The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Margita Naďová (* 1931)

• narodená 6. marca 1931 v Žiline

• otec Ján Humel pracoval v Považských strojárňach, mama Helena bola v domácnosti

• rodina žila v podnájme v dome u lekára Schlesingera, v okolí žilo veľa židovských rodín

• priatelila sa s deťmi z rôznych spoločenských a sociálnych vrstiev

• pamätá si na deportácie židovských rodín a najbližších susedov

• v dome sídlilo nemecké a neskôr sovietske velenie

• pamätá si na popravu člena partizánskej skupiny neďaleko ich domu

• po vojne mal otec problém zohnať prácu, odsťahovali sa do Trenčína

• vyštudovala obchodnú školu a vydala sa za Michala Naďa

• časom stratila kontakt s priateľkami z detstva

• z augusta 1968 si pamätá na príchod vojsk Varšavskej zmluvy

• s manželom celý život pracovala v stavebníctve, politicky sa neangažovali

• vychovali dve deti, momentálne je na dôchodku, žije v Trenčíne

Margita Naďová sa narodila 6. marca 1931 v Žiline ako jediné dieťa Jánovi a Helene Humelovcom. Otec Ján sa narodil vo Viedni a ako 20-ročný musel nastúpiť na základnú vojenskú službu do československej armády, keďže mal československé štátne občianstvo. Neskôr sa presťahoval na územie Slovenska. Veľmi dobre ovládal nemčinu, čo predurčilo aj jeho neskoršie pracovné pôsobenie počas druhej svetovej vojny. Mama Helena, rodená Klčová, pochádzala z Trnavy a ako mladé dievča pracovala v obchode s cukrovinkami v Žiline, kde sa zoznámila s Jánom. Mladá rodina spočiatku bývala v mestskej časti Frambor, no po čase sa im naskytla možnosť presťahovať sa do lepšieho podnájmu v centre Žiliny na ulicu Kálov. Majiteľ domu, MUDr. Albert Schlesinger, Humelovcom prenajal prízemie. Schlesingerovci žili na prvom poschodí vily, kde mal pán doktor aj svoju ordináciu. Na ďalšom poschodí ordinoval aj býval zubár Lengyel s rodinou. Na najvyššom poschodí v manzardke ešte žila pani Mária Neugebauerová. Bezproblémové susedské spolunažívanie židovských a nežidovských rodín však narušil príchod druhej svetovej vojny.

Detstvo v tieni vojny

Margitin otec pracoval ako administratívny pracovník v Považských strojárňach, kde pred vojnou vyrábali hlavne zbrane na export do zahraničia. V marci 1939, keď mala Margita osem rokov, vznikla ľudácka Slovenská republika. V tom istom mesiaci strojárne začlenili do nemeckého koncernu Herman Göring Werke a celú výrobu a produkciu zamerali na výrobu zbraní a streliva pre Nemcov. Ján Humel výborne hovoril po nemecky, preto ho zamestnávateľ často posielal s dodávkou zbraní do Nemecka. Margita si spomína, že jej raz odtiaľ doniesol korčule. Z toho obdobia jej utkvela spomienka z konca augusta 1939. „Otec mal doma taký čierny kufrík, to mali vojaci v zálohe. Keď Nemci napadli Poľsko, bola mobilizácia. Narukoval asi na tri-štyri dni. Potom sa vrátil aj s tým kufríkom dreveným, takým čiernym,“ spomína. V tom čase Margita navštevovala tretí ročník ľudovej školy a kamarátila sa so všetkými deťmi bez ohľadu na ich pôvod. V roku 1941 pokračovala v štúdiu na dievčenskom gymnáziu, ktoré viedol brat vtedajšieho prezidenta Tisa. V tom istom roku vstúpil do platnosti Židovský kódex s 270 drastickými obmedzeniami pre židovské obyvateľstvo, ktoré sa bytostne dotýkali aj ich susedov a kamarátov. V Žiline v tom čase žilo takmer tritisíc židov, čo bolo približne šestnásť percent z celkového počtu obyvateľstva.

Margitine kamarátky

Desaťročná Margita pozerala v tom čase na svet ešte naivnými detskými očami. Chodila do školy a rovnako ako ostatné deti žiadne rasové, politické či národnostné rozdiely medzi ľuďmi vôbec nevnímala.

