Imrich Močko

* 1920

  • „Nikto nevedel, že či by bol za niečo trestaný, že by niečo spáchal. Jednoducho, tam nebolo žiadnej výmluvy, chytili vás, hodili do auta a museli ste ísť do gulagu. Tak vtedy hovorila tá domáca, že sa počíta, že tak už okolo 15 miliónov ľudí takto Stalin skántril. Tak oni, aj keď tam tí Nemci prišli, oni (Rusi) aspoň hovoria, že hoci je to teraz takto zle, aspoň nemusíme ísť teraz do tých gulagov, aspoň ten život skončíme doma. A potom mi hovorí: ,Poď sa posmotriť do izby.’ Tak išiel som, tak v kútiku bola ikona vyrezávaná a večné svetlo. A hovorí, že toto je náš kostol. Slzy jej zaliali tvár chudere. No viete, ja som mal 22 rokov, ale aj mne sa slzy zjavili v očiach. Takýto stav, takto s ľuďmi nakladať, toto bolo strašné voľačo. Tak tu som zistil, že čo je to ten komunizmus. Ja som si ten komunizmus celkom inak predstavoval. Ale potom som videl, že komunizmus a fašizmus, to je najhoršie, čo môže byť na svete. To boli najhoršie diktatúry.“

  • „Však za komunizmu, bývalé ministerstvo vnútra, to boli všetko stopercentní komunisti. Keď prišiel prevrat, teda Nežná revolúcia, pár ich vystúpilo a ostatní odišli. Prevrátili takto kabáty a zas na nás išli ako predtým. Katastrofa. Viete, ja som potom dostal v roku 1991 rehabilitačný list, ma rehabilitovali teda. Ja som to, nie je to tak dávno, asi dva mesiace dozadu, poslal pánu ministrovi naspäť. Aby si to založil do zrkadla, že ja to nepotrebujem také osvedčenie. Čo mi spravili, že 40 rokov som nebol človekom, a čo som dostal, almužnu? Ani dôchodky, ani nič. Takže načo teda mi dali ten papierik? Lebo ja ten papierik nepotrebujem, som im povedal, lebo v tom momente ako komunisti skončili, tak ku mne už nemal žiaden ,eštebák’ prístup ku mne, lebo ak by prišiel, už neodíde odo mňa. Lebo ja keď som bol ešte politicky nespoľahlivý, chodil ma kontrolovať jeden ,eštebák’ z Topoľčian, Benčík sa volal. Taký hnusný, oslopaný bol vždy. Panebože, to vtedy takíto ľudia mali strašnú moc.“

  • „Vtedy to bolo pred voľbami, presne pred voľbami, prvé voľby v oslobodenom Československu. Boli štyri politické strany - Strana práce, Strana slobody, Demokratická strana a Komunistická strana. My sme všetci boli - aj tí kamaráti, čo tam boli, aj notár, aj farár - všetci len za Demokratickú stranu, nie za komunizmus. Jeden z tých príslušníkov, Cina sa volal, bol povýšený na štábneho strážmajstra. Tak nás zavolal do hostinca, na dedine kam inam pôjdete. Tak sme si išli na kávu a nejaký štamprdlík, a čosi zajesť. Ale keď sme prišli, bolo to obsadené, lebo to bolo v sobotu. Jeden stôl pri kachliach bol prázdny, len tam bolo plno letákov naložených. Tak sme si tam sadli a veliteľ to posunul ku mne hovorí: ,Hoď to tam.’ Tak som to hodil tam do tej bedni pri kachliach. Tá vyčapníčka, to bola Ruska, tá ma oznámila na ministerstvo vnútra do Prahy. A viete, že z ministerstva vnútra z Prahy ma prišla vyšetrovať lietajúca komisia? Že aký strašný zločin som spáchal, tak som sa im vysmial dokonca. Ja som im povedal: ,Prosím vás pekne, však dúfam, že viete, čo to je. Letáky predvolebné, to je kus papiera.’“

  • Full recordings
  • 1

    Veľké Ripňany, 03.02.2017

    (audio)
    duration: 01:07:17
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Štyridsať rokov som nebol človekom

Imrich Močko v mladosti
Imrich Močko v mladosti
photo: Pamět národa - Archiv

Imrich Močko sa narodil 15. 11. 1920 do roľníckej rodiny v Behynciach neďaleko Topoľčian. Po maturite na poľnohospodárskej škole v roku 1941 dostal povolávací rozkaz a bol odvedený v Nitre, v roku 1942 v Bánovciach nad Bebravou absolvoval pyrotechnický kurz. V polovici októbra tohto roku odišiel ako vojak Slovenskej armády na Kaukaz do bojov proti spojeneckým vojskám. Po krátkom čase v Sovietskom zväze stratil ilúzie o fungovaní komunizmu, čo určilo jeho ďalšie kroky v živote. Po odmietnutí rozkazu na boj uteká celá jednotka na Krym a odtiaľ neskôr na Slovensko. Po mesačnej dovolenke sa Imrich odmietol prihlásiť naspäť k armáde, z nástupu ušiel spolu s kamarátom toaletným oknom. Dostal ponuku práce na Ministerstve obrany v Bratislave, kde pôsobil do vypuknutia SNP. Následne sa ukrýval doma v Behynciach do príchodu ruských vojsk 1. apríla 1945. Nastúpil do Zboru národnej bezpečnosti, najskôr pôsobil pri odsune Nemcov, študoval na škole pre príslušníkov Národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici. Bol prevelený na východné Slovensko, tu za vyhodenie letákov KSS dostal záznam do osobného spisu. Opäť presunutý do Bratislavy, zároveň študoval na dôstojníckej škole v Litoměřicích. V Bratislave sa stretol s Jánom Hajdúchom, spolu s ním podával informácie o fungovaní obnoveného Československa aj Sovietskeho zväzu na anglickom konzuláte. V roku 1949 Hajdúch emigroval, Imrich bol vypočúvaný a zakrátko prepustený zo Zboru národnej bezpečnosti. Po známosti sa mu po roku podarilo získať doklad o politickej spoľahlivosti. Pracoval na poľnohospodárskom družstve v Radošine ako úradník. V roku 1991 dostal rehabilitačný list, avšak nebol uznaný za vojnového veterána, pretože Slovenská armáda v tom čase nebojovala na strane spojeneckých armád. V roku 2016 poslal rehabilitačný list naspäť ministrovi vnútra.