Eva Mosnáková

„Tak, čakali sme, až sa to upokojí, a keď už front išiel ďalej smerom k Bratislave, rozmýšľali sme, čo ďalej. Náš byt bol totálne vykradnutý. Nemali sme nič. V Nitre pani Kirtová, u ktorej som bývala, keď som chodila v Nitre do meštianky, otvorila svoj byt dokorán tým, ktorí boli bezdomovci, neboli sme to len my, bolo nás veľmi veľa. Pretože prichádzali ľudia nielen z úkrytov, ale začali už prichádzať aj z koncentračných táborov a nemali kde bývať. V prevažnej väčšine to bolo tak, že ich byty, domy boli obsadené. Väčšinou arizátormi, ľuďmi, ktorí si zhabali majetok tých, ktorí boli odtransportovaní do koncentračných táborov a ktorým sa veru nepáčilo ani, že sa tí ľudia vrátili, česť výnimkám. Lebo boli aj takí, ktorí čestne všetko vrátili a pritúlili tých ľudí. Náš byt bol vykradnutý, ubytovali sme sa zatiaľ v Nitre. Môj otec začal pracovať na tom, aby mohol ísť robiť svoju zverolekársku prax. Mladí ľudia v mojom veku a o niečo starší sa začali spoločensky spájať, prichádzali chlapci z povstania, prichádzali chlapci z koncentračných táborov, dievčence, veľmi mnohých som poznala, veľmi zranených. Mladí ľudia, ktorým sa nevrátili rodičia, ktorých vytrhli z náručia rodičov a rodičia išli do plynu. Takže bolo veľmi veľa tragédií a vtedy som začala chápať, čo to vlastne ten holokaust v celej tej šírke a hĺbke znamená."

„V štyridsiatom druhom, keď prevažná väčšina židov z Močenku už musela cestovať do transportov, do Osvienčimu, pani učiteľka mi cez vyučovanie povedala: ,Evička, prosím ťa, ostaň chvíľu po vyučovaní.´ Tak som počkala, kým sme boli samé, a ona ma objala a plakala. A ja som tiež plakala. Lebo to boli naši priatelia a boli sme sa s nimi lúčiť. I keď môj otec ešte nebol ohrozený, ale boli to naši priatelia. A bolo to strašné, pretože medzi nami chodilo malé dievčatko a pýtalo sa: ,A prečo plačete?´ A to dievčatko išlo tiež a nevrátilo sa. A v inej rodine 19-ročná dcérka, veľmi silno postihnutá na tuberkulózu, musela prísť až z Vyšných Hágov z liečenia. Oni ich pred odsunom najprv sústredili v židovskej škole v Nitre a keď prišiel ten dobytčák, tak ju vliekli na nosidlách, lebo už nevládala ísť, a pred odchodom do dobytčáku zomrela. Takže to bolo jasné: oni idú na prácu? Ale zase mali sme Strasserovcov, to boli bezdetní manželia. Pán Strasser bol výborný remeselník, pani Strasserová bola krajčírka, šila nám. A keď mali ísť do transportu, tak obidvaja tvrdili: ,A my sa nebojíme, však my vieme robiť, my sa (v Poľsku) uplatníme.´ Ale nevrátili sa, lebo nešli robiť, išli predsa umierať."