Margita si spomína, že ich bezdetná suseda Mária Neugebauerová ju často brávala na výlety a tiež ju niekoľkokrát zobrala na stretnutia so svojou sestrou a neterou Alenou, ktoré žili v Ostrave. Dievčatá v približne rovnakom veku sa veľmi skamarátili. „Chodievali sme na Bumbálku za Makovom, to boli slovenské hranice s Protektorátom. Tam sme boli tri alebo štyrikrát, stretli sme sa len na hranici. Nemci povolili. Ona im dala nejaký úplatok, to sa tiež nesmie hovoriť. Skorumpovala tých Nemcov, aby sme sa mohli s nimi stretnúť a rozprávať. Oni prišli z českej strany a my sme prišli cez Makov. To bola taká krásna veľká chata,“ spomína pamätníčka na stretnutia s kamarátkou Alenou. „Raz mi Mária dala do ruky zlatú retiazku a keď som podávala Alene ruku, keď sme sa vítali a objímali, tak som jej dala tú retiazku a ona si ju zobrala a vytiahla ju pred tými Nemcami, že: ‚Mami, podívej se, co jsem dostala!‘ No takže som aj pašovala,“ spomína so smiechom Margita. V tom čase bola v Protektoráte veľká chudoba. „V Protektoráte nič nebolo a my sme tu mali raj,“ vysvetľuje vtedajšie hospodárske rozdiely v oboch krajinách. Pred koncom vojny Mária zobrala Alenu na prázdniny do Žiliny. „Dala nám ušiť rovnaké šaty. Také bledošedé s malými kocečkami. Alenu z Bumbálky nebol problém zobrať do Žiliny, akosi sa to prepieklo. Ale horšie bolo, keď sme sa vracali. Išla som, samozrejme, aj ja. Boli sme tam asi deň-dva a na tej chate sme ju odovzdali rodičom. V Makove nás chytili colníci, že kde má druhé dievča, lebo som sa s ňou vracala len ja. No tak nás tam zabásli a jednu noc sme tam aj spali,“ spomína Margita na nepríjemný zážitok, keď nocovala vo väzení. Bolo to v čase, kedy sa vojna už chýlila ku koncu a kontroly na hraniciach sa vyostrovali.

Druhá Margitina kamarátka a spolužiačka z gymnázia sa volala Erika Lamplová. Jej otec, staviteľ Karel Lampl, bol Čech a mama bola židovka. V tom čase to bola veľmi komplikovaná kombinácia, keďže Česi boli v ľudáckej Slovenskej republike nežiaducimi osobami a židia ešte viac. Margita si však spomína, že ich rodina žila v Žiline počas celého náročného obdobia vojny aj SNP. Patrili k tzv. lepšej vrstve vtedajšej žilinskej spoločnosti a neďaleko kúpeľov v Rajeckých Tepliciach vlastnili malú víkendovú chatu, kam Erika s rodičmi a Margitou často chodievali. Rodine sa darilo kľučkovať vo vtedajšej zložitej politickej situácii, no s vypuknutím Slovenského národného povstania sa zmenilo aj ich postavenie. Neďaleko od Rajeckých Teplíc na zámku v Kunerade striedavo sídlila partizánska brigáda a nemecké jednotky. Počas SNP bol koncom septembra 1944 zámok vypálený a zahynulo tam niekoľko nemeckých vojakov. Nemci akciu spočiatku pripisovali odboju zo Žiliny a Rajeckých Teplíc a pozatvárali množstvo ľudí. Medzi nimi aj Erikinho otca. „Otec tej mojej kamarátky bol zavretý v Ilave, lebo oni si mysleli, že to zorganizovali títo ľudia. Až potom prišli na to, že to boli partizáni. Jej otec nebol v Povstaní, ale Nemci si mysleli, že bol. Oni pozatvárali všetkých týchto chatárov. Až potom sa dokázalo, že to boli partizáni, čo zlikvidovali tých Nemcov,“ spomína na uväznenie Karla Lampla pamätníčka. Po čase Erikinho otca pustili, no do ich veľkého trojizbového bytu sa nasťahovali Nemci a zriadili si tam kanceláriu. Za zabitie nemeckých vojakov čoskoro chytili a obvinili Antona Sedláčka a jeho skupinu. Margita si z rozprávania pamätá, že Sedláčka Nemci vodili po Žiline a na krku mal zavesenú tabuľku s nápisom „Kuneradský vrah“. Antona Sedláčka obesili 25. novembra 1944. „Od nášho domu išlo námestie smerom na hlavnú železnicu Bratislava - Žilina. Tam bol podchod, čo sa išlo do Budatína, a tam bolo v strede osvetlenie. Oni ho pod tou lampou verejne obesili a my sme ho z nášho kuchynského okna videli. A naozaj, ako sa hovorí, že keď sa niekto obesí, fúka veľký vietor. Takto sa tam chudák kýval niekoľko dní,“ spomína na hrozný zážitok Margita. Po vojne park, ktorý od vzniku ľudáckej republiky niesol meno Andreja Hlinku, premenovali na Sedláčkov sad. (Pozn. Anton Sedláček bol členom komunistickej strany a počas SNP pôsobil ako politický komisár partizánskej brigády. Bol osobne zodpovedný za smrť niekoľkých desiatok civilistov. Po roku 1989 Sedláčkov sad premenovali na Sad SNP.)

