Karol Noskovič

„Celý súd bol vlastne len fraškou, pretože nás naozaj obviňovali z toho, akoby sme boli najväčší nepriatelia, najväčší zločinci, a vraj aj iniciátori tretej svetovej vojny. Je to smiešne, keď dnes človek číta, čo tam všetko popísali, čo sme ani nehovorili, pretože každý sme sa priznávali, že sme boli proti socialistickému zriadeniu, ale môžem povedať, že nikto z nás to určite nepovedal.“

„Ja tieto chodby vidím prvýkrát v živote, predtým som ich nikdy nevidel, pretože som mal vždy, keď nie zelené okuliare, keď ich nemali dosť, tak nám zaviazali uterák na oči a takto nás vodili po tých chodbách a po tých schodoch do vyšetrovacích miestností. Okrem tých fyzických vecí, že sa robili kačacie pochody až do úmoru, že dávali tie tužky medzi ruky, psychicky ma trápili viac.“

„Asi po dvoch mesiacoch, po troch, nás naložili do dvoch autobusov a išli sme celou našou vtedajšou republikou až do Jáchymova, kde vtedy nasadzovali po nemeckých zajatcoch politických väzňov, aby dolovali uránovú rudu pre nášho sovietskeho brata. Mrazy v Jáchymove boli medzi 20 – 30 stupňami, tieto Krušné hory sú veľmi chladné. A predstavte si, že my sme fárali mokrí. Neexistovali sviatky, neexistovali nedele. V nedeľu vám tam spustili vyhrávať Na podzim, když kvetou jiřiny a za hudby do toho hlásili: ,Tesaři a zedníci, nástup na nedělní směnu, opakuji…‘ Oni si mysleli, že z nás sa už potom nikto do civilu nevráti, že my tam pokapeme. Nuž ale, človek vydrží viac ako zviera, sa mi zdá, naozaj.“

„Celú noc nám svietilo svetlo na cele a nemohli sme vlastne poriadne zaspať. Nakoniec, čože na tej cele vtedy bolo? Bola len holá podlaha a v jednej deke sme boli zmotaní, takže nás to všetko tlačilo. Ten spánok bol taký, že naozaj ma mohli kedykoľvek ľahko zobudiť a potiahnuť znovu na vyšetrovanie. Tam mi zas aj nocou začali hovoriť, že mojich rodičov vyvezú alebo vyviezli už na Sibír, a že sa už s nimi nikdy nestretnem. Celé to bolo veľké bezprávie a celá zápisnica bola vlastne vykonštruovaná. Zo všetkých výpovedí bolo použité len to, čo bolo v náš neprospech. Ale potom som už bol zúfalý. Stodesať dní som bol na samotke. Sám, sám, sám. To bola tá psychická [tortúra]. Ja som bol zvyknutý na kolektív, na partiu, na kamarátov, na priateľov, na rodičov a tuto sám... Nakoniec som si myslel, že predsa len pri tom súde pravda vyjde na povrch. V podstate potom, keďže ma odsúdili na šesť rokov, som bol spokojný s tým, že predsa len žijem. To je prvá vec. Žijem. Tie strachy z toho, že vás obesia, alebo vám zoberú život, prestali... Že žijem, a že snáď to prežijem aj pri tých prácach, kam pôjdem, tam pôjdem. To som ešte nevedel, že ako je a čo je v Jáchymove, čo ma tam čaká. Takže všetko to zo mňa po súde padlo, by som povedal.“

„Hladní sme boli stále, to je samozrejmé. A tak som išiel do kuchyne, či by sa tam niečo nenašlo, alebo či by nám nemohli podať aspoň kúsok chleba. Bol tam jeden Slovák, právnik, chudák, až tak bol zrejme vyhladovaný, že už nemal ani ľudskú dôstojnosť, pretože tam prehadzoval kosti, ktoré už červíky nadvihovali. A aj s tými červíkmi oblizoval tieto kosti. Som si vtedy povedal: ,Radšej skapem, ale toto robiť nebudem.‘ Toto bol taký, by som povedal, jeden z najstrašnejších zážitkov, ktoré som zažil.“

„Začalo tu byť nejaké zlo po tom štyridsiatom ôsmom roku, po tom slávnom Februári, no a nám sa to nepáčilo. Zišli sme sa tu takí veriaci chlapci a mali sme námietky proti tomu, čo sa vtedy začalo. Začalo sa združstevňovanie. Nikdy sme nechceli proti tomu bojovať nejakým násilím, ale naozaj predovšetkým tými letáčikmi, pretože aj v divadle, v každej hre je väčšinou boj dobra a zla, a nakoniec to dobro víťazí. A keď sme to u nás prvý raz tlačili, povedal som: ,Chlapci, pozor si dávajte, nikomu nič nehovorte, pretože by sme zrejme zle dopadli, počuli ste o ďalších ľuďoch, ktorí boli pozatváraní. Nechceme veľa, chceme len malú, malú tehličku priložiť k tomu, aby tento režim, ktorý teraz začal, aby padol.‘ Žiaľ, trvalo to štyridsať, vyše štyridsať rokov.“

„Naozaj najviac zo všetkých Vianoc spomínam na tieto Vianoce, pretože mi došiel balík a boli tam také makovníky. Povedal som si: ,Tak toto druhý nepiekol, len moja mama.“ Takže, nastalo také uvoľnenie, to bolo ešte pred súdom. Že predsa aj tí moji rodičia musia byť doma a nie sú nikde na Sibíri. Dokonca k večeri sme mali vianočku a zrazu sa v ten večer ozval hlas z diaľky, Tichá noc, svätá noc. Tam zrejme boli ženy, ktoré boli zamestnané v práčovni a spievali túto Tichú noc, svätú noc. Ale predsa, tí rodičia mohli poslať ten balík a bol som veľmi šťastný, že žijú a že sú tu.“

„Agent Holič sa dostal medzi nás takým spôsobom, že došiel do našej krčmy a pochválil sa, že je z nejakej veľkej bratislavskej skupiny. Naletel na to jeden z našich chlapcov, dali mu tam vypiť, no čo osemnásťročný chlapčisko potreboval, dal si dve poldeci a začal. Začal mu všetko hovoriť, lebo mu uveril. To bola najväčšia chyba, že mu uveril, a tak sme boli vlastne potom už stále sledovaní. My sme sa opäť dali do našej divadelnej činnosti, zrovna sme nacvičili jednu hru, mali sme to hrať, ale vtedy súdruh riaditeľ, ktorý sa stal tajomníkom strany, nám tú hru nedovolil hrať, pretože v tom čase už kultúrny dom cirkvi ukradli a patril ku škole ako telocvičňa. Po čase sa Holič na nás opäť nakontaktoval prostredníctvom kamaráta, ktorý došiel ku mne sem na tento dvor a povedal mi: ,Druhú septembrovú nedeľu budú dožinkové slávnosti a tam potrebujeme letáky alebo aspoň nejaké plagáty.‘ To bol potom vlastne jediný podklad k tomu, aby nás obvinili z protištátnej činnosti a nazvali to velezradou. Tento jediný letáčik!“