Prosper Pajtinka

Keď prišli prví Nemci, lebo to už boli Nemci, armáda, tak ako dnes hovorím, že som druhýkrát na svete. Pretože ako prišli tam ako chalupa stojí, tá rodičov, ja som nezdvihol ruky, keď kričali nemecky. A ten kaprál, ako desiatnik, po slovensky, mi koltom buchol tuto na prsia. No ale nespustil. Takže som živý. Ja dodnes hovorím, že bol kresťan. Keď aj bol veliteľom tej čaty, čo vrazila do toho rodného domu. Pretože tí ostatní už bodákami na puškách už periny prevracali, kde sme spali. Pod posteľou šťuchali, či tam nie je partizán.

Prišli Nemci, a keď nás zohnali, ako mužov, pred obecný úrad, tam nebolo premostenie, ale len cez holý potom išli, a tam bola takzvaná budova, ktorá sa menovala židovňa. A došlo auto, zastrešené, a vyskočili z neho muži v nemeckých uniformách, a to sme striekali, to už horelo, tá židovňa, tá budova, a my sme striekali tou starou striekačkou - to bolo ako také vahadlo, a dvaja sme museli to ťahať. Dvaja na jednom konci a dvaja na druhom. A oni vyskočili a viedli tých mužov do tej budovy. Tam len časť horela, a tam ich do tej budovy zavreli. Mali rukavice také, akoby olovené, také bradavice aj z vrchu to malo, to som videl, mal som dobrý zrak. No a potom na druhý deň... tá budova zhorela a tých ľudí tam zavreli do miestnosti a zaživa ich upálili. Na druhý alebo na tretí deň to psy vytiahli von z tých pozostatkov, čo padlo dolu. Nohy boli uhorené, aj hlava, len tieto telá, čo mali oblečenie, tak to zachránilo ten trup. Tak to nejaký Holoda, čo bubnoval, na správy, v obci, tak ten to vidlami do vriec podával a pochovali to na cintoríne.