The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zdenko Ouzký (* 1931)

• narodil sa v roku 1931 v Devínskej Novej Vsi

• navštevoval päť tried nemeckej ľudovej školy, neskôr I. štátne gymnázium v Bratislave

• po založení Slovenského štátu musela rodina prispieť na štátny poklad, aby mohla ostať na Slovensku

• prežil druhú svetovú vojnu - bol svedkom odvlečenia Židov, bombardovania, prechodu frontu aj masovej popravy

• 1951- 1952 pracoval ako učiteľ

• zamestnaný v drevospracujúcom priemysle

• od r. 1959 pracoval ako referent pre zahraničný obchod v celulózo-papierenskom priemysle

• od roku 1991 podnikal

• dnes je na dôchodku

Zdenko Ouzký má dnes osemdesiatosem rokov. Počas vojnového Slovenského štátu sa s rodinou vyhol vysťahovaniu do Čiech vďaka tomu, že jeho otec, pôvodom Čech, prispel do Fondu hospodárskej samostatnosti, známeho aj ako „Zlatý poklad”. Dospieval v čase druhej svetovej vojny. Pri bombardovaní Devínskej Novej Vsi spojeneckými vojskami skoro prišiel o život. „Keď prežijete dobu, v ktorej sa smrť stane samozrejmosťou, váš pohľad na dnešné problémy je iný,” hovorí.

Kúpené občianstvo

Zdenko Ouzký sa narodil v roku 1931 v Devínskej Novej Vsi. Pochádza zo živnostníckej rodiny. Jeho otec, ktorý viedol krajčírsku dielňu, sa do Devínskej Novej Vsi prisťahoval z rodných Čiech v roku 1921 a časom sa tu oženil. Zdenkova matka zomrela necelý rok po pôrode, jeho nevlastná matka bola tiež krajčírka a zároveň domáca pani. Zdenko vychodil päť tried nemeckej ľudovej školy v Bratislave pri Blumentálskom kostole. V štúdiu pokračoval na I. štátnom gymnáziu v Bratislave, kde zmaturoval v roku 1950.

V predvečer druhej svetovej vojny bol pamätník iba malým chlapcom. Po nástupe HSĽS k moci začali byť občania českej národnosti v očiach ľudákov nežiadúcim živlom: „Otcov brat, ktorý tiež žil s nami v Devínskej, narukoval s československou armádou na maďarsko-rumunskej hranici pri Košiciach. Jedného dňa im povedali, že je koniec. Československo neexistuje. Začal sa Slovenský štát. Každý tam nechal, čo mal, a išiel na vlastnú päsť domov. Jedného dňa búchal niekto na okno. Vtedy asi 37-ročný strýc prišiel z vojny v uniforme. Otec ju niekam išiel zahodiť, strýc si obliekol civilné oblečenie a odcestoval do Čiech,” spomína na začiatky Slovenského štátu pamätník.

Českí učitelia a železničiari, ktorí v Devínskej Novej Vsi vytvorili veľkú kolóniu domov okolo železničnej stanice, museli v roku 1939 opustiť Slovensko. Devín bol po Mníchovskej dohode pripojený k Nemecku a na mieste Pod Skalou v Devínskej Novej Vsi vznikol hraničný priechod. V zabratom území mala rodina pamätníka pozemky a zavedenie hranice sťažilo ich využívanie.

Zdenkova mama pochádzala z Devínskej Novej Vsi, ale keďže jeho otec bol českej národnosti, mali za ľudáckeho režimu veľa problémov. Vo dne, v noci boli pripravení a čakali, kedy vysťahujú aj ich: „Jedného dňa prišiel otcov kamarát na bicykli. Hovorí: ,Jožko, včera si bol spomenutý v rozhovore na obci ohľadom vysťahovania. Došiel si do rečí, že máš manželku z Devínskej. Nie si štátny zamestnanec, ale živnostník a že keď prispeješ na štátny poklad, tak ťa tu nechajú žiť. Mama, otcova druhá žena, dala dole náušnice a obidvaja dali prstene do obálky. Otec to išiel odniesť na úrad a darovať na národný poklad. Dostal za to papier – slovenské štátne občianstvo – a oceľový prsteň s nápisom ‚Slovenský štát ďakuje‘,” spomína Zdenko Ouzký.  

Smrť bola bežná

Začiatok druhej svetovej vojny zastihol Zdenka Ouzkého ako desaťročného chlapca. Keďže býval v blízkosti železničnej stanice, ktorá bola strategickým železničným uzlom, stal sa svedkom presunov zbraní, vojakov aj zajatcov. Spomína si tiež na vysťahovávanie židovských rodín či zabíjanie na oboch stranách. Doteraz má pred očami incident so sovietskymi zajatcami, ktorí robili zákopy a stavali mosty a občas prechádzali dedinou: „Otec ma poslal kúpiť petrolej. Zrazu išiel po ceste zástup ruských zajatcov. Strážil ich Nemec. Medzi tými zajatcami bol šikmooký Aziat, asi Tadžik. Jeden miestny starček sa nemeckého vojaka spýtal, či mu môže dať tabak. Nemec sa otočil chrbtom, akože nevidí. Starček mu ho podal. Ten chlap pred mojimi očami zošalel. Začal tú paklu trhať a dávať si to celé do úst. Sypal to na zem a tí ostatní sa vrhli na to a škrabali to zo snehu. Ten Nemec sa medzitým otočil a ako boli zohnutí, praštil jedného puškou. Zo spodku na puške bolo železo a ako ho praštil, rozbil mu hlavu a jemu vytiekol mozog. Zabil ho kvôli tabaku,” hovorí pamätník.   

Železničná stanica v Devínskej Novej Vsi mala 23 koľají a bola jednou z najväčších v Československu. Počas druhej svetovej vojny sa preto stala častým terčom náletov spojeneckých armád. Cez Moravu tiež do Rakúska viedlo viacero mostov, ktoré boli ostreľované spojeneckými a neskôr aj nemeckými lietadlami. Devínskonovovešťania videli padať bomby na Viedeň aj Bratislavu, preto boli pri vyhlásení poplachu vždy v strehu. Po bombardovaní Bratislavy v júni 1944 sa niekoľko rodín spolu s Ouzkými rozhodlo vykopať po pracovnej dobe veľkú pivnicu. S približujúcim sa frontom nálety začali byť na dennom poriadku a pribudli aj v noci. V záverečnej fáze vojny sa aj Zdenko Ouzký ocitol veľmi blízko smrti. Konkrétne 6. decembra 1944, keď sa zrazu na oblohe objavilo dvadsať anglo-amerických lietadiel a pamätník započul zvuk ich klesania: „Niekto zakričal: zle je. Ako sme stáli na ulici, rozbehli sme sa do pivnice. Otec išiel posledný a zatváral dvere. Tie dvere už ale nezatvoril, lebo tlak vzduchu ich vyvalil aj s rámom. Otec s nimi preletel cez celú pivnicu. Cez kúdoľ prachu sme nevideli jeden druhého. Žijeme. Nežijeme. Plač. Nad vchodom do pivnice sme mali stavanie. Zasypalo nás. Susedia nás museli zachraňovať a vykopať. Keď sme vyšli von, prvý pohľad mi padol na obrovský kráter. Jama taká veľká ako táto miestnosť,” opisuje pamätník. V ten deň za päť minút spadlo 350 stredných a ťažkých trhacích bômb. Ako uvádza monografia Devínska Nová Ves, na mieste zahynulo 14 osôb a 34 ľudí bolo ťažko zranených, niektorí zomreli pri prevoze do nemocníc v Bratislave.

Príchod Červenej armády

Koniec druhej svetovej vojny a oslobodenie Červenou armádou z 5. na 6. apríla 1945 prežívala rodina Ouzkých v pivnici u rodiny. Ich dom bol poškodený bombou, odkiaľ ich prišli vytiahnuť sovietski vojaci. Prvé, čo obyvateľom neskôr zobrali, boli hodinky. Skonfiškovali aj posledné potravinové zásoby. Nemci zas pri ústupe z Devínskej zničili mosty a poškodzovali aj železničnú trať. Keď sa ich Sovieti pokúšali opraviť, aby za nimi mohli prejsť do Rakúska, na Devínsku Novú Ves zaútočili nemecké lietadlá. Ouzký spomína, že po odchode Červenej armády bubeník po dedine vyhlasoval, nech sa tie ženy, ktoré boli znásilnené, ohlásia na miestnom úrade, aby im pomohli.  

Pamätník tiež uvádza, že bol očitým svedkom masovej popravy, ktorá sa odohrala na železničnej stanici. Takmer dva mesiace po vojne, v júni 1945, zastal v ich obci vlak. Vo vozňoch boli nemeckí zajatci smerujúci na Sibír. Sovietska armáda dopĺňala vodu a zásoby. Zrazu z jedného vozňa zaznel výstrel a na zem padol sovietsky dôstojník, ktorý strážil vlak. Štyridsiatim Nemcom vo vozni dali 24 hodín, aby sa vrah našiel. Keďže sa nikto nepriznal, popravili všetkých: „To bola regula. Tých štyridsať zajatcov vyhnali na miesto pri stanici a tam ich postrieľali. Bolo tam pomerne veľa ľudí, železničiari, ktorí to sledovali. Každý bol zvedavý. Ten terén je teraz celkom iný. Je tam minimálne desaťmetrová navážka. Každý ten Nemec sa musel pred popravou vyzliecť a zdvihnúť ruku. Boli to oddiely SS. Mali vytetované čísla pre kontrolu. To neboli vojaci, ale vrahovia,” tvrdí Ouzký. Dnes blízko miesta popravy stojí pomník, ktorý postavili potomkovia odsúdených Nemcov.  

Pre dospievajúcich chlapcov, ktorým Ouzký v tej dobe bol, bola aj doba po vojne nebezpečná. Všadeprítomné nevybuchnuté granáty, náboje a poukrývané zbrane mladého chlapca s kamarátmi lákali. Snažili sa ich skúmať, opravovať a tiež odpaľovať. Pred očami mu vybuchnuté granáty zabili dvoch spolužiakov, ďalším poodtŕhalo prsty. Pamätník si myslí, že aj mŕtvi, ktorí zahynuli po vojne v rámci jej dozvukov, by sa mali počítať medzi vojnové obete a mať vlastný pamätník.  

Po vojne bolo na okraji obce pozdĺž rieky Moravy vybudované ochranné hraničné pásmo. Pokoj v obci však nenastal. Súčasťou 50. rokov boli incidenty s bezpečnostnými zložkami a vykonštruované obvinenia, ktoré mali vzbudiť v občanoch strach. Samotná rodina Ouzkých zažila asi šesť razií. Pri jednej z nich milicionári vtrhli uprostred noci do domu a na posteli mierili priamo na Zdenka. V trenírkach ho vytiahli pred dom. Vypočúvali ho, snažiac sa zistiť, kde jazdil s motorkou, ktorá stála v ich dvore. Motorka však nikomu v dome nepatrila. Našťastie sa incident ešte v tú noc vysvetlil. Pamätník si však myslí, že išlo len o zámienku, aby mohli vykonať raziu. „Otec bol sociálny demokrat a predseda Spolku živnostníkov. Skonfiškovali mu krajčírske stroje a musel nastúpiť do iného zamestnania,” vysvetľuje. V Devínskej Novej Vsi prebehla aj Akcia B, v rámci ktorej bolo vyvezených 10 rodín. Rodina Ouzkých k nim našťastie nepatrila. Pamätník sledoval, ako si prázdne domy bývalých susedov rýchlo našli nových majiteľov.

Nechcené dedičstvo

Po vojne si Zdenko Ouzký urobil diferenciálnu skúšku na Pedagogickej akadémii v Bratislave a od roku 1951 do 1955 pracoval ako učiteľ v okrese Senica. V roku 1952 narukoval na Šumavu, kde sa stretával s českými Nemcami zo Sudet. Keďže vedel po nemecky, počas vojenčiny učil deti českého dôstojníka po nemecky. Neskôr učil nemčinu aj na Ľudovej škole v Čataji. V roku 1956 sa oženil a vrátil sa do rodičovského domu. Musel však zmeniť zamestnanie. Začínal ako technický úradník a vedúci výrobného oddelenia v Ústave pre technické a ekonomické informácie. Neskôr pokračoval v Štátnom výbore pre rozvoj vedy a techniky. V rokoch 1961-1969 bol referentom pre investičnú výstavbu v Štátnom drevárskom výskumnom ústave. Od roku 1959 bol aj obchodným partnerom viacerých podnikov zahraničného obchodu. Z väčších obchodných prípadov riešil nákup strojného zariadenia pre novovzniknuté linky drevovláknitých dosák v Československu. Samostatným odborným referentom zahraničného obchodu v Drevoúnii sa stal v roku 1969. Po roku prešiel pracovať do PZO Technoexport Bratislava.

Zdenko Ouzký nebol politicky angažovaný. Istú dobu nemohol chodiť na služobné cesty, keďže jeho švagriná s celou rodinou v roku 1968 emigrovala do Ameriky a už sa nevrátila. Pas mal zadržaný až do roku 1974, keď dostal predvolanie na políciu. Dôvodom bolo dedičstvo po bezdetnej tete, maminej sestre, v Amerike. „,Ja ten majetok nechcem,´ povedal som. Vedel som, že keď v tej dobe zdedím majetok, bude postihnutá celá moja rodina. Budem považovaný za kapitalistu, čo bolo vtedy previnenie.” Na políciu ho o pár dní predvolali druhýkrát. „,Vy ste odmietli prijať majetok. Dávame vám príkaz! Vy ako občan Československa musíte prijať ten majetok, inak by zostal v Amerike. Vy ho musíte dotiahnuť do republiky,´ hovorili. Musel som podpísať papiere a súhlasiť s rôznymi ďalšími vecami. Od tej doby som bol pod neustálou policajnou kontrolou, ale zrazu som mohol cestovať,” opisuje Zdenko Ouzký. Po revolúcii začal slobodne podnikať. Dnes žije na dôchodku v rodnej obci.[1]

 

[1] Od roku 1976 do roku 1986, v období všadeprítomnej spoločenskej paranoje normalizovaného Československa, bol pamätník vedený v zoznamoch Štátnej bezpečnosti ako jej spolupracovník. V súvislosti s jeho pracovnou pozíciou v sfére zahraničného obchodu bol pamätník predvolávaný príslušníkmi ŠtB za účelom podávania informácii o „predstaviteľoch kapitalistických firiem“. Z dokumentov uložených v archíve Ústavu pamäti národa však nevyplýva, že by pamätník donášal na kolegov alebo iných občanov.