Margita Naďová

„To si pamätám, že syn mal vtedy 15 rokov. To už sme bývali tu od 1963, on sa narodil v 1953. Bohužiaľ, v 1982 zomrel... A viem, že som ho vtedy ešte hrešila, lebo tí chalani, on mal vtedy 15 rokov, tam povešaní, tuto ako boli tie tanky, tak hovorím, prebohaživého, nevieš, čo sa môže stať. Tam niekto hodí kameň alebo čo a tam môžu začať strieľať alebo čo. Neopováž sa tam ísť. Oni boli tuto, ako je vysoká škola, tam hlavne v tej ulici boli, tam bol tank vedľa tanku. No a tam chodili tie decká. Viem, že keď prišli toho 21. augusta, tak mužov kolega telefonoval, že Rusi sú tu. Ešte ráno o piatej alebo kedy. A tuto bola vo vedľajšom baráku mliekareň a tam mala také cukor, múku a také všelijaké výrobky. Už keď som tam išla o siedmej, už nebolo ani kilo. Ani liter mlieka, už čo bolo , čo sa ľudia dozvedeli, už všetko vykúpili. Po tej stránke si to pamätám.“ 1:04:33 – 1:06:15 - Margita spomína na august 1968 a príchod vojsk V4 do Trenčína

„To bola veľká radosť, to si pamätám, že v Žiline bol taký menší ohňostroj, ako na tú dobu. Bola veľká radosť. Ľudia jasali, lebo opadlo to. No a potom začalo to udávanie. Môj otec dlho nemohol dostať zamestnanie, pretože ho udali, že teda paktoval s Nemcami. Kvázi aj áno, keď chodil s tými transportmi, s tými zbraňami, pretože vedel nemecky. Ešte mám zvyšok príboru, čo doniesol mame z Nemecka s drevenými rúčkami, celý príbor. Takže v tých žilinských strojárňach sa vyrábali zbrane? (dokumentaristka) V žilinských strojárňach sa vyrábali zbrane, ktoré išli na export do Nemecka. Ako spojenci, ako Slovenský štát, tak samozrejme, išlo to do Nemecka. Jedno jediné plus to malo, mamina sestra bola vydatá za Ostraváka a otec sa dal dohromady s tým strojvodcom, že keď aj on nešiel s tým transportom, tak posielali im balíky, slaninu a tak. Lebo v Protektoráte nič nebolo a my sme mali raj.“ 0:52:19 – 0:54:05 – Spomienky na koniec vojny. Margitinho otca udali, že spolupracoval s Nemcami