The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Kyra Munk Matuštík (* 1959)

• narodená 5. augusta 1959 v Bratislave

• mama Mária Brigitta Munk, otec Radislav Matuštík, významný teoretik umenia

• po rozvode rodičov vyrastala v Bratislave vo výtvarných ateliéroch na bratislavskom hradnom kopci

• v čase normalizácie sa otec dostal na čiernu listinu ako odporca režimu

• mala problém dostať sa na strednú aj vysokú školu

• odišla do Prahy, kde sa stretla s predstaviteľmi českého undergroundu

• v Prahe prišla do kontaktu s Chartou 77, ktorú podpísala v roku 1984

• prenasledovala ju ŠtB, zúčastnila sa niekoľkých výsluchov

• odišla študovať do Budapešti výtvarné umenie

• po revolúcii cestovala po svete, tvorila a vystavovala

• žije v Bratislave, venuje sa výtvarnému umeniu so židovskou a ekologickou tematikou

„Mať na sebe nejaké pečiatky je príšerné“

Kyra Matuštík sa narodila 5. augusta 1959 v Bratislave Márii Brigite, rodenej Munkovej, a Radislavovi Matuštíkovi. Mama pochádzala z Košíc z rodiny s maďarskými a židovskými koreňmi, otec z Moravy. Radislav Matuštík, významný teoretik umenia, sa presťahoval na Slovensko spolu s prvou manželkou, no manželstvo nevydržalo kvôli rodinnej tragédii a po čase našiel spriaznenú dušu v mladej baletke Márii. Tú spoznal vďaka výtvarníkovi Ernestovi Zmetákovi, ktorého Radislav navštevoval ako teoretik umenia. Obaja pôsobili v umeleckých kruhoch a umenie sa stalo neoddeliteľnou a integrálnou súčasťou života ich dcéry. Kyra vyrastala v sochárskych a maliarskych ateliéroch starej Bratislavy. Hoci ani toto manželstvo nevydržalo, obaja rodičia významne formovali jej detstvo a dospievanie.

Rodinné tajomstvá
Kyra vyrastala s mamou Máriou, ktorá po rozvode pracovala ako vedúca kníhkupectva. S otcom sa však často stretávali a navštevovali. „Otec bol veľmi fundovaný vo svojej práci a mal prehľad v umení. Bol veľmi impozantný. Ja som sa ako dieťa stýkala s otcom, ako dieťa ma často brával na návštevy Vincenta Hložníka, Ferdinanda Hložníka. Často ma brával na návštevy do ateliérov československých umelcov tu v Bratislave. On pracoval na Filozofickej fakulte na Univerzite Komenského, vyučoval dejiny umenia,“ spomína Kyra na otca. Otec mal z predchádzajúcich vzťahov dvoch synov, s ktorými sa Kyra stýkala. Starých rodičov z otcovej strany však nepoznala. Mamina rodina jej bola bližšia, hoci minulosť, vojnové udalosti a mamina mladosť boli vždy tabu. Pamätá si však na starú mamu Janku Levy a pratetu Lili, ktorá žila v Budapešti, a s mamou ich obe často navštevovali. „Ako dieťa som si všimla nejaké veci, že okolo nás je veľa sympatických pánov a dám, ale ja som neprikladala dôraz na to, akej sú národnosti alebo vierovyznania atď. To vlastne až neskôr som sa dozvedela, kto sú títo ľudia a o ich minulosti. Ako dieťa som bola každé leto v Budapešti alebo sme išli na Balaton a rozprávali sme po maďarsky. Teta žila v časti Budapešti, kde žili hlavne židovské rodiny, aj kresťanské. Pomáhala nejakým ľuďom. No o tom sa nehovorilo, až oveľa neskôr. Títo ľudia, čo prežili traumy z vojny, oni nechceli hovoriť o svojich skúsenostiach a traumách. Samozrejme sa preniesli aj do života mojej mamy a ona to potom projektovala na mňa. Sú tu tieto generačné traumy.“ Kyra sa o svojich židovských koreňoch dozvedela až oveľa neskôr a zaujali ju natoľko, že veľkú časť svojho života venovala štúdiu judaistiky a hebrejčiny.

Detstvo vo výtvarných ateliéroch
Kyra vyrastala v šesťdesiatych rokoch 20.storočia v ťaživom tieni politických procesov. S mamou bývali na hradnom kopci v Bratislave v sochárskych ateliéroch na Hrebienku, kde bývala aj väčšia časť skupiny galandovcov. Jej mama sa stretávala s mnohými zaujímavými ľuďmi, medzi ktorými boli aj preživší holokaust. „Debatovali o politike a o všetkom možnom, ale proste moja mama sa vždy bála, že skončím ako môj otec, tak ma politiky stránila. Ja som sa vyvíjala politicky sama. Tým, že ma to zaujímalo, som si nejaké veci sama naštudovala. Mama bola taký svojrázny človek. Neviem, či sa tak bála alebo sa chcela vyhnúť problémom,“ spomína Kyra. Otec s nimi v spoločnej domácnosti nežil, no udržiavali spolu pomerne intenzívny kontakt. Radislav Matuštík bol nestorom slovenskej kunsthistórie, pedagógom a kritikom, ktorý sa významne pričinil o rozvoj dejín a teórie slovenského výtvarného umenia. Jeho tvorba a život boli negatívne ovplyvnené najmä nástupom normalizácie začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy mal zakázané vyučovať a publikovať. „Môj život bol tým dosť poznačený, že som jeho dcéra aj napriek tomu, že rodičia boli rozvedení. On bol akoby na nejakej čiernej listine. To bola taká dilema, že ja som toho otca veľmi milovala, ale on nefiguroval ako otec. No na druhej strane mi bolo niektorými ľuďmi hádzané o hlavu, že čia som ja dcéra a že sa naňho podobám. To som vnímala ako nespravodlivosť.“ Napriek tomu, že Kyra s otcom nevyrastala, mali podobné politické a spoločenské názory a veľmi intenzívne prežívala, že ho odstavili z kultúrneho života.

Umelecký samorast
Kyra už od detstva išla proti prúdu. Nemala rada kolektív a organizované veci, ako boli pionierske tábory a podobne. Mama samoživoteľka pracovala v kníhkupectve a Kyra vyrastala sama. „Už aj na tom dvore, keď sme bývali, hovorili: ‘Aha, Matuštíková, aha, špinavá židovka!’ Často som mala pocit, že mama je stále v práci a za mňa nemá kto hovoriť, že ja mám len ten svoj hlas.“ Po škole sadla na bicykel a išla do ateliéru Ernesta Zmetáka alebo Vladimíra Kompánka, kde trávila celé popoludnie. Jej najväčším útočiskom sa tak stali umelecké ateliéry, kde sa cítila ako doma. Častokrát sa utiekala k farbám a plátnu. V auguste 1968 mala akurát deväť rokov a koniec prázdnin trávila ako veľa školopovinných detí v tej dobe. „Vtedy som bola práve v pionierskom tábore, ja som to neznášala tie tábory. To bolo z filozofickej fakulty, kde otec pracoval. Tie tanky tam prišli, stratili smer alebo ich ľudia pomýlili, ja neviem. Proste tam prišli pred tábor a hľadali cestu. Pamätám si na tých autách tie básničky Mor ho!“ spomína. Deväťročné dieťa úplne nerozumelo tomu, čo sa stalo, no mama jej to vysvetlila. „Ja som proste chápala iba to, že našu krajinu obsadili a vtrhli sem okupanti. Ja som doma našla platňu Karla Kryla „Bratříčku, zavírej vrátka“. Mali sme taký malý japonský gramofón, dala som tam platňu a išla von s tým gramofónom na parkovisko a zaťažila ho kamienkom. Hoci som tomu až tak nerozumela, proste ten text a tá lyrika Karla Kryla sa mi zdali úžasné a zdajú sa mi dodnes.“ Príchod vojsk Varšavskej zmluvy ťažko niesli aj Kyrini rodičia. „Bohužiaľ, neemigrovali vtedy. Mama proste mala mňa. Viem, že jedna kamarátka ju nahovárala na emigráciu aj s radou, aby dieťa dala do domova a že si ho neskôr vypýta. Tak to by moja mama nikdy neurobila takúto vec. Proste to sú také okamihy, že človek sa pre niečo rozhodne a urobí to alebo neurobí. Ale neviem, prečo vlastne neodišla aj so mnou, možno nemala tú odvahu. Otec tiež neviem, prečo to neurobil, to sa treba opýtať ich,“ zamyslí sa pamätníčka a zároveň dodáva, že jej život a životy jej rodičov by sa isto vyvíjali úplne inak.

Normalizácia a výsluchy
Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy boli takmer všetci ľudia proti sovietskej okupácii. No s nástupom normalizácie a poučenia z krízového vývoja sa veci začali meniť aj v umeleckých kruhoch. Tie sa rozdelili na tých, ktorí dostávali aj štátne zákazky, a na tých, ktorí boli na čiernej listine. Pre Kyru bol svet umenia jej prirodzeným prostredím, chcela študovať na škole umeleckého priemyslu a venovať sa výtvarnému umeniu. Napriek tomu, že talentové skúšky urobila ako jedna z najlepších, do školy ju neprijali. Až na základe intervencie jednej rodinnej známej sa na umeleckú priemyslovku dostala. Počas jej štúdia na strednej škole vznikla Charta 77 a Kyra ako 18-ročné dievča o nej vtedy ešte veľa nevedela. Jej nevlastný brat z otcovho prvého manželstva, Martin Matuštík, ju podpísal ako študent prof. Jana Patočku, jedného z najvýznamnejších českých filozofov a spoluautora Charty 77, a následne emigroval do Ameriky. Od toho momentu sa Kyra a jej rodina ocitli v hľadáčiku ŠtB a bola prvýkrát na výsluchu. Predvolali ju práve v deň pohrebu otca maminho dlhoročného partnera a je presvedčená, že výsluch bol tak načasovaný zámerne, aby narušili rodinnú udalosť a vyvinuli na ňu psychický tlak. „To bol taký prvý kontakt s tajnou políciou. To boli také primitívne nejaké otázky, alebo že prečo na západe majú mercedesy a u nás trabanty a že aby som písala dopis môjmu bratovi, aby sa vrátil. Alebo zoznam výtvarníkov, ktorých ja poznám. Tak v prvom rade som napísala mená tých komunistických výtvarníkov, resp. mená tých, ktorí slúžili socialistickému realizmu a potom aj tých, ktorí neslúžili. Otec bol teoretik umenia a my sme poznali všetkých , teda veľmi veľa. Ja som s nimi tak trochu vybabrala, videla som tú jednoduchú taktiku,“ spomína Kyra na výsluch. V roku 1979 zmaturovala a začala sa pripravovať na štúdium svojej vysnívanej vysokej školy. V rámci prípravy chystala aj diela z grafiky a jej učiteľ bol prekvapený ich vysokou úrovňou. Z nejakého dôvodu nemal rád deti výtvarníkov a dával im to najavo. „Povedal mi, že mňa s mojím menom na vysokú školu nikdy neprijmú. Viete si to predstaviť, že máte nejakú nádej, myšlienku, tešíte sa a teraz vám ju niekto zoberie? Toto ma sprevádzalo do toho momentu, kým ľudia nevyslovili moje priezvisko - Matuštík...“

Útek do Prahy
Po maturite Kyra odišla na pár týždňov do Švédska na návštevu príbuzných. Tam spoznala úplne iný svet plný slobody a ponúkli jej, aby tam zostala. Musela by ísť do utečeneckého tábora a tam čakať na povolenie k pobytu. Kyra však doma nechala psíka a tiež nechcela nechať mamu samu. Túžila po štúdiu na vysokej škole, tak sa vrátila aj napriek vedomiu, že je to návrat do totality a neslobody. Kyra sa na umeleckú školu nedostala, no prijali ju na vysokú školu do Trnavy na štúdium výtvarnej výchovy a ruštiny – jazyka, ktorý nenávidela. Po roku trápenia už viac do školy neprišla a utiekla do Prahy. „Spočiatku som tam robila všeličo. Tam som sa začala zaujímať o židovstvo. Moja babka sa volala Levyová a mňa to začalo zaujímať. Za to som veľmi vďačná jednej osobe, o ktorej som až po čase zistila, že je na zozname spolupracovníkov ŠtB. Ale jej som naozaj vďačná, že ma zobrala prvýkrát do tej synagógy. Cítila som sa tam ako doma a som si povedala, že tomuto chcem rozumieť. Vždy to bolo nejakým spôsobom tabu a potom mi to došlo, že aha, mnohí tí ľudia okolo nás boli židia, boli preživší,“ spomína Kyra na obdobie, kedy v sebe objavila potrebu spoznať svoje židovské korene. Dala sa na štúdium judaistiky, hebrejčiny a židovskej filozofie. Spočiatku vypomáhala v židovskej náboženskej obci a pracovala v technickej literatúre. Od roku 1981 bola sledovaná ŠtB. Zoznámila sa v manželmi Mirkom a Ivou Vodrážkovcami a dostala sa do prostredia pražských intelektuálov a umelcov. Mirek Vodrážka, český publicista, hudobník a herec patril medzi popredných predstaviteľov českého undergroundu. Spolu so svojou manželkou doma organizovali bytové semináre a vydával samizdatový kultúrny časopis Vokno. Kyra u nich istý čas bývala a pomáhala s organizáciou nelegálnych podujatí. „Ten byt bol dosť veľký. Boli to v podstate zakázané prednášky. To neboli také prednášky, že prídete a hocikto tam zazvoní a ho pustíte. Tam vlastne český underground robil prednášky rôznych filozofov. Chodil tam napríklad Egon Bondy, prof. Hejdánek a rôzni ľudia. Samozrejme, to sa nedialo každý deň. Vtedy sme pripravili, zmestilo sa tam tak 30-40 ľudí do obývačky a 1-2 hodiny tam boli prednášky a potom všetci išli domov,“ spomína Kyra.

Život v undergrounde
Iva Vodrážková pracovala ako vychovávateľka v školskej družine a po čase sa tam podarilo zamestnať aj Kyre, ktorá viedla deti k výtvarnému umeniu. „Tam bola úžasná riaditeľka, lebo ona nám vždy povedala, že ŠtB sa na nás vypytuje. Dokonca poslali nejakých eštebákov aj na detské ihrisko. Deti tak nejako inštinktívne cítili, že som v hrození. Sadli si ku mne na lavičku, ten eštebák hovoril po slovensky na mňa. Ale tie deti tak nejak, že: ‘Pani učitelko, co tady chtějí? My vás nedáme!’ Proste oni vtedy skúšali a hlavne u tých Vodrážkových, samozrejme, keď bývali tie domové prehliadky, tak my sme museli tie samizdaty poschovávať,“ spomína Kyra na časté návštevy tajnej polície. Vďaka manželom Vodrážkovcom sa opäť stretla s Jánom Budajom, ktorého poznala už z minulosti, a so signatármi Charty 77, Olgou Havlovou, filozofom a pedagógom prof. Ivanom Dubským či s Danou Němcovou, ktorá spolu s manželom patrila medzi najvýznamnejších odporcov československého komunistického režimu v čase normalizácie. Charta 77 bola občianska iniciatíva a neformálne spoločenstvo vtedajšej politickej opozície v normalizačnom Československu. Kritizovala politickú štátnu moc za nedodržiavanie ľudských a občianskych práv, k čomu sa ČSSR zaviazala pri podpise Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v roku 1975. Charta postupne vydala takmer 600 dokumentov, ktoré upozorňovali najmä na porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd. „Ja som sa k Charte dostala v podstate pár mesiacov po jej vzniku cez jedného priateľa, ktorý študoval na vysokej škole. Bolo to také samizdatové vydanie, ale nemohol mi ju požičať. Priznám sa, vtedy som ju celú nečítala. Proste bolo ťažké dostať sa k tejto charte. Bol to taký ten strach, že by to náhodou mohli nájsť, čiže ja som to musela vrátiť. Až potom opäť v Prahe. Proste bola iná atmosféra v Čechách ako tu na Slovensku,“ porovnáva. Charta sa podľa potrieb spoločenského boja postupne rozširovala o dodatky. V tom období vznikol ako jeden z dodatkov dokument o tom, že deti ľudí, ktorí boli vyhodení zo strany a vytlačení zo spoločenského diania po čistkách v sedemdesiatych rokoch, nemôžu študovať. V tom dokumente Kyra identifikovala aj svoj vlastný osud a v roku 1984 pridala svoj podpis pod Chartu 77 aj ona.

Životné paradoxy
Krátko po podpise Charty 77 si Kyra podala prihlášku na univerzitu do Budapešti a na jej veľké prekvapenie ju prijali. Informácia štátnej polície, že je jednou zo signatárok Charty, sa zrejme z Prahy do Bratislavy nedostala, mohla teda pokojne odísť a venovať sa štúdiu bez toho, aby ostatní vedeli, kto sú jej rodičia. „Ja som potrebovala vždy vlastne odniekiaľ utiecť. Pretože byť dcérou niekoho bez toho, aby ste sa o to pričinili, a chcieť niečo s tým, že máte nejaké pečiatky na sebe, je príšerné. Toto sa týkalo aj ľudí, ktorých rodičia boli úspešní. Ľudia sa na mňa pozerali cez túto prizmu. Bolo to ťažké, lebo človek chce stáť sám za seba a nie za svoju matku či otca, starú mamu alebo neviem koho. Každý človek je individualita. Samozrejme, že rodičia môžu mať na neho vplyv alebo nejaké veci sú dané geneticky, ale ten názor sa rodí samostatne od tej rodiny,“ uvažuje. O tom, že podpísala Chartu 77 vedel z jej najbližšieho okolia len jej otec a bol za to na ňu aj na syna Martina hrdý. Radislava Matuštíka žiadali, aby sa postavil za dokument s názvom Za tvorivé činy v mene socializmu a mieru, známom tiež ako Anticharta, ktorý vznikol približne mesiac po Charte 77. Samozrejme odmietol. Tento dokument legitimizoval prenasledovanie signatárov Charty 77 a jeho zámerom bolo tiež odradiť ďalších potenciálnych signatárov. Charta a Anticharta rozdelili spoločnosť ešte viac a zasiahli mnoho rodín, priateľských vzťahov a kolegov z umeleckých kruhov. „Potom v tých sedemdesiatych rokoch, keď sa podpisovala tá Anticharta, tak v tých rokoch sa to zmenilo, že zrazu to nebola jedna veľká rodina, ale zrazu tí mnohí ľudia si uvedomovali, že majú rodiny a deti, ktoré chcú študovať, tvoriť a predávať svoje umenie. Niektorí z tých ľudí podpísali aj Antichartu,“ spomína na časť výtvarníkov, s ktorými vyrastala na jednom dvore.

Pád železnej opony
Počas revolučných zmien, ktoré sa v strednej Európe diali koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, Kyra žila a študovala v Budapešti. V multikultúrnom prostredí umeleckej Budapešti sa cítila veľmi dobre a prirodzene. Tam nikomu jej priezvisko neprekážalo a mohla žiť sama za seba. „Moja mama ma nikdy neviedla k nejakej neznášanlivosti alebo nejakej nenávisti k iným národom alebo národnosti. Jednoducho sa to tak vyformovalo, že ja som to tak cítila, že niečo tu nie je v poriadku. Tá nenávisť nevedie k ničomu, práve naopak.“ V osemdesiatych rokoch chodievala domov za mamou a bola aj v užšom kontakte s Dominikom Tatarkom, jedným z prvých signatárov Charty. Poznali sa už z čias jej detstva, kedy si ako zakázaný spisovateľ privyrábal na živobytie hrabaním lístia v záhrade výtvarných ateliérov, kde ako dieťa trávila všetok svoj voľný čas, no vtedy netušila, o koho ide a že sa ich cesty opäť pretnú. „Sme si povedali ten zážitok, že ja som ho videla u toho Vlada Kompánka a ako on si ma pamätal. Bolo to také veľmi ľudské a nádherné. Chodievala som k nemu dosť pravidelne. A on mi hovoril, že sú tam tie ploštice a či mi nevadí, že je to nahrávané. Ja som mu nosila nejaké moje básničky, doniesla som vždy aj nejaké víno, kávu a tak. Chodili tam aj nejakí iní ľudia, aj som tam zobrala nejakých ľudí.“ Kyra si pamätá, že odpočúvacie zariadenia boli aj v byte jej otca. V čase Nežnej revolúcie žila striedavo v Budapešti a v USA a samotný pád komunistického systému vnímala veľmi triezvo. Vedela, že celý proces prebehol aj v okolitých krajinách. V tom čase ju veľmi zasiahlo, že ich dom, kde prežila detstvo a dospievanie, musel ustúpiť plánovanej výstavbe novej budovy parlamentu. „Sloboda nie je samozrejmosť, to nie je zo dňa na deň. Samozrejme, že sa človek teší, že sa mení režim, ale určite som si nikdy nemyslela, že sa to zo dňa na deň nejakým spôsobom zmení. Logické, že tu bola eufória. Ale najviac som to vnímala už pri zbúraní berlínskeho múru. Skôr na mňa zapôsobili udalosti ako Solidárnosť z Poľska, ako tieto veci,“ hodnotí zmenu režimu u nás.

Neskrotná Kyra
Po skončení štúdia v Budapešti výtvarníčka Kyra Matuštík žila a pracovala v rôznych krajinách sveta. V období tvrdého mečiarizmu pôsobila v USA a obdobie VPN a rodiacu sa demokraciu v Československu vnímala len z diaľky. Porevolučné obdobie rehabilitovalo aj Radislava Matuštíka, hoci oveľa neskôr, ako by si bol zaslúžil. Na čas sa opäť vrátil na Katedru dejín výtvarného umenia FF UK v Bratislave ako pedagóg, publicista a autor výstav. Kyra neskôr pôsobila vo Švédsku, kde jej učarovala tvorba významného režiséra Ingmara Bergmana. Tam ju v roku 2006 zastihla aj informácia o smrti jej otca. V roku 2019 sa opäť vrátila na Slovensko a v Budapešti dokončila štúdium židovskej filozofie a myslenia.

Kyra Matuštík je originálna neskrotná umelkyňa, ktorá slobodne nielen myslí, ale za každých okolností aj tak koná a odsudzuje neslobodu totalitného režimu. „Je to morálna otázka, etická. Či niekto má chrbtovú kosť alebo nemá. Ja si neviem predstaviť, že by som vliezla do komunistickej strany alebo prisluhovala len preto, aby som sa dostala na vysokú školu alebo nebodaj dostala nejakú významnú pozíciu. Mne to bolo odporné. To som vtedy aj tým eštebákom povedala na výsluchoch, že jednoducho moje telo môžu zničiť alebo môžu si ho zobrať, ale moju dušu nikdy nezoberú. A teda opakujem, nikto ma k tomu nikdy neučil, pripadalo mi to prirodzené, má sa hovoriť pravda.“