Tibor Molek

* 1930

  • „Prvé slobodné voľby v štyridsiatom šiestom. Vtedy sme skutočne začali dýchať slobodne a na Slovensku zvíťazila Demokratická strana, v Čechách zvíťazili komunisti, ktorí asimilovali so socialistami a tým pádom sa dostal vlastne Gottwald k moci. Toto všetko už sme my vnímali, už sme sa s tým zaoberali a tým, že sme zažili vojská takzvaného osloboditeľa, Sovietskeho zväzu, ktoré znásilňovali naše matky, rabovali, ničili Bratislavu. Keby ste to boli videli, tie obchody, to ničenie tých všetkých majetkov a hlavne znásilňovanie. To zanechalo v našej duši ohromný odpor, dokonca aj k ruskému jazyku, ktorý je veľmi krásny, však. To je slovanský jazyk, spevavý, aj blízky k slovenčine. Je to vlastne ako francúzsky spev slovansky. Tým pádom sme, bohužiaľ, boli tak ďaleko, že sme nenávideli všetko, čo je ruské. Zdôrazňujem, čo je komunisticky ruské, lebo obyčajný človek, ten mužík v bývalom Sovietskom zväze, za nič nemohol. To všetko sa dialo pod terorom, nastali čistky, odbúravali sa jazyky, napríklad angličtinu. Samozrejme, angličtina bola zakázaná a po tom všetkom sme túžili. To všetko sme si zviditeľňovali sami medzi sebou, čítali sme, keď sme mohli dostať, nejakú tlač zo Západu a stali sme sa veľkí odporcovia komunizmu.“

  • „Ten prechod bol veľmi dramatický. Ja som založil špionážnu bunku pre francúzsku špionážnu službu, ktorej vedenie bol bývalý major Matúš. Ten ma skontaktoval so slovenskými, kanadskými emigrantmi, ktorí prišli do Bratislavy a presvedčili ma, aby som pre nich pracoval, čo som rád urobil. Ja som tú bunku založil tým spôsobom, aby bola malá, aby mala štyroch členov a mňa, aby sa navzájom nepoznali. Aby, keď by jeden člen vypadol a by mu niečo dokázali, aby nepochytali všetkých. V tejto činnosti bol najschopnejší aj najidealistickejší člen, ktorého som ja považoval za najschopnejšieho, Nemček, ktorého som poveril za zástupcu, pretože ja som musel opustiť Slovensko veľmi rýchlo, pretože ma vyhodili z vysokej školy a dali by ma do PTP, do pracovnej jednotky armádnej. Čiže rozhodli sme sa, predtým sme mali styky s ľuďmi zo Záhorskej Novej Vsi, Uhorská Nová Ves sa volala, tá hraničná, pri Devíne, kde vtekala rieka Morava do Dunaja, kde bola pomerne plytká. Aspoň sme predpokladali, že bude plytká, takéto informácie sme mali. Toto pásmo už bolo zakázané, na to sme dostali falošné priepustky a zobral som so mnou moju snúbenicu Anku Molekovú, neskoršie Šaškovú, s ktorou nás doprevádzali ešte traja, my sme boli dokopy piati. Ona mala aj tú výhodu, pôvodom Kutnerová, že hovorila čiastočne nemecky, ešte lepšie ako ja. Čiže aj to bol dôvod, aby ten prechod bol akosi jednoduchší, pretože my sme mali dohodnuté, že nás na druhej strane bude niekto čakať, aby nás uviedol ďalej. To sa nestalo. Pri tom prechode, ktorý som spomínal, že bol dramatický, sa jeden utopil, jedného zastrelili a traja sme sa dostali na pobrežie von, na územie Rakúska. Tam už nás prenasledovať nemohli, ale keď sme sa dostali do blízkej dedinky, nasaní, my sme mali zimné kabáty a nejaký malý kufor pri sebe, aby sme mohli ďalej existovať. Bola ohromne veľká zima v januári a preto aj rieka bola oveľa hlbšia ako sa predpokladalo. A sneh a ľadové kry a tak ďalej. V tomto stave som bol donútený zaklopať na oblok nejakého sedliaka, ktorého som prosil, aby nás prijal. Bol som tiež ozbrojený, pretože bolo nebezpečie, že nás môže zradiť a že nás môže doviesť na ruské oddelenie, vtedy to bola ruská zóna ešte a tí Rusi by nás boli okamžite poslali naspäť. Skrátka, ja som ho poprosil, aby nám pomohol. Mali sme obrovské šťastie, on bol ochotný, už pomohol pár ľuďom. Čiže na tej hranici aj oni sympatizovali so všetkými utečencami, mnohí Rakušania. Samozrejme, taxikári vo Viedni dostávali za hlavu určité peniaze, takže bolo nebezpečné, keď sme sa dostali potom do Viedne a vo Viedni som nasadol do taxíka, povedal taxikárovi: ,Tu mám pištoľ, tu nás musíte zaviezť na americký konzulát. Ak ma zavediete niekde inde, tak urobím konzekvencie.ʻ“

  • „Nemecká verejnosť, tá bola takisto rozhorčená, bola na našej strane, ale radšej by sa nás boli zbavili, aby sa zase nestalo niečo, aby aj dokonca neboli nemeckí občania zranení a tak ďalej. Samozrejme, že sa nás to dotklo a traja z nás, Antalič, Skukálek a Maruška, neviem ako sa volala [Puldová], boli ťažko zranení. Dokonca Skukálek už ani nemohol ďalej pracovať ako pracoval. On bol aj výtvarník, aj redaktor a zanechalo to stopy aj na Antaličovi, aj na Maruške, ktorá neskoršie aj zomrela. Nehovorím, že to bolo tým atentátom, ale všetko má svoj dopad a po rokoch sa ukážu tie tvrdé dopady a choroby hlavne.“

  • Full recordings
  • 1

    Mníchov, 28.01.2015

    (audio)
    duration: 01:15:13
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Náš idealizmus a boj proti komunizmu bol taký silný, že nikto sa ničoho nebál

Tibor Molek v mladosti
Tibor Molek v mladosti
photo: Pamět národa - Archiv

Tibor Molek sa narodil v roku 1930 v Banskej Bystrici ako jediný syn miestneho úradníka. Koncom 30. rokov sa jeho rodina presťahovala do Senca a následne do Bratislavy, kde Tibor pokračoval v štúdiu na gymnáziu. Krátko po uchopení vládnej moci v Československu komunistickou stranou v roku 1948, nastúpil na štúdium práva na univerzite v Bratislave. Praktiky režimu i jeho ideológia v ňom ale od počiatku vyvolávali hlboký odpor. V snahe bojovať proti nemu založil protikomunistickú bunku pre francúzsku špionážnu službu. Jeho aktivity a zmýšľanie neostali bez povšimnutia a Tibora v druhom ročníku z vysokoškolského štúdia vyhodili. V polovici januára 1952 sa v skupine piatich osôb, medzi ktorými bola aj jeho budúca manželka Anka, pokúsili preplávať Dunaj, no rakúsky breh dosiahli len traja z nich. Cez Viedeň a Linz sa s priateľkou dostal do Mníchova, kde získal miesto v Rádiu Slobodná Európa. V RFE pracoval až do svojho dobrovoľného odchodu po páde Železnej opony. Na Slovensko sa dodnes vracia rád a pravidelne.