Tretia Margitina kamarátka sa volala Oľga Ďurčanská, no všetci ju volali Medina. Bola neterou Ferdinanda Ďurčanského, ktorý v tom čase patril medzi popredných predstaviteľov vtedajšieho politického režimu na Slovensku. Podieľal sa na tvorbe protižidovskej legislatívy. Rodina Ďurčanských žila neďaleko od domu, kde bývala aj Margita s rodičmi. Spomína si, že Oľgin otec pôsobil ako notár a ďalší strýko mal veľké hospodárstvo. „Toho Ferdinanda som nepoznala, on žil v Bratislave ako minister. Ten najmladší, ten mal farmu. Do ulice mali rodiny barák, ako sa išlo k nemocnici, a vo dvore mali farmu. Tam chovali kravy. S Oľgou sme tam chodievali pre mlieko s konvičkou,“ spomína Margita. Na dvore u Ďurčanských stáli prízemné domčeky, v ktorých žili židovské rodiny. Spomína si na dievča približne v ich veku. „Nepamätám si jej meno ani priezvisko, no keď ich už brali, tak nám nechala veci na pamiatku. Oľge nechala nožničky z manikúry, mne nechala takú dečku bielo-modrú, čo ona sama háčkovala. Takéto spomienky len mám,“ približuje pamätníčka. „Na druhej strane bol ešte jeden menší domček, kde bývala jedna mladá židovská rodina. Mali asi takého dvoj- trojročného chlapčeka. Krásneho, si pamätám ako dnes, mal také kučeravé vlásky. Velice pekné dieťa, tak aj tých zobrali,“ dodá smutne. Židov zo Žiliny a okolia zhromažďovali v kasárňach. „My ako decká, čo sme nepovedali rodičom, my sme ich tam chodili navštevovať týchto židov. Avšak len cez plot. Vtedy Nemci ich teda ešte pripustili. Všetky tri sme išli (pozn. Margita, Erika a Oľga). Videli, že sme deti, tak nám ich zavolali. Ani tí sa nevrátili, zlikvidovali ich. Ani to dievča, čo nám nechalo tie veci na pamiatku, tak ani tá sa s rodičmi nevrátila.“ Margita a jej kamarátky mali v tom čase jedenásť rokov, no už vedeli, že sa s nimi deje niečo zlé. „Oni ich sústreďovali v kasárňach a keď ich už mali na jeden vlak, poviem to tak, ako si myslím, tak ich naládovali a odviezli,“ smutne uzatvára tragickú spomienku na židovské deti pamätníčka.

Ľudia so žltými hviezdami

Margita si spomína, že počas vojnových čias lekár Schlesinger, zubár Lengyel a aj sused z vedľajšej vily, advokát Stern, zrejme na základe výnimiek o hospodársky dôležitých židoch, naďalej žili a pôsobili v Žiline. Humelovci boli v porovnaní s nimi iná sociálna vrstva a spoločensky sa nestýkali, no ako susedia vychádzali spolu dobre a chovali sa úctivo. Po potlačení SNP sa však začalo zmrákať aj nad ľuďmi s výnimkami. Byty Schlesingerovcov a Lengyelovcov obsadili Nemci. „Potom, keď zobrali tých židov do koncentrákov, mali tam Nemci veliteľstvo v našom dome v tých židovských bytoch. V tom našom dome židovskom, keď tam boli tí Nemci, tak neviem prečo, ale tam zhromažďovali židov z okolitých domov. Chudáci tam sedeli u nás na schodisku. By som povedala, že takí starci to už boli vtedy a mali tie žlté hviezdy. A ktorýsi plakal...“ spomína so smútkom v hlase pamätníčka. Pamätá si, že vtedy videla susedov naposledy. Celá Žilina bola obsadená nemeckými vojakmi a po meste chodili vojenské autá s vojakmi so zbraňami a strieľali. Nemci okrem bytov nad nimi obsadili aj priestory pod domom. „My sme mali v našej pivnici, kde sme mali zemiaky a také veci, tak tam sme mali väzňov. Dvoch alebo troch, tam ich vždycky zavreli. To boli ľudia, ktorých Slováci poudávali, že ten kolaboroval, ten kolaboroval...“ spomína pamätníčka.

