Eva Ochodničanová

A sme tam išli len 3 z triedy, lebo ostatní hovorili, že kto tam pôjde do pionierskej organizácie, skončí v Sovietskom zväze na Sibíri. Ale my sme tam išli a viem, že ako pionierka som bola strašne hrdý pionier. Takže kompletne vymyté mozgy. To bolo zaujímavé, lebo my sme začínali v '48, a to sme mali na stenách kríže a my sme sa modlili ráno a po skončení a potom zo dňa na deň kríže zmizli a bol tam Gottwald, päťcípa hviezda. Prišla naša mama do školy a počula tam krik mňa osemročnej, ktorá kričí: Neberte nám kríže! Takže ja som bola zanietený vtedy katolík. A potom sme brali sme to pionierstvo, že sme ako Zoja Kosmodemianska (partizánka oddaná Salinovi)) a Pavlík Morozov (pionier, ktorý udal svojho otca a bol zavraždený, pozn. red.), proste mali sme svoje Timurovské družiny, pomáhali sme starým, aj keď nechceli, že im pomôžeme odniesť nákup. Takže boli sme nadšení vtedy. Si pamätám si na pohreb Stalina, kedy bola v našom kultúrnom dome vystavená rakva, zakrytá čiernym plátnom. A môj brat mi hovorí, že: `Si predstav, že v kultúrnom dome leží súdruh Stalin!` Hovorím: `Ty, on tam neleží, to je len čistá rakva.` Ale tie deti verili tomu, Viem, že ako pionierka som bola strašne hrdý pionier. Takže vymyté mozgy úplne. Ale vytriezveli sme z toho počúvaním zahraničných správ. Dokonca si pamätám fotku, ako ja a Jaroš držíme veľký portrét Gottwalda a sme strašne smutní pri tom, lebo museli sme byť smutní, lebo to bol otec republiky. A môj muž hovorí, že keď zomrel Stalin, vynášal uhlie a vtom počul, že súdruh Stalin zomrel, tak položil ten uhlák a plakal a plakal. Tak som si hovorila, že bože, ako oni mali tie deti spracované!

Medzi pacientmi jeho bola jedna žena, ktorá pochádzala z Bielsko-Białej, vtedy mala do 40 rokov, a ona opustila civilizáciu, nechcela robiť úradníčku a chcela žiť ako pustovníčka. Takže ona si tam blízko v dedine Durštín, mimo dedinu, v takom lesíku, bol tam taký pahorok, Skalka sa to volala, si tam dala postaviť drevenú chalúpku a chcela žiť život bez civilizácie, bez rádia, správ a venovať sa len viere a robiť dobré skutky. A ona mu raz povedala: `Pán doktor, keď bude zle, som tu ja a príďte ku mne.` Otec to bral, že to sa povie, ale... Ale v tú noc, keď prišli colníci a povedali, nech si berie ženu, decko a nech uteká, tak mu ešte oni pomohli doniesť kufor, v ktorom mal veci, základné potreby aj lekárske, a išli do hôr k pani Mieczysławe. Ona si písala denník, A ona tam v tom denníku písala, že bola noc, že v noci jej klopal na dvere a ona že si hovorila, že kto mne môže? A tam stál môj otec s mamou a mnou na rukách, ja som mala vtedy dva roky a jej povedali, že cez noc by sme tu ostali a potom si nájdeme bunker v lese, s čečinami pozakrývame. A ona mu povedala: `Pán doktor, les niekde končí, ostanete u mňa.` Že bola z toho... až sa triasla od hrôzy, lebo si uvedomila, čo nám všetkým hrozí, keby nás tam našli. Otec jej povedal, keď prídu, budete v nebezpečí aj vy, aj vás môžu zabiť a ona mu povedala: `Chytíme sa za ruky a pôjdeme spolu do neba.`