The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Mosnáková (* 1929)

• narodená v roku 1929 v rodine židovského zverolekára a kresťanskej matky

• detstvo prežila v Handlovej

• 1938 - 1940 strávila v Brne, zažila nemeckú okupáciu

• 1940 sa rodina usadila v Močenku pri Nitre

• 1942 sa vyhla prvej vlne deportácií, lebo otec bol tzv. hospodársky dôležitý žid

• po SNP sa s rodičmi skrývala na majeri Laciház u sudetského Nemca Henricha Konráda

• s úkrytom ďalej pomáhal Konrádov švagor Vlado Mosnák, neskôr bol pre odbojovú činnosť zatknutý gestapom, deportovaný do Mauthausenu

• po oslobodení sa zosobášili

• v r. 1954 Vlado odsúdený v politickom procese, poslaný do Jáchymova

• Eva perzekvovaná v r. 1968

• dnes pomáha obetiam holokaustu, vedie klub preživších pri ŽNO

Eva Mosnáková bola cez vojnu mladým dievčaťom. Keď študentom rozpráva o svojom prenasledovaní, dúfa, že to nikdy nezažijú.

„Je to pre nich nepredstaviteľné. Bola to doba, keď sa rozhodlo, že sú v tomto štáte ľudia druhej kategórie, ktorí nemajú právo žiť. Bolo to nariadenie vlády č. 198/1941, tzv. Židovský kódex, podľa ktorého židia nesmeli bývať na ulici, ktorá sa volala po slovenských štátnikoch, nesmeli ísť do kina, nesmeli chodiť do parku, nesmeli ísť do kaviarne, nesmeli rozprávať nemecky, nesmeli chodiť do školy... a nakoniec, nesmeli na Slovensku vôbec žiť.“

Aj v mizérii doby sa však našli ľudia, v ktorých ani krutosť režimu nezabila ľudskosť.

Rodina

Manželstvo rodičov Evy Mosnákovej bolo považované skôr za netradičné, podľa dobových konvencií azda až neprípustné. Narodila sa v roku 1929 v Brne ako jediné dieťa židovského otca Andreja Fuchsa (neskôr Floriána) a českej kresťanky Otílie. Svojho otca obdivovala pre múdrosť i svojhlavosť. Keď v mladom veku osirel, zodpovednosť za neho a jeho brata prevzala ich teta, ktorá očakávala, že si raz domov privedie poriadne židovské dievča. Evin otec však bol nadaný človek slobodnej mysle, nezviazaný vierou a tradíciami, a na tetine požiadavky odpovedal: „Milá teta, po celý čas môjho štúdia si mi poslala jednu krabicu pagáčov a aj tie boli plesnivé. Tak mi, prosím, nehovor do toho, s kým sa mám oženiť.” Rodina chcela z neho mať právnika, on sa však rozhodol pre štúdium veterinárstva v Brne. Tam sa spoznal s Evinou matkou. S prácou zverolekára začal v banskom meste Handlová.

Evina matka Otília pochádzala z rodiny vojenského krajčíra a jej matka, Evina babička, predávala na brnianskom mestskom trhu liečivé bylinky. Otília, ako aj jej sestry, žila v Brne kultúrnym životom, bola aktívnou sokolkou a tieto hodnoty si priniesla aj do manželstva. Do židovskej komunity v Handlovej, ktorá inklinovala skôr k nemeckej kultúre, sa integrovala iba postupne: „,Ale dieťa má tá gójka pekné,´ povedala manželka židovského lekára svojej sestre, keď sa s mamou pozdravili na prechádzke. Slová mali byť dôverné, no moja mama ich zreteľne počula,“ s úsmevom spomína pani Eva.

Bezpečnosť Československa bola v polovici tridsiatych rokoch ohrozená Hitlerovým volebným víťazstvom. Jeho nemeckí stúpenci sa aktivizovali, čo Eva videla tak v Handlovej, ako aj neskôr v Brne.

V Handlovej v tomto období polovicu obyvateľstva tvorili Nemci. Aj malá Eva chodila do nemeckej škôlky, aby sa naučila nemecky. Pred oknami domu na námestí, kde s rodičmi bývala, sa konali prohitlerovské manifestácie: „Tam to bolo ako na javisku. A medzi tými fašistami som s prekvapením videla svoju učiteľku ovody (materskej školy, pozn. ed.) heilovať.“

Stalo sa, že mladí Nemci vytiahli z domu rabína a pred vlastnými deťmi ho ponižovali. Handlovskí židia preto mesto opustili. Evin otec zrazu prišiel o prácu, a tak Evu rodičia  zverili matkiným sestrám v Brne.

Protektorát a Slovenský štát

V Brne Eva strávila dva roky. Tety k nej boli veľmi láskavé a knihy jej pomáhali prekonávať odlúčenie od rodičov. Na učiteľa, ktorému aj v čase nemeckej okupácie doma visel portrét T. G. Masaryka, spomína s vďačnosťou. Pomohol jej v novom prostredí, kde skupina žiačok ťažko prijímala cudzinku: „Keď sa najlepšia žiačka v triede stala mojou priateľkou, bola som šťastná,“ spomína pani Eva.

V Brne zažila deň okupácie: „Bol to ťažký deň, bola som deväťročná. Vonku bolo sychravo, nepekne, ulicami sa valili nemecké vojská - motorizované, pešiaci. Teta Maři plakala pri okne, nepustila ma do školy.“ Pravidelne prechádzala okolo Kaunicových kolejí (internátu, pozn. ed.), kde ako študent kedysi býval jej otec. Tam okupanti väznili množstvo ľudí: „Vysoké školy boli zlikvidované, študentov buď zobrali na nútené práce do Nemecka, alebo ich pozatvárali. Neskoršie sa v Kaunicových kolejích stále popravovalo.“

Kým bola Eva v Brne, jej rodičov načas prichýlila otcova sesternica v Nitre. Evina matka vybavovala po úradoch manželovo umiestnenie. Keď získal prácu zverolekára v Močenku pri Nitre, prišiel čas, aby sa Eva vrátila. Získanie pasu sa naťahovalo, a tak milá teta, zamestnankyňa Policajného riaditeľstva v Brne, povedala: „My ťa prepašujeme.“ 

Pani Eva spomína na okamih, keď po rokoch videla svoju mamu: „Na protektorátnej hranici neďaleko Moravského Lieskového v domčeku boli nemeckí vojaci a za rampou stála moja maminka. Zdala sa mi nádherná: mala bledosivú sukňu, tehlovočervenú bodkovanú blúzku a krásne vlasy. Utekala som k nej, podliezla rampu a objala som ju. Nemci nevedeli, ku komu vlastne patrím. Spýtali sme sa ich, či sa môžeme ísť spolu kúpať na protektorátnu stranu, a oni súhlasili.“ Spolu prešli na slovenskú stranu a do Brna sa teta vrátila sama.  

Na Slovensku medzitým zavládli pomery fašistického štátu. Židovský kódex sa začal uplatňovať v celej svojej rasistickej šírke. Vytvárali sa getá, vznikali pracovné tábory.

Evin otec ako tzv. hospodársky dôležitý žid mohol vykonávať zverolekársku prax vo svojom močenskom obvode. Evu prekrstili z československej cirkvi na katolícku vieru a mohla nastúpiť do cirkevnej meštianky: „Nesmeli sme mať kožušiny a rádio, ale zatiaľ sme ešte smeli žiť,“ spomína pani Mosnáková.

Prvá vlna transportov

V Seredi medzitým vznikol židovský pracovný tábor spravovaný gardistami. Väzňov využívali na prácu, postupne sa na nich viac a viac páchalo násilie.  

V roku 1942 sa pani Eva stala svedkom odchodu močenských priateľov do transportov. Sústredení v židovskej škole na slame niekoľko dní čakali, aby ich odviezli tam, odkiaľ sa už nevrátili. Triedna učiteľka za ňou po vyučovaní prišla, objala ju a plakala: „Aj ja som plakala. Lebo sme sa s toľkými rodinami museli navždy rozlúčiť.“

Podľa slov pani Evy musela aj 19-ročná dcéra priateľov Fischerovcov, ťažko postihnutá tuberkulózou, prísť až z Vyšných Hágov, aby na nosidlách umrela ešte skôr, ako ju naložili do dobytčáku. Boli viacerí, ktorí verili, že sa v Poľsku uplatnia prácou: „Ako napríklad bezdetní manželia Strasserovci. Pán Strasser bol výborný stolár, pani Strasserová krajčírka. Ale nevrátili sa, lebo tam nešli robiť, išli predsa umierať. Pri našom lúčení s rodinou Fleischmannovcov chodilo medzi nami bezradne ich malé dievčatko a pýtalo sa: ,A prečo plačete?´ Fleischmannovci aj to dievčatko boli zavraždení,“ hovorí pani  Mosnáková.

Aj seredský tábor sa postupne stal zberným centrom a ďalším miestom deportácií. V prvej vlne zo Serede odišlo do nacistických táborov 4463 židov. Prevažná väčšina z nich neprežila. Po potlačení SNP sa tábor dostal do rúk nacistickej Schutzstaffel (SS), známej zločinmi proti ľudskosti. Jej členom bol aj nadporučík Karol Zimmermann zo Šurian (neskôr premenovaný na Záhorského), ktorý sa ešte ako príslušník Jazdeckého poľného oddielu Slovenskej armády v tábore zúčastňoval na týraní a vraždení židov. Neskoršie, keď sa stal Zimmermann príslušníkom SS a blízkym spolupracovníkom veliteľa tábora Aloisa Brunnera, jeho misia bola jasná: pochytať židov do posledného.

Povstanie a Henrich Konrád

Evin otec mal priateľa, ktorý pochopil hrôzy páchané na židovských susedoch. Bol ním Henrich Konrád, sudetský Nemec z Uničova. Priženil sa na Slovensko. Jeho manželka Terka pochádzala zo slovenskej evanjelickej rodiny. Manželia sa usadili neďaleko Močenku na majeri Laciház, ktorý mali v prenájme. 

Ako otec dvoch detí Konrád hlboko precítil tragédiu židovských detí odchádzajúcich do transportov. Keď ho Evin otec požiadal o pomoc, prisľúbil, že rodine poskytne úkryt.

Po potlačení povstania hospodárske a prezidentské výnimky z protižidovských nariadení stratili platnosť. Hoci za ukrývanie židov hrozila smrť, Konrádovci trojčlennú rodinu ukryli do svojej spálne, zatiaľ čo oni s dvoma deťmi spali v izbe na jedinom gauči.

Nádejali sa, že vojna sa blíži ku koncu. Netušili, že bude trvať ešte sedem dlhých mesiacov: „Pán Konrád ráno chodieval za otcom na debaty. Jeho spoločnosť pre otca v jeho osamotení veľa znamenala,“ spomína pani Mosnáková. Jej sa svet zúžil na rodičov a rodinu záchrancov, tak si čas krátila čítaním beletrie. Otec ju učil algebru.  

Pre susedov bolo nápadné, že v záhradnej peci sa zrazu pieklo viacej chleba. Terka veľa prala, varila. Napriek veľkej opatrnosti malá dcérka Anička všade rozprávala, že majú doma strašidlá.

V novembri 1944 prišiel do Močenku Zimmermann: „Vychytal všetkých skrývajúcich sa židov, no my sme mu chýbali,“ hovorí pani Mosnáková. Vypísal vysokú odmenu: 5 tisíc slovenských korún pre toho, kto prezradí, kde sa zverolekárova rodina skrýva. Nikto sa však neprihlásil. O týždeň odmenu zdvojnásobil, ale nebol úspešný.

O úkryte vedel aj priateľ Imro Folkmer a navštevoval ich na Laciházi. Mal kľúč od ich bytu. Zimmermann Imra poznal zo spoločnej vojenskej služby ešte ako vojaka Slovenskej armády a rozhodol sa to využiť. Zatkol Imrovho otca a odviezol ho do Serede. Pani Eva zažila dramatické chvíle: „Večer prišla Imrova sestra s plačom: ,Imro, ty musíš povedať, kde sa skrýva zverolekár, inak otca zastrelia.´ Ja s rodičmi sme všetko počuli vo vedľajšej zamknutej miestnosti. Ja som vykríkla, no našťastie ma nepočula. Imro odpovedal: ,Dobre, ja pôjdem vypovedať. Doviedol som ich na maďarskú hranicu, ktorú chceli prekročiť.´ Dôkazom toho, že nás Imro neprezradil, bolo, že Zimmermann ukončil naše prenasledovanie.“

Tretí záchranca

Týždeň pred týmito udalosťami na Laciház prišiel Vlado Mosnák, Terkin najmladší brat. Vlado chodil v Bratislave do dôstojníckej školy. Bol aktívny v odbojovom hnutí. Ešte ako študent chemickej priemyslovky v Banskej Štiavnici sa s priateľmi kontaktoval s partizánskym veliteľom Ladislavom Exnárom. Spolupracoval aj so svojím bratrancom mjr. Jánom Koreckým, ktorý sa počas SNP vrátil na územie Slovenska zo Sovietskeho zväzu s vojenským poslaním. 

Keď Terka odomkla spálňu a Vlado uvidel troch ukrývaných ľudí, nastalo dlhé ticho: „Otca poznal, ale mňa nie, a ja som pocítila niečo osudové,“ hovorí pani Eva o prvom stretnutí so svojím budúcim manželom.

Keďže nikto nevedel predpokladať vývoj udalostí po Imrovom odchode z Laciházu, Vlado prebral starostlivosť o Evu a jej rodičov. Ešte toho večera ich zobral za majer, kde prespali v kozli slamy. Na druhý deň ráno pred svitaním ich odviedol na šíre pole a schoval ich v kukuričnej kope. Tam zostali dva dni. Pritom horúčkovito hľadal pre rodinu nový úkryt.   

Vyhranená situácia na rodinu doliehala. Podľa slov pani Evy otec dostal silné depresie: „Vyčítal si, že my s maminkou trpíme kvôli nemu. Maminka všetko statočne znášala, povzbudzovala nás oboch.“

Po mesiaci skrývania sa v poliach, vinohradoch a u sedliakov sa 16. decembra 1944, na Evine pätnáste narodeniny, rodina vrátila na Laciház. Eva a Vlado sa zblížili, keď sa jej niekedy v noci podarilo prešmyknúť cez okno a prejsť sa s Vladom po poliach. Pekné Vianoce v roku 1944 rodina strávila s Konrádovcami. V januári prišla správa, že Vlada, staršieho brata a ich otca zatklo gestapo. Za pomoc partizánom ich niekto udal.

Vladov otec mal neďaleko Svätoplukova malý vinohrad s hajlochom, domčekom, ktorý využívali spojky povstaleckého územia na ceste z povstania do Bratislavy a späť. Tam zvyčajne prenocovali a boli pohostení. Preto nebolo zvláštne, keď jedného večera prišli dvaja česky hovoriaci muži a predstavili sa ako odbojári. Najedli sa, debatovali, politizovali. O polnoci však vytiahli revolvery - bolo to gestapo: „V nitrianskej väznici Vladka neskôr veľmi zbili, aj reťazami, nielen Nemci, ale aj gardisti, nič však neprezradil,“ hovorí pani Mosnáková. Po čase staršieho brata prepustili, ale Vlada a jeho otca deportovali do Mauthausenu.

Oslobodenie prišlo na Veľkú noc 1945, keď bola rodina u Konrádovcov. Radosť všetkých sa však miešala s obavami o život Vlada a jeho otca.

Po oslobodení sa Vladov otec vrátil domov, ale Vlado s ním neprišiel. Po niekoľkých mesiacoch v koncentračnom tábore mal iba 38 kíl a jeho organizmus dlhé utrpenie nezvládol. Po ceste skolaboval vo vlaku a musel ostať v nemocnici v Plzni.

Nová totalita

Henricha Konráda po vojne zatkli. Naoko bol dôvodom nemecký pôvod, v skutočnosti však išlo o snahu prisvojiť si majer Laciház. Mylne sa domnievali, že bol majetkom Konráda. Evin otec mu všemožne pomáhal, ale jeho cesta na slobodu nebola jednoduchá. Konrádovci sklamaní opustili Laciház a usadili sa v Leviciach.

Na nadporučíka SS Zimmermanna bolo podané trestné oznámenie za trestný čin kolaborantstva, podozrenie zo zavraždenia dvoch občanov Serede, vydieranie a zlé zaobchádzanie s väzňami v seredskom tábore. Pravdepodobne však utiekol do Západného Nemecka a za svoje činy nikdy nebol potrestaný. 

Po Vladovom návrate sa s Evou rozhodli svoj život prežiť spoločne. V roku 1947 sa zosobášili, narodili sa synovia Vladimír a Fedor.

Mladá rodina musela čeliť aj perzekúciám nového režimu. Pani Eva stála pri svojom mužovi, keď ho v roku 1954 obvinili a odsúdili za spreneveru vo vykonštruovanom procese. Na výkon trestu nastúpil do uránových baní v Jáchymove. Vrátil sa v máji 1955 po amnestii udelenej pri príležitosti 10. výročia skončenia vojny, ale až o 15 rokov ho za nespravodlivé odsúdenie plne rehabilitovali.

Rodina sa usadila v Bratislave. Vlado Evu povzbudzoval, keď v auguste 1968 ako členka odboru Matice slovenskej na ministerstve poľnohospodárstva s kolegami podpísala protestnú petíciu proti vstupu okupačných vojsk do Československa. Prišla degradácia, zníženie platu a šikana na pracovisku.

Pani Eva rada a veľa pracovala. Bola zamestnaná vo viacerých útvaroch rezortu poľnohospodárstva, diaľkovo pritom študovala na Vysokej škole ekonomickej. Vlado Mosnák tiež vyštudoval VŠE a zamestnal sa v Matadorke. So spolužiakom vyvinuli systém na ďalšie využitie odpadov z pneumatík, za invenciu dostali československý patent. Avšak jeho zdravie bolo dlhodobo podlomené.

Pomoc, pravda a láskavosť

V roku 1998 Komisia pamätného centra obetiam a hrdinom holokaustu Yad Vashem udelila záchrancom Evinej rodiny Henrichovi Konrádovi, Terke Konrádovej a Vladovi Mosnákovi titul Spravodlivý medzi národmi za pomoc židom nežidovskými občanmi v období holokaustu. Konrád a Vlado sa už ocenenia nedožili.

Keď sa pani Mosnáková nedávno zúčastnila slávnostného otvorenia seredského múzea holokaustu, návšteva bývalého tábora ju hlboko zasiahla: „Išla som tam slobodná, 72 rokov po tom, čo som tam mala vstúpiť ako väzeň a odtiaľ rovno do Auschwitzu. Cítila som sa ako víťaz. Lenže keď rabín začal odriekať kadiš, čo je modlitba za mŕtvych, virtuálne ma navštívili všetci tí močenskí priatelia, ktorých Zimmermann dolapil. Zavraždili ich a ja som pocítila takú ťažobu v hrudi, že som musela zo slávnosti predčasne odísť.“

Pani Eva sa dnes venuje pomoci druhým. Vždy s energiou a prívetivým prístupom sa stará o priateľov, ľudí s podobným osudom. Vedie klub preživších holokaustu a pripravuje im program. Pravidelne precvičuje zdravotný telocvik pre dôchodcov. Stretáva sa s mladými ľuďmi, zapája sa do iniciatív boja proti extrémizmu.

Za svoju činnosť dostala niekoľko významných ocenení.

„Veľmi sa snažím presadzovať opačné vlastnosti ľudí než tie, ktoré sa stále viac šíria medzi nami - nenávisť, chamtivosť, klamstvo -, a to pomoc, pravdu a láskavosť. O týchto hodnotách hovorím medzi mládežou, občanmi aj v skupinách, v ktorých pôsobím. Veľmi ma teší, že som pri týchto aktivitách spoznala veľa výborných ľudí, ktorí sú na rovnakej strane barikády ako ja.“