„Toto vám môžem povedať takto. Hovoril som s tým prokurátorom o mne posledný krát pred procesom. Pred súdom ma zavolali do kancelárie na takzvaný krížový výsluch. Dali ma do stredu kancelárie, okolo sa rozostavili eštebáci a náčelník mi dával otázky. Ja som mu na ne odpovedal a keď som neodpovedal na jeho chuť, ako by oni chceli, tak som dostal po hlave, po ušiach, no skrátka, bol som bitý až do takej miery, že som odpadol. Ale medzitým dali tam aj takú otázku, že ja som chcel zastreliť v Košiciach krajského bezpečnostného a ešte veliteľa ŠtB. A ja som mu hovoril: ,Veď ja som v Košiciach v živote raz bol ako chlapec a ináč som tam nebol. Ja Košice nepoznám!‘ ,Čušte, my to máme vyšetrené a toto musíte hovoriť, čo my chceme, a keď nebudete hovoriť, budete visieť a ja sa budem pozerať jak vám budú nohy kolimbať.‘ To som si zapamätal doslova jeho slová. Toto som povedal: ,Aj keď tu ma zabijete, zastrelíte, ja vám toto nepoviem, lebo to nie je pravda.‘ A oni toto odo mňa chceli, aby som sa bol priznal.“
„No ináč sme mali veľmi taký dosť ťažký život, lebo to bolo veľmi ťažko povedať, hej - povolanie otca - a my vždycky sme povedali, že otec je vo väzení. Také to bolo pre nás, také deprimujúce, hej, že sme aj takto, no že nemali sme záujem dajako o štúdium, ale keby sme boli mali, tak určite by sme neboli mohli študovať. Ja viem, že napríklad môj syn ešte chcel sa prihlásiť za policajta a bol tam jeden nábor, čo robil náborčík, a môj syn mu povedal, že mal dedka politického väzňa a chcel by sa prihlásiť za policajta, tak ten mu povedal: ,Radšej sa o to nepokúšajte, lebo to nepripadá v úvahu.‘“
„Ja som bol v tej prchalčovskej dielni a zrazu príde bachar a donesie mi šaty. Ale ešte skôr by som povedal... V tom čase popravili toho [menom] Fučík, Cisár a Tunega. A v tom čase išli popraviť aj Palkoviča a mňa sa to dotklo, a teraz zrazu príde bachar, donesie mi civilné šaty, aby som tieto šaty prežehlil, lebo tento ide zajtra na popravu. Ja pozerám a ono to sú jeho šaty, Palkovičove, a som ich spoznal. Pozerám a na mňa to zapôsobilo, som sa začal triasť a ráno mi už hovorí chodbár, to je taký vyvolený, čo nám roznášal obedy a čo ja viem čo, také poriadky a mal možnosť chodiť po chodbe. Tam povedal ráno, že už Palkoviča zobrali o piatej hodine a ho popravili.“
„Keď som bol odtransportovaný do Valdíc u Jičína, prišli sme dole na chodbu. Stáli sme desiati, taká eskorta tam bola. A zrazu nás rozdeľovali a ja som bol na ostatok posledný, a bachar, neviem, či postrehol: ,A vy za co to máte, kolik toho máte?‘ Ta hovorím: ,Doživotne.‘ A dali ma na tridsaťjedničku celu na prvé poschodie a tam bol jeden bývalý dôstojník major, ktorý mal politický delikt a ten ma tam privítal. Mal čierne šaty, pretože väzni, ktorí sa pokúšali o útek, tak boli výrazne označení. Čierne šaty mali, aby sa lepšie na nich venovala pozornosť. A bol tam a on mi hovoril: ,Vitaj, vitaj, musím ťa na niečo upozorniť.‘ To bol on, tam traja sme boli ubytovaní. No a on hovorí: ,Musím ťa upozorniť, tuná leží hore, nad tebou bude ležať. On robí tam v kancelárii v sklade, Jarda Jaroš z Prahy, mladý človek, ktorý ako chlapci popálili stohy dobrodružne a má jednu chorobu.‘ Odkryl podhlavník - samá krv. Ta reku čo? Potom mal tam žiletku, mal tam ihlu, nite a tá zem, podlaha bola pokrvavená a hovorí mi, čo to má znamenať. ,On má takú chorobu, ktorú keď príde na neho, taká príde na neho a musí sa urezať, a krv... Ta ináč je taký bledý, taký neprístojný, jak to sa ureže, tak už potom rozmaže to tu krv a už očervenie.‘“
„Asi v päťdesiatom roku doviedol mi brat aj s Gergeľom tohto človeka menom Palkovič a bol u mňa skrývaný. Mal som takú veľkú záhradu, tam bola budova a on tam bol ubytovaný u mňa. Ja som mu donášal stravu a požiadal ma, či by som nemohol s ním spolupracovať. Ja som sa aj prisľúbil, keďže som bol úradníkom a mal som prehľad, a tak som mu doniesol nejaké správy a on mi hovoril, že bude to dodávať do zahraničia do Leipzigu. A takto to trvalo, nepamätám sa, asi rok až to prasklo potom.“
„Bunker. Pred veliteľstvom zrazu z ničoho nič dali vykopať bunker. Bunker, skrátka taký priestor do zeme, asi tak tri metre krát dva, no tak približne. A keď boli Vianoce, Štedrý večer, tak nás povyberali takých, čo už oni mali na zreteli, tak nás tam dali a preplnené to bolo, len kukátko bolo, a nebolo tam nič, len zem tam bola. Dali nám jeden nejaký hrniec na WC a nás tam bolo, skrátka, tam nás bolo tak do štyridsať. Za tie celé tri dni, čo sme tam boli, dostávali sme vodu teplú a nič viacej. Na Vianoce. A hovorí náčelník: ,Tak aby jste vědeli, že také tady budete mít Vánoce.‘“
„Prekvapili ma. To bolo prekvapko, úplné prekvapko, pretože ja som bol na futbale. Manželka s deťmi doma. Prišiel som k domu, už dom bol obkľúčený dookola. Manželka bola pri deťoch, deti mala na rukách a oni boli dookola rozložení po celom dome. No ja som tam prišiel a takým spôsobom ma zaistili. Potom som sa dozvedel až neskôr, že deti vzali tiež, eštebáčky chytili manželku za ruky, keďže ona ich držala v rukách ako matka, jedna ju chytila za ruky a tie druhé jej zobrali deti, a odviezli ich preč, kdesi údajne do Humenného. Tam bola nejaká ustanovizeň. Moju manželku [dali] do druhého auta a mňa do tretieho auta.“
„No ja s volám sa Gabriela Fecková, som dcéra pána Nováka a len z maminho rozprávania viem, že ako ja som mala rok, brat mal dva, keď nás násilím vytrhli mame z náručia a nás zobrali do detského domova niekde do Humenného. Tam viem, že brat bol už starší o rok a mal problémy také zdravotné, lebo vnímal mamu, strašne plakal za mamou a ja som bola mladšia, takže ja som to tak nevnímala, no a dedko nás veľmi chcel vyslobodiť z toho, no ale veľmi veľké problémy mu robili. Nechceli žiadnym spôsobom nás ako žeby... Že oni si nás vychovajú, jak oni budú chcieť, nie tak ako bol ich zať vychovaný.“
Andrej Novák sa narodil 5. októbra 1918 v Abrahámovciach v okrese Bardejov. Do 8 rokov bol vychovávaný v pestúnskej rodine, následne bol vrátený matke. Detstvo aj mladosť prežil v zlých životných podmienkach, zo svojich brigád živil aj matku. Pred vojnou sa stal zamestnancom mestského úradu a mestskej knižnice. Dňa 10. januára 1940 nastúpil ako pomocník do služby vo vojenskej nemocnici, s ktorou sa pohyboval po východnom fronte ZSSR. Z vojny sa vrátil v roku 1943 a po oslobodení Prešova narukoval k Česko-slovenskej armáde. Po skončení vojny sa usadil v Prešove. Oženil sa a spolu s manželkou mali dve deti, syna Vladimíra a dcéru Gabrielu. V roku 1950 k nemu brat Štefan priviedol Viktora Palkoviča, agenta západnej špionážnej služby, a požiadal ho, aby mu pomohol ukryť sa. Po takmer roku však Štátna bezpečnosť úkryt odhalila. Všetkých zainteresovaných čakalo zatknutie, kruté vypočúvanie, súd, väzenie. Obvinení boli z protištátnej činnosti a zrady robotníckej triedy. Andreja Nováka v roku 1951 Krajský súd v Košiciach odsúdil na doživotie, avšak v roku 1963 bol na amnestiu prepustený. Vo väzení prežil ťažkých dvanásť rokov. Po prepustení sa vrátil k manželke do Prešova, kde sa zamestnal v Pozemných stavbách, neskôr robil závozníka. Zomrel dňa 9. októbra 2005.
