The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Pasternák (* 1948)

• narodený 29. novembra 1948 v Komárne v maďarskej židovskej rodine

• 1968 – 1973 štúdium na Vysokej škole textilnej v Liberci

• 1974 – 1975 vojenská služba

• 1975 sobáš

• 1975 – 1989 zamestnaný v Ľanárskych závodoch v Tôni, vedúci výroby a zástupca riaditeľa

• 1991 – 2013 – súkromný podnikateľ s textilom

• od 1997 je predsedom Židovskej náboženskej obce v Komárne

Anton Pasternák sa narodil 29. novembra 1948 v Komárne v maďarskej židovskej rodine. Jeho otec Eugen Pasternák bol komárňanským pekárom, mama Anna, rodená Weissová, bola krajčírkou pôvodom z južného Maďarska.

Na životoch jeho rodičov a ich širokého príbuzenstva sa dá dokumentovať spletitý a tragický, neraz až paradoxný vývoj osudu židovského obyvateľstva v Európe v prvej polovici 20. storočia. Z hľadiska židovstva, ako sa dozvedáme aj z Antonovho rozprávania, bol v novovytvorenom Československu dobrý život, no v Maďarsku prijali už v roku 1920 zákon obmedzujúci ich štúdium a uplatnenie. Napríklad Antonov strýko patril síce k tým, ktorým sa podarilo študovať, ale spolužiaci sa občas dohodli, že „zajtra zbijeme židov“, tak ho kamaráti upozornili, aby na druhý deň radšej nechodil do školy. Mamin otec, správca u veľkostatkárov v južnom Maďarsku, nemohol kvôli svojmu židovskému pôvodu dostať dôchodok a sama Anna Weissová sa vyučila krajčírkou, ale nedostala živnostenský list, lebo zákon percentuálne limitoval, aký počet krajčírok v krajine môže byť, aby sa živnostníčkami mohli stať aj židovky. Kvôli tomu sa vyskytli problémy aj po presťahovaní rodiny do Budapešti v roku 1936, kde mali rozsiahle príbuzenstvo – Anna spomínala údajne 36 bratrancov a sesterníc.

Počas vojny sa Annina rodina vo fašistickom Maďarsku dostala do geta v Budapešti, kde do jednej izby nasťahovali aj niekoľko rodín. Jej sestra Alžbeta sa tu aj vydala, stala sa Rothovou a dokonca sa jej počas vojny, v októbri 1944, narodili dvojčatá. Celá rodina zostala v gete až do konca vojny, len samotná Anna bola v decembri 1944 deportovaná do koncentračného tábora v Bergen-Belsene, iba mesiac pred oslobodením Budapešti. V transporte prežila 19 dní v hrozných podmienkach a nasadená na nútené práce v Nemecku na sklonku vojny zažila na vlastnej koži aj ničivé spojenecké bombardovanie Drážďan. Našťastie prežila a po oslobodení sa cez pražský Červený kríž dostala do Budapešti, podobne ako jej brat, ktorý bol väznený v tábore Dachau už od roku 1942. Súrodenci sa však už nestretli so svojimi rodičmi. Tí sa síce dožili oslobodenia Budapešti 18. januára 1945, ale následkom ťažkých podmienok života v gete obaja zomreli v priebehu najbližšieho mesiaca.

Keď bolo v roku 1938 južné Slovensko pripojené k Maďarsku, aj miestni židia prišli vítať Miklósa Horthyho. No už v prvú noc boli porozbíjané okná a výlohy židovských obchodov v Komárne ako predzvesť neblahej budúcnosti. Antonov otec na to mnohokrát spomínal. Ich vlastná rodinná pekáreň vzadu vo dvore sa tomuto osudu vyhla a Eugenova rodina v tomto období ani nezaznamenala nejaké výrazné zmeny – predsa len, „chlieb potrebovali všetci“, konštatuje lakonicky Anton. Nanešťastie, s vypuknutím druhej svetovej vojny sa všetko zmenilo.

Židovská obec v Komárne sa rozvíjala až do 40. rokov, mala asi 2 500 členov a tri synagógy. Miestni židia však neunikli osudu mnohých iných z viac ako polovice Európy. Transporty z Komárna smerovali do Osvienčimu a do mesta sa po vojne vrátilo len asi 250 ľudí, teda desatina pôvodnej komunity.

Aj Eugena Pasternáka čakali ťažké skúšky. Už v roku 1941 bol poslaný na nútené práce, najskôr vo východnom Maďarsku a po roku bol premiestnený na Ukrajinu. V septembri 1944 ho deportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde sa dožil oslobodenia. Návrat domov však nebol radostný – z celej 10-člennej užšej rodiny sa do vyrabovaného domu vrátil zo zajatia sám, rodičia aj súrodenci zomreli.

Bolesť zo straty blízkych mu pomohlo zmierniť zoznámenie s Annou a svadba, ktorá sa konala už v auguste 1945 v Komárne, kde rodina aj zostala žiť. Z asi 500 židovských obyvateľov, ktorí sa po vojne vrátili do mesta a jeho okolia, viac ako polovica, asi tri stovky, emigrovala. Pasternákovci nad tým neuvažovali. Výmeny obyvateľstva sa ich netýkali a Eugen nemal príbuzných, no Anna mala v Maďarsku naďalej početné príbuzenstvo, ktoré vojnu prežilo. A tak zostali a Eugen, ktorý bol povahou pokojný, domácky typ, živil rodinu svojou pekárňou, v ktorej sa po znárodnení stal vedúcim. Anna, energická a vynaliezavá osoba, sa starala o synov, ktorí čoskoro prišli na svet. Podľa synových spomienok bola veľmi aktívna a dokázala vždy všetko vybaviť, a to aj napriek tomu, že sa nikdy nenaučila po slovensky.

Problematika emigrácie sa však rodiny napokon predsa len týkala, a to nemálo. Po krvavých udalostiach v Maďarsku v roku 1956 utieklo z východného bloku viacero Anniných príbuzných a po krachu Pražskej jari v roku 1968 sa k ním pridal aj Antonov starší brat. Kým Anton sa považuje za pokojného človeka, brat bol skôr akčný a energický po mame, nikdy nebol doma, a keď sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vybral do zahraničia, nikoho ani veľmi neprekvapilo, že sa už nevrátil.

Anton prežil búrlivé udalosti roku 1968 sčasti v Liberci, kam po gymnáziu nastúpil na Vysokú školu textilnú a spomína, ako sa v menze neustále mítingovalo. On sám sa však nikdy politicky neangažoval, aj keď neskôr, za normalizácie, vstúpil do strany (KSČ) a absolvoval aj Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu. To mu zabezpečilo pokoj od Štátnej bezpečnosti, ktorá sa o neho významne zaujímala v roku 1969. Príčinou však nebola bratova emigrácia, hoci možnosť navštevovať ho bola použitá ako jeden z hlavných presvedčovacích argumentov, ale Antonova účasť na trojtