Zdenko Ouzký

„Niekto zakričal: zle je. Ako sme stáli na ulici, rozbehli sme sa do pivnice. Otec išiel posledný a zatváral dvere. Tie dvere už ale nezatvoril, lebo tlak vzduchu ich vyvalil aj s rámom, aj s otcom, cez celú pivnicu. Kúdoľ prachu. Nevideli sme jeden na druhého. Žijeme. Nežijeme. Plač. Nad vchodom sme mali stavanie. Zasypalo nás. Ľudia nás museli vykopať. Keď sme vyšli von, prvý pohľad bol obrovský kráter. Jama tak veľká ako táto miestnosť. To boli ťažké veľké bomby."

„Jedného dňa prišiel otcov kamarát na bicykli. Hovorí: ‚Jožko, včera si bol v rozhovore na obci o sťahovaní. Došiel si do rečí, že máš manželku z Devínskej. Nie si štátny zamestnanec, ale živnostník. Keď dáš na štátny poklad, tak ťa tu nechajú žiť.‘ Otec zobral ráno bicykel a išiel na úrad. Vrátil sa naspäť. Mama dala dole náušnice a obidvaja dali prstene do obálky. Otec to išiel odniesť na Štátny národný poklad. Dostal za to papier - slovenské štátne občianstvo – a prsteň s nápisom ‚Slovenský štát ďakuje‘."