The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., Ph.D. Viktor Nižňanský (* 1953)

• narodil sa v Piešťanoch 25. apríla 1953

• v roku 1976 promoval na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave

• 1976 – 1986 pracoval v Stavoprojekte Piešťany

• 1986 – 1989 pracoval na Útvare hlavného architekta mesta Piešťany

• 1989 – 1991 bol vedúcim urbanistického ateliéru v Stavoprojekte Piešťany

• 1991 – 1992 bol poradcom primátora pre rozvoj mesta Piešťany

• v roku 1993 bol zakladajúcim členom klubu Rotary International v Piešťanoch

• 1994 – 2002 bol členom Demokratickej strany

• 1997 – 2012 bol členom, riaditeľom a prezidentom M.E.S.A.10

• 1999 – 2001 bol splnomocnencom vlády SR pre reformu verejnej správy

• 2003 – 2006 pôsobil ako splnomocnenec vlády SR pre decentralizáciu verejnej správy

• 2010 – 2012 zastával funkciu vedúceho úradu vlády SR

• 2023 – získal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti územnej samosprávy

Viktor Nižňanský sa narodil 25. apríla 1953 v Piešťanoch. Jeho mama, rodená Steinbachová, sa narodila v roku 1924 v Bratislave českým rodičom, jej otec bol štátnym zamestnancom pôsobiacim na Slovensku. Pochádzali z plzenského kraja a keď sa po vzniku ľudáckej Slovenskej republiky začalo objavovať heslo „Češi peši do Prahy!“, rodičia sa vrátili do Čiech a presťahovali sa do Prahy. V roku 1941 absolvovala mama ošetrovateľský kurz, neskôr pracovala ako administratívna sila na zemskom úrade. Otec (1916) sa narodil v obci Lutiše neďaleko Žiliny a pochádzal z učiteľskej rodiny. Jedna vetva rodiny, zo strany otcovej mamy, pochádzala z Moravy, z rodiny mlynára. Viktorov otec bol komerčným inžinierom a po skončení štúdia pracoval v Prahe, kde sa zoznámil s Viktorovou mamou. Po komunistickom prevrate v roku 1948 prišli obaja o prácu a vrátili sa na Slovensko k otcovým rodičom, ktorí pracovali ako učitelia na Záhorí a pri Piešťanoch. Otec dostal prácu v kúpeľoch a s Viktorovou mamou sa v roku 1950 zosobášili. Viktor vyrástol v rodinnom prostredí, ktoré zásadne odmietalo totalitné ideológie fašizmu aj komunizmu.

Deststvo

Vďaka rodičom prežil Viktor v Piešťanoch pokojné a bezstarostné detstvo: „Detstvo bolo fajn a naši pre nás vytvorili relatívne kľudné podmienky aj tým, že nás nezaťažovali alebo nechceli nás zaťažovať minulosťou, čo oni zažili, nechceli to prenášať na ďalšie generácie, tak nám to tak akože uľahčili. Ale zároveň si človek musel postupne vytvárať názor sám. Keď sa to dedí alebo keď sa od malička žije v nejakom prostredí, v ktorom sa o minulosti rozpráva, tak, samozrejme, je to iné, ako keď si postupne uvedomuješ, možno za päť, za desať rokov, že keby som sa bol možno vtedy niečo ešte opýtal alebo vedel, tak možno, že by som sa nejako ináč choval.“ Mama najskôr pracovala v Slovenskej sporiteľni a po narodení Viktora a jeho brata sa snažila skĺbiť materstvo so svojou profesiou. Vyštudovala popri zamestnaní pedagogickú školu v Modre a pracovala v kúpeľoch ako špeciálna pedagogička v predškolskom zariadení pre zdravotne handicapované deti. Víkendy pravidelne trávili na rodinnej chate. Viktor bol dobrým žiakom a v detstve veľa a rád športoval. Štyri roky chodil do plaveckej triedy a tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Začal závodne plávať a hrať vodné pólo. V športovej činnosti pokračoval aj počas strednej školy. V Piešťanoch sa dala naladiť rakúska televízia, vďaka ktorej Viktor získaval komunistickým režimom nezaťažené informácie a jej sledovaním sa naučil po nemecky.

1968

Vstup okupačných vojsk štátov Varšavskej zmluvy dňa 21. augusta 1968 zažil Viktor ako pätnásťročný. V tých dňoch bola na návšteve aj babička z Prahy, ktorá pri rádiu plakala a nevedela, ako sa dostane domov. Strávila v Piešťanoch niekoľko mesiacov. Z okupácie boli všetci zhrození a niesli ju veľmi ťažko. V tomto roku začal Viktor študovať na gymnáziu (vtedy SVŠ – Stredná všeobecne vzdelávacia škola, pozn. ed.), kde v roku 1971 zmaturoval.

Vysokoškolské štúdium a zamestnanie v Stavoprojekte

Viktor chcel študovať architektúru a po maturite sa prihlásil na Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Na katedru architektúry ho síce neprijali, ale bol prijatý na katedru ekonomiky a riadenia. Normalizáciu počas študentských rokov vnímal najmä cez politické predmety, ktoré väčšina študentov vrátane Viktora brala len ako „povinnú jazdu“. Po ukončení vysokej školy sa zamestnal v Stavoprojekte Piešťany v urbanistickom ateliéri, kde sa venoval ekonomike rozvoja miest a regiónov, robil ekonomické prepočty pre výstavbu miest a obytných súborov, podieľal sa na územnom plánovaní a riešení špecifických zákaziek, ako bola napríklad intenzifikácia zástavby. Pri nej sa riešilo, či je vhodnejšie rozširovať sídliská na poľnohospodárskej pôde alebo zahusťovať už existujúcu občiansku zástavbu. Za metodiku, ktorú pri riešení zadania uplatnil, získal celoštátne ocenenie. V Stavoprojekte Viktor pôsobil desať rokov.

Tri roky na útvare hlavného architekta a opäť v Stavoprojekte

V roku 1986 sa zamestnal na Útvare hlavného architekta mesta Piešťany, kde odborne posudzovali výstavbu v rámci územného plánu, mali na starosti územné konania a s tým súvisiace rozhodovania. Po necelých troch rokoch ho oslovili zamestnanci a bývalí kolegovia zo Stavoprojektu s návrhom, aby sa vrátil a stal sa vedúcim ateliéru. Viktor súhlasil a od 1. januára 1989 nastúpil na svoje pôvodne pracovisko.

Do komunistickej strany nevstúpil

V polovici roku 1989 ho riaditeľ podniku s námestníkmi nabádali, aby vstúpil do komunistickej strany. V minulosti už dvakrát odmietol, ale tentokrát bol politický tlak na vstup väčší. Viktor sa chcel poradiť so svojím strýkom žijúcim v Prahe, ktorý pracoval celý život ako architekt a členom komunistickej strany nikdy nebol. Začiatkom novembra za ním Viktor vycestoval. Strýko mu priamo neporadil, či vstúpiť alebo nie, porozprával mu však vlastný príbeh nestraníka v socialistickom režime. Viktor po návrate domov a po porade s rodinou vstup do komunistickej strany odmietol. Rozhodnutie urobil s vedomím, že o pozíciu vedúceho ateliéru môže prísť: „Nie som nejaký veľký hrdina, ale urobil som to aj s týmto vedomím a naraz sa stalo to, že prišiel november osemdesiatdeväť.“

Nežná revolúcia v novembri 1989

Viktor s kolegami z ateliéru boli medzi prvými, ktorí s transparentmi vyšli do ulíc v Piešťanoch. V rámci VPN (Verejnosť proti násiliu, pozn. ed.) vytvoril skupinu architektov a projektantov, ktorí začali formulovať odborné stanoviská a pomenovali problémy v rámci svojej odbornosti. Vydávali noviny Piešťanská verejnosť a organizovali diskusné fóra až do prvých slobodných volieb (8. júna – 9. júna 1990, pozn. ed.). V roku 1990 a 1991 spolu s ďalšími odborníkmi vytvoril pracovnú skupinu a spracovali stratégiu ekonomického rozvoja Piešťan.

Deväťdesiate roky

Pred prvými slobodnými komunálnymi voľbami dostal Viktor ponukou kandidovať na primátora mesta Piešťany. V tom čase bol plne angažovaný v odborných projektoch, ktoré mnohé po Nežnej revolúcii sám rozbiehal a aktívne sa na nich zúčastňoval, preto ponuku odmietol. Po voľbách ho novozvolený primátor oslovil, či by mal záujem presadzovať ekonomickú stratégiu mesta v praxi a Viktor potom sedem mesiacov pracoval ako poradca primátora pre rozvoj mesta. Viedol rokovania s potenciálnymi investormi – zahraničnými stavebnými firmami, ktoré prichádzali s projektami rôzneho druhu – od výstavby golfového ihriska až po prestavbu kúpeľov. V tomto období začal Viktor pracovať na územnosprávnom členení Slovenskej republiky, ktorému sa profesionálne venoval nasledujúce tri desaťročia. V roku 1991 sa stretli primátori Trenčína, Novej Dubnice, Bánoviec nad Bebravou, Nového mesta nad Váhom a Trenčianskych Teplíc a vytvorili spolok, ktorý neskôr tvoril základ Klubu primátorov a následne Únie miest a obcí. V tom čase odborný tím okolo Mariána Minaroviča vypracoval prvý ucelený dokument, takzvaný „Župný variant“ územnosprávneho členenia Slovenskej republiky. Keď zakladatelia regiónu stredného Považia oslovili tím Mariána Minaroviča, aby sa odborné a politické sily prepojili, Viktor sa ďalej podieľal na Župnom variante. Podstata návrhu spočívala vo vytvorení žúp na základe šestnástich prirodzených celkov. Neskôr sa návrh zredukoval na pätnásť žúp. Vznikla prvá publikácia pod názvom Práva miest a ich ochrana, ktorú spolu s Mariánom Minarovičom a Ladislavom Snopkom Viktor editoval.

V roku 1991 ho zaujal návrh Viktora Strabergera založiť v Piešťanoch klub Rotary International. Viktor s priateľmi piešťanský Rotary klub založil a bol jeho významným členom niekoľko desaťročí. Dvakrát bol zvolený za jeho prezidenta. Rotariáni sa venovali rôznym dobročinným aktivitám, pomáhali núdznym a organizovali výmenné zahraničné pobyty pre študentov.

Na začiatku deväťdesiatych rokoch Viktor založil v rámci Združenia miest a obcí stredného Považia v Trenčíne Regionálne komunálne centrum, v ktorom začali vznikať strategické dokumenty napríklad i k rozvoju cestovného ruchu. V Trenčíne sa zrodila aj myšlienka založiť Prvú komunálnu banku, ktorá mala neskôr sídlo v Žiline. Viktor sa zúčastnil na niekoľkých stážach Helsinského výboru vo Švajčiarsku, ktoré boli zamerané na získavanie skúseností z fungovania švajčiarskej demokracie. Neskôr takéto pobyty vo Švajčiarsku spoluorganizoval pre desiatky starostov a primátorov z celého Slovenska. V roku 1993 sa podieľal na založení mimovládnej Česko-slovenskej iniciatívy Biele – Bílé Karpaty. Zaoberali sa témami rozvoja miestnej ekonomiky a cestovného ruchu, organizovali stáže, semináre, konferencie, pracovali na mnohých projektoch. Keď však malo prísť na ich realizáciu, neboli na tieto projekty v centralizovanom štáte mimo Európskej únie peniaze. Bolo zrejmé, že je treba zmeniť systém a decentralizovať štát, pretože takýto stav znemožňoval financovanie mnohých kvalitných miestnych či regionálnych projektov a potláčal lokálne iniciatívy. Vtedajšia vláda Vladimíra Mečiara v roku 1996 síce rozhodla o vytvorení ôsmich krajov a 79 okresov, ale neprebehla žiadna decentralizácia kompetencií a financií. V rovnakom období založil aj pobočku Nadácie pre podporu lokálnej demokracie v Piešťanoch, ktorá zabezpečovala výmenu informácií medzi volenými predstaviteľmi obcí, ale aj výmenu praktických skúseností so zahraničnými politikmi z Európy aj z USA.

V roku 1994 sa Viktor stal členom Demokratickej strany, ktorá túto agendu prevzala a osvojila si Viktorom a Úniou miest navrhovaný Župný variant územnosprávneho členenia. Táto koncepcia sa dostala do programu SDK (Slovenská demokratická koalícia tvorená v roku 1998 politickými stranami KDH, DU, DS, SD a SZ, pozn. ed.) a po voľbách aj do vládneho programu.

Víťazstvo demokratických síl vo voľbách 1998

Po roku 1998, kedy došlo k volebnej porážke autokratickej vlády Vladimíra Mečiara a jeho koaličných partnerov, sa Viktorovým cieľom stala zmena územnosprávneho členenia Slovenskej republiky podľa Župného variantu, ktorý kopíroval prirodzené krajinné celky, podporoval identitu i tradičný spôsob života ľudí žijúcich v jednotlivých oblastiach a snažil sa vrátiť obciam a regiónom právomoci a financie. Od polovice deväťdesiatych rokov Viktor úzko spolupracoval s Ivanom Miklošom v organizácii M.E.S.A.10 a tiež na pôde Demokratickej strany. Po voľbách ho Ivan Mikloš navrhol na pozíciu ministra regionálneho rozvoja, no Viktor po zvážení túto ponuku odmietol. Ich spolupráca však pokračovala a Viktor sa stal poradcom Ivana Mikloša, ktorý bol v tom čase ministrom financií a podpredsedom vlády. V roku 1999 bol Viktor vymenovaný za splnomocnenca vlády SR pre reformu verejnej správy a stal sa odborným garantom a koordinátorom viacerých čiastkových projektov, ktoré koncepčne pripravené ako strategický celok politicky zastrešoval a do vlády predkladal Ivan Mikloš. Samotná koncepcia sa však do NR SR nedostala a bolo prijaté vládne uznesenie, podľa ktorého sa koncepcia stala základom pre prípravu jednotlivých zákonov. V roku 2001 sa do parlamentu dostal prvý z týchto zákonov a na programe bolo schvaľovanie zmeny územného členenia z ôsmich krajov na dvanásť žúp. Tento zákon však neprešiel a Viktor, verný svojmu odbornému presvedčeniu, z postu splnomocnenca vlády odstúpil. Pokrok však napriek tomu nastal, pretože aj schválenie menšieho počtu územných celkov, ako bolo navrhované v rámci župného variantu, umožnilo postupne začať decentralizáciu vtedajšej štátnej správy. V roku 2002 Viktora opäť oslovil Ivan Mikloš s ponukou pokračovať v decentralizácii verejnej správy a podieľať sa na zmene financovania územných celkov a samospráv. Viktor ponuku prijal a opäť sa stal splnomocnencom vlády SR, tentokrát pre decentralizáciu verejnej správy. Počas jeho pôsobenia sa podarilo v praxi zrealizovať mnoho z toho, čo reforma verejnej správy vyžadovala. Bolo schválené množstvo nových zákonov a novelizácií zákonov už existujúcich, ktoré boli nevyhnutné k prenosu kompetencií a financovania zo strany štátu na vyššie územné celky a samosprávy.

Aj v tomto období pôsobil okrem svojej hlavnej pracovnej náplne i v mimovládnom sektore. V roku 2000 založil spolu so svojím priateľom neziskovú organizáciu Propolis, ktorá sa dodnes zaoberá komunálnymi projektmi v jeho rodnom meste. V roku 2004 založil spolu s Jozefom Dodom Šošokom neziskovú organizáciu International Jazz Piešťany, ktorá i v súčasnosti organizuje desiatky jazzových podujatí ročne a po smrti Doda Šošoku organizovala každoročný festival za účasti špičkových jazzových hudobníkov z celého sveta.

Viktor v roku 2007 založil v Piešťanoch Komunálne výskumné a poradenské centrum, kde je dodnes riaditeľom. Jeho hlavnou misou je pokračovanie v decentralizácii Slovenska. Robí poradenskú činnosť pre mestá, Úniu miest, vydáva odborné články a publikácie.

Vedúci úradu vlády

Po voľbách v roku 2010 bolo opäť možné zostaviť demokratickú proeurópsku vládu. Viktora oslovila nová predsedníčka vlády Iveta Radičová s ponukou pracovať na Úrade vlády SR, kde prijal pozíciu vedúceho úradu a sa stal jedným z najbližších spolupracovníkov premiérky. So svojím tímom začal pracovať na organizačných zmenách úradu, začali sa zavádzať protikorupčné nástroje, vznikol adresár zmlúv a bolo prijatých mnoho ďalších zmien. Vláda však vydržala len do roku 2012 a Viktorovo poslanie v tejto pozícii predčasne skončilo.

Štátne vyznamenanie

Dňa 1. januára 2023 pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky udelila prezidentka Zuzana Čaputová Viktorovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti územnej samosprávy. Viktor vyznamenanie vníma nielen ako ocenenie svojej osoby a úsilia, ktoré tejto problematike venoval, ale aj ako ocenenie pre mnohých ďalších spolupracovníkov a priateľov z radov politikov aj odborníkov, ktorí sa na reforme podieľali. Súčasne ho vníma ako vyzdvihnutie významu postavenia územnej samosprávy. Pre Viktora udelené vyznamenanie veľa znamená a zvlášť ho potešilo, že ho dostal práve od pani prezidentky Čaputovej. Týmto vyznamenaním sa aj symbolicky zavŕšila významná a plodná etapa Viktorovho profesionálneho života.