Mina Neustadt

„Takže tam to bolo fantastické. Počítala som, dobre, ideme na šesť týždňov, to bolo začiatkom júla, no a potom 21. augusta sa stalo to, čo sa stalo. V kibuci som sa veľmi dobre cítila. To bolo prakticky prvýkrát, kedy som ja odišla z rodiny ako dieťa, ktoré bolo veľmi chránené, nemala som šajnu o živote, prvýkrát von. Aj tam som bola chránená v tom zmysle, že sa o mňa starali, lebo ja som nemala šajnu. No a potom sa stalo toto, to bola jedna katastrofa, lebo som nevedela, čo a ako. Mala som ale to šťastie, že neďaleko v mestečku Hadera bývala jedna veľmi dobrá známa mojich rodičov, ktorá sa vydala do Izraela, a môj otecko zastupoval jej manžela v Bratislave pri sobáši. K tejto pani som chodila vždy na koniec týždňa na 2-3 dni, šábes... Oni sa o mňa veľmi starali. No a keď prišla táto okupácia, čo urobiť? Prichádzali dopisy, telegramy: ‚Vráť sa, ostaň, vráť sa, ostaň.‘ Vtedy boli otecko a mamička... nevedeli, čo je správne. A moja profesorka, ja som mala päť rokov konzervatória, maturita a potom ďalší ročník, nadstavba a chýbal mi jeden ročník aj do ukončenia tejto nadstavby, a moja profesorka povedala, aby som sa vrátila tento jeden rok a ‚však potom sa dá vrátiť znovu naspäť‘. To bolo proste hin und her [sem a tam], veľmi nepríjemné a ja som nevedela, čo a ako.“

„Pocit ísť cez tie hranice, to by som nikomu nedopriala. Strach. Stáli tam s puškami. Naša dcéra, keď sme tam boli prvýkrát, bola ešte kojenec, malá, prebaľovali sme ju v aute, čakali sme. Náš syn videl vojakov so samopalmi a pýta sa: ‚A budú na nás strieľať?‘ Horor. Samozrejme nechali nás tam čakať, willkürlich [zámerne]. Potom keď sme prešli na to miesto, vybrať najspodnejší kufor, rozbaliť... Potom sa ísť samozrejme prihlásiť na políciu, horor, horor.“