Františka Muziková

„V Nitre pred súdom, tam sa potom striedali rôzne väzenkyne. Cigánky tam boli a všelijaké iné ženy. Viete čo, a tam sme teda spávali, však aj tam, aj tam, všade na tých strožochoch len. nemali sme postele nikde, len tie strožochy. To bolo preležané a neviem aké. Tu v Nitre som dostala vši, môžete si myslieť! A prišla som na Pankrác, ja som o tom ani nevedela, a ten lekár, ktorý nás prehliadal, hovorí: ,A čím ste vy boli v civile?‘ A ja že zdravotná sestra. Viete, čo to bolo zdravotná sestra mať vši? A hygiena? No to bolo, ja som sa tak strašne hanbila. Vtedy neboli šampóny a neviem čo. Len petrolej a turban, a tri dni nosiť petrolejové vlasy a s tým turbanom teraz ísť na prechádzku... A tie ženy všetky vedeli, že ja mám vši. No viete čo, to bolo tak ubíjajúce, že ja som to ani doma doteraz nespomínala.“

„Keď som prišla na tú vrátnicu, tak mi dali podpísať, že som sa prezliekla do ich šiat a že toto sa tu odovzdáva. A hovorím: ,No, však to tu ani nemusíte písať, veď ja tu nemám nič také a hádam pôjdem za chvíľu domov.‘ A ten, čo to preberal, hovorí: ,No, ja vám poviem, to sa tu veľmi ťažko odpisuje, a asi tak rýchlo domov nepôjdete. No, veď uvidíme.‘ A nehodili ma hneď do cely, lež som išla na vyšetrovačku. A tam sedeli. Teda, by som povedala, oni neboli nejako inteligentní alebo vzdelaní, to teda nie. Podľa toho som usudzovala, ako ťukali do toho stroja a aké pravopisné chyby tam porobili. Ale môžem povedať, že bol taký lojálny, taký láskavý, tak dobre išiel na mňa. No, a hovorí mi: ,Vy ste tam boli aj vedúca!‘ ,Aká vedúca, čoho?‘ ,Ale no tak, mali ste tam tú skupinu.‘ ,No teda, to vy hovoríte, že som bola vedúca.‘ No pravdaže, už to tam aj napísal, že som bola vedúca. A nebola to pravda, my sme nemali žiadne vedúce. Možno som niekedy povedala, že tam a tam sa stretneme, alebo teda proste tak, ale inak to nebola pravda. Ale – bola som vedúca, a tak ma tam viedli ako vedúcu, aj ma tak odsúdili.“

„Tak nás tam aj odviezli (do Želiezoviec), aj nás tam ubytovali. Teda, ,ubytovali‘. No ale predsa už lepšie ako doteraz, teda lebo s Pankrácom sa to porovnať nedalo. Boli sme v miestnostiach, kde predtým chovali ovce, tak tam asi nebola ani dlážka. Ja si už nepamätám, či tam vôbec bola dlážka, ale bolo nás tam asi štyridsať v tej izbe. Boli tam poschodové postele, čiže tých dvadsať poschodových postelí sa tam zmestilo. Však do takej jednej maštale sa dosť zmestí, nie? Boli tam jedny kachle a to bolo všetko. Mali sme tam hádam dve, tri deky. Ale bola som spokojná, došla som tam v auguste. Pamätám si, že už bolo po žatve a po roliach boli baly slamy, to oni už viazali. Ja som tam prišla práve vtedy, keď tie baly zvážali na jedno miesto. Keď prišla vlečka, na tú vlečku bolo treba vyhadzovať tie baly. No, ja vám poviem, že hádam za dve hodiny som mala krvavé mozole a nemohla som tie vidly ani v rukách udržať. No, nebolo to bohviečo. No, tak ešte dobre, teda ten deň sa skončil.“

„To zavolal, že ,Odvezte ju na celu!‘ A to bola takáto miestnosť, polovička z tohto. Na samotku, samozrejme, však ako ináč. No, dobre. Nebolo mi až tak zima, hoci sme mali len také tenké ,cvilingáče‘, také ľanové voľajaké tenké šaty, teda nohavice a taký kabát. A čo bolo horšie, tie nohavice, to boli bohvieaké veľké, to mi padalo. Nevedela som, ako a kde zobrať obväz, to vám nedajú, pravda. Ja by som si poslúžila, keby som bola doma. Ale to teda nie, tak som uchmatla, čo nevedel, takú tú spinku na spisy a s tým som si to zapla. On to nezbadal, keby bol vedel, tak ja neviem, to by mi hádam nedal.“

„V zdravotníctve bývali odmeny štvrťročné i polročné. No, tak nebolo to bohviečo. Dali vám dvesto korún, tristo korún, no ale však to bolo dosť. Viete, na každej korune záležalo, lebo keď som ja mala 1 200-korunový plat, tak keď vám pridali tristo, tak to bolo veľa. A keď bola schôdza, voľajaká ROH-ácka alebo celozávodná, kde hodnotili prácu, a keď teda povedali moje meno, hovorili, že som veľmi vzorná. Nechcem sa chváliť, ale teda boli spokojní. Povedali však, že mi nemôžu dať odmenu, môžu mi dať len čestné uznanie. Tak som odmenu nedostala veru žiadnu. Myslela som si: ,Ja nepotrebujem vaše čestné uznanie, to si môžete nechať!‘ Ja som teda radšej tie koruny chcela. Keď sme sa vrátili z väzenia, poslali mi z väzenia list, že mám zaplatiť za ten drahý pobyt, za ten drahý hotel, neviem koľko tisíc korún. Keďže som ja tie peniaze nemala, tak som podala žiadosť, aby boli takí láskaví a umožnili mi to splácať po splátkach. Tak som im mesačne posielala 150 korún. Viete, z tých mojich 1 200 Kčs. No a teda odmeny žiadne, takže to išlo stále s človekom.“

„A teraz bol prvý obed, prvý obed a v takých plechových miskách, tých alumíniových, ako psovi mi ho hodili pod dvere. Pravda, čo ja som mala žalúdok stiahnutý, hlad som veru necítila. Ja som to chytila, išla som to jesť a zacítila som tam také čudné pachy, také by som povedala, ako oceľ alebo také, čo sme doma my nekonzumovali. Bolo to mäso a ryža, no ja som to celé vyhodila späť. Nejedla som to. Nemohla som to zjesť, no ale už potom som si asi zvykla, už som to hádam už aj necítila. Keď som to doma spomínala, že teda také zlé mäso sme mali, počul to švagor a hovorí: ,No veru, v tom čase sa akurát odovzdávali ovce, teda baraninu (odovzdávali).‘“