Odišli Nemci, prišli Rusi

Žilina bola Nemcami obsadená až do apríla 1945. Z oslobodzovacích bojov si Margita spomína najmä na deň 17. apríl 1945, keď bola zničená budova dievčenského gymnázia, kam chodila do školy. Ku koncu vojny sa učili veľmi málo kvôli častým poplachom. Keď zaznela siréna, všetci museli utekať do krytov. Margita sa však väčšinu času zdržiavala najmä doma kvôli mame, ktorá bola po ťažkej operácii nôh a nechcela ju nechať samu. Po zničení budovy gymnázia sa časť výučby presunula do opustenej židovskej školy. „Ešte si pamätám, že keď Nemci ustupovali, tak hnali dobytok, aby mali zásoby pre svoje vojenské kuchyne. Vtedy sme otca schovali pod korytá v práčovni. V tej práčovni boli korytá vo všetkých veľkostiach, pralo sa na rumpliach v tých korytách. Nemci vtedy prehľadali celý barák. Našťastie ani nekýchol, ani nezakašľal. Korytá neodťahovali, tak sme ho zachránili, lebo hľadali mužov, ktorí by im hnali ten dobytok,“ spomína Margita. Nemci odišli aj z dvoch bytov nad Humelovcami, no hneď ich obsadili sovietski vojaci. Dva byty nad Humelovcami boli plné vojakov, tak sa k nim dole na prízemie presťahovala Mária z garsónky, lebo sa bála bývať sama v podkroví. Pamätníčka si spomína, že oproti tým nemeckým boli na oveľa nižšej úrovni. Boli vulgárni, špinaví a veľa pili. „Naproti nášmu domu krížom cez ulicu bola likérka. To bola tiež židovská, tak vtedy už bola opustená. (Pozn. Továrňa na rum a likéry, majiteľ Gajdoš Gádor). Rusi odtiaľ pobrali čistý lieh, základ na tie likéry a doniesli to k nám. Doniesli aj kus hovädziny a mama im musela variť a len ‚Kušaj, kušaj!‘ jej hovorili,“ spomína pamätníčka na ďalších obyvateľov domu. Vedľajší Sternov dom, ktorý bol plný umeleckých predmetov a hodnotného nábytku, vyrabovali najprv Nemci a čo zostalo, zničili sovietski vojaci.

Spomienky na koniec vojny

Žilina bola oslobodená 30. apríla 1945. Margita si spomína, že ľudia mali veľkú radosť a v meste bol aj malý ohňostroj. Po krátkej eufórii však nastalo opäť obdobie ľudskej zloby. „Potom začalo to udávanie. Môj otec dlho nemohol dostať zamestnanie, pretože ho udali, že „paktoval“ s Nemcami, keď chodil s tými transportmi zbraní, pretože vedel nemecky,“ spomína pamätníčka. Margita mala v tom čase štrnásť rokov a mnohým veciam už rozumela. „Viem, že bol aj vyšetrovaný, bol myslím aj také 3-4 dni zadržaný. Potom prišli na to, že vlastne nemal iného východiska. Dostal v zbrojovke príkaz: ‚Vieš nemecky, pôjdeš!‘ Viete ako, keď ste v zamestnaní, dostanete príkaz a idete,“ dopĺňa. Po vojne sa pomaly začali vracať preživší židia, no vrátila sa ich len niekoľko. Margita si spomína, že z rodiny Schlesingerovcov sa vrátil iba ich syn Rudolf a v dome našiel len zdevastovaný byt po rodičoch. Podobný osud stihol aj Lengyelovcov, vrátila sa iba ich dcéra a po vojne si zmenila priezvisko na Livorová. Margita opisuje ešte na jeden nepríjemný incident. „V dome sa stratili diamanty. Oni mali kdesi schované šperky, keď odchádzali. Mali to schované v nejakom kufríku. Keď sa vrátili, hľadali hlavne u nás. Ale potom sa to našlo. Mali to kdesi v kotolni. Na nás však padlo podozrenie. Tie deti sa vrátili po válke. Vedeli, že tí rodičia schovali kdesi tie šperky. Podozriví sme boli my, lebo my sme tam stále bývali. Im nenapadlo, že to mohli nájsť aj tí Nemci alebo tí Rusi.“ Susedia Sternovci taktiež takmer všetci zahynuli. Zo zajatia sa vrátila ich dcéra Magdaléna a pár príbuzných. Po návrate si taktiež zmenili priezvisko na Javor. (Pozn. Magdaléna Robinsonová (*1924 +2006) sa neskôr stala umeleckou fotografkou, ilustrátorkou a reportérkou a vo svojej tvorbe sa venovala najmä zrkadleniu hrôz vojny a prenasledovaniu z rasových dôvodov.)

Nový život v novom meste

Margita po skončení štyroch tried gymnázia nastúpila na obchodnú školu. Rodina sa presťahovala do Trenčína, no Margite ešte umožnili dokončiť polrok v Žiline a od februára prestúpila na trenčiansku obchodnú školu. Tých pár týždňov bývala v rodine kamarátky Eriky Lamplovej. Aj ich sa dotkla tragédia holokaustu. Sestra Erikinej mamy, pani Bergerová, mala v Žiline vychytený krajčírsky salón. Počas vojny bola tiež aj s manželom deportovaná do koncentračného tábora, odkiaľ sa však vrátila sama. Po vojne opäť šila a Margite ušila niekoľko krásnych šiat. Margitiným odchodom zo Žiliny sa postupne rozišli aj cesty niekdajších priateliek. Erika sa vydala, odsťahovala sa a časom ich vzájomné kontakty ochladli. Oľga Ďurčanská chcela po skončení gymnázia ďalej pokračovať v štúdiu na vysokej škole. „Chcela ísť na vysokú chemickú, bola dobrá v chémii. Ale pre svoju minulosť, teda že mala strýka a vlastne aj otca vysoko postavených cez válku v dobrej funkcii, tak ona sa nemohla na vysokú školu dostať. Až neskôr sa jej to podarilo,“ uzatvára spomienky na svoje priateľky z detstva Margita.

Manželstvo a rodinný život

Margita doštudovala obchodnú školu a zamestnala sa v Pozemných stavbách ako jej otec. Počas štúdia sa zoznámila aj so svojím manželom Michalom Naďom, za ktorého sa v roku 1951 vydala. Otec Ján Humel potom pracoval na stavbe Nosickej priehrady a rodina sa opäť sťahovala, tentoraz do Púchova. Mladomanželom sa v roku 1953 narodil syn Miroslav. Chvíľu ešte zostali bývať pri rodičoch, no v roku 1961 sa natrvalo usadili v Trenčíne, kde Margitin manžel dostal prácu na generálnom riaditeľstve cementární. V tom istom roku sa im narodila dcéra Ivica. Margitini rodičia aj starí rodičia žili celý život v meste, takže kolektivizácia sa ich bytostne nedotkla, zasiahla však rodinu jej manžela. Pochádzal z Vaďoviec pri Starej Turej a jeho rodičia vlastnili pomerne veľký hospodársky dvor. Pamätá si, že nechceli odovzdať svoj majetok do družstva, chceli ho zanechať svojim trom synom. Nakoniec však museli, odovzdávanie povinných kontingentov ich veľmi vyčerpávalo.

August 1968 ďalší život

Margita ani jej manžel sa politicky nikdy neangažovali, no príchod vojsk Varšavskej zmluvy ich zaskočil. Ich byt sa nachádzal kúsok od Veliteľstva ozbrojených síl východného okruhu. „Syn mal vtedy 15 rokov. Viem, že som ho vtedy ešte hrešila, lebo on a ostatní chalani boli povešaní po plotoch presne tam, ako boli tie tanky. Ešte som hovorila, že prebohaživého, nevieš, čo sa môže stať! Tam niekto hodí kameň alebo čo a začnú strieľať. Neopováž sa tam ísť! V tej ulici boli, tam bol tank vedľa tanku,“ spomína pamätníčka na strach o syna. „Viem, že keď prišli toho 21. augusta, tak mužov kolega telefonoval, že Rusi sú tu. Ešte ráno o piatej. Tuto vo vedľajšom dome bola mliekareň a tam mali cukor, múku a také všelijaké výrobky. Už keď som tam išla o siedmej, už nebolo ani kilo, ani liter mlieka. Ľudia, keď sa to dozvedeli, už všetko vykúpili,“ spomína na vtedajší strach ľudí z budúcnosti pamätníčka. Ďalšie roky normalizácie im našťastie neublížili. Robili si svoju robotu a vychovávali svoje dve deti. Obaja celý život pracovali v stavebníctve a ešte pred Nežnou revolúciou obaja išli do dôchodku. Ďalšie roky Margita zasvätila rodine – doopatrovala svoju mamu a neskôr aj ťažko chorého manžela. So svojou priateľkou z detstva Alenou bola ešte donedávna v kontakte, stále žila v Ostrave. Dnes sa venuje svojim vnúčatám a pravnúčatám a s láskou opatruje rodinné albumy plné spomienok na svoje dávne priateľky z detstva.