Ing., Ph.D. Viktor Nižňanský

„A vtedy sa začali tie diskusie. No a vtedy bola aj taká vec, že Piešťany boli, akože nemali najlepšie vzťahy s tou Trnavou a veľká časť ľudí aj tuto v Piešťanoch nejako sa viacej cítila bližšie, že by chceli patriť do toho trenčianskeho regiónu. No a stalo sa, že vlastne v deväťdesiatom prvom roku ja som bol poradca primátora vtedy a vznikla taká iniciatíva v regióne stredného Považia, kde sa stretli primátori Trenčína, Novej Dubnice, Bánoviec nad Bebravou, Nového mesta, Trenčianskych Teplíc a vytvorili taký spolok. A Piešťany tam prišli na to rokovanie a ja s tým primátorom. No a vlastne tam začali tie diskusie aj na túto tému, ktoré vlastne prerástli až do toho, že potom začala byť tá diskusia už za Mečiara ešte, už po voľbách, že Mečiar chcel spraviť pôvodne len sedem krajov a ten Trenčiansky nemal byť samostatný ale mal patriť pod Žilinu. No a vtedy táto skupina týchto primátorov, ktorí neskôr tvorili základ Klubu primátorov (neskôr Únia miest Slovenska ako dobrovoľné záujmové združenie miest založené 29. apríla 1994, pozn. ed.), ktorý vznikol v deväťdesiatom druhom na Slovensku, chcela, aby z Trenčína vznikol samostatný kraj alebo župa (vtedy ešte tomu hovorili kraj) no a vlastne vtedy bol jediný taký ucelený dokument na svete, ktorý ešte vypracoval tím okolo Mariána Minaroviča v deväťdesiatom a deväťdesiatom prvom roku, ten takzvaný Župný variant alternatívneho návrhu územnosprávneho členenia na župnom variante. Čiže to nebola aplikácia pôvodných žúp, ale na župnom princípe ako župa – prirodzený región a podobne. A to on bol jeden z troch návrhov ktorý v deväťdesiatych rokoch zadala tá vláda spraviť. Z toho dva boli vládne a jeden parlamentný a toto bol ten parlamentný župný a to gestoroval, koordinoval Marián Minarovič, akademický maliar. Bohužiaľ, už zomrel pred pár rokmi. Teraz má nejakú výstavu v Slovenskom rozhlase, pár grafík, lebo on bol grafik pôvodom. A tam robili špičkoví ľudia, páni profesori Žúdela, Sokolovský a urbanisti a tak ďalej, skrátka on bol najlepšie prepracovaný a vtedy aj keď ich posúdili, vybrali, že tento je najviac prepracovaný a má tvoriť základ pre ďalšiu prípravu, tie ďalšie kroky realizácie zmeniť to územnosprávne usporiadanie.“

“To detstvo bolo také fajn a naši pre nás vytvorili relatívne ako také kľudné podmienky, že aj tým, že nás nezaťažovali nejako alebo nechceli nás zaťažovať tou minulosťou a tou celou, čo oni zažili, nechceli to prenášať na tie ďalšie generácie, tak nám to tak akože uľahčili. A zároveň ale si človek musel vytvárať postupne ten názor sám. Keď sa to dedí alebo keď sa to od malička žije v nejakom prostredí, ktoré o tom rozpráva a tak ďalej, tak, samozrejme, je to iné, ako keď postupne si uvedomuješ možno za päť, za desať rokov, že keby som sa bol možno vtedy niečo ešte opýtal, alebo vedel, tak možno že by som sa nejako ináč choval. Tak vlastne tým, čo som robil do budúcna a v ďalšom období, čo som vtedy ani netušil, tak vlastne som to ako tak spätne dobiehal. No tak si to ako uvedomoval niektoré veci. Vtedy to naši dosť považovali za kontraproduktívne celé. Akože nič by to nebolo v tom čase pomohlo. Nemali to určite ľahké, našiel som aj nejaké listy, kde nejakí známi matke písali o tom, že teda nech neni smutná a že to má ťažké, a tak ďalej, skrátka boli to asi neľahké doby pre nich, jako ja si to teraz… to len dedukujem v podstate. Takže preto asi nechceli nejako o tom rozprávať.“

„Pamätám si, vtedy to ešte bolo v šesťdesiatom siedmom – ôsmom, nejako som dokonca bol v takej reprezentácii Slovenska. Mali sme ísť plávať do Viedne. Musel som ísť na pohovor k riaditeľovi strednej školy teda, že idem na ten západ a že potom, keď sa vrátime po tých troch dňoch, alebo koľko sme tam boli, že musím prísť zase povedať, že čo sa tam dialo a tak ďalej. Skrátka, však to zažili mnohí asi, takéto srandičky. Tak som tam s otcom musel prísť na tú školu do tej riaditeľne. A tak, samozrejme, čo sa udialo? Akurát som si tam nakúpil platne vtedy za šilingy na Mariahilfer Straße.“