. Nerobí sa určite dobre,“ preklenie spomienky na obdobie spred tridsiatich rokov k dnešku.
V čase dokumentovania pamätníčka žila v zariadení sociálnych služieb, kam za ňou pravidelne dochádzali jej deti a vnúčatá. Prednedávnom napísala knihu Vojnové spomienky z hôr pod Uhrovským hradom, kde opísala najťažších deväť mesiacov jej života. Mária Mištinová zomrela v roku 2022.

__________________

Príbeh spracovaný z priameho rozprávania pamätníčky a knihy Vojnové spomienky z hôr pod Uhrovským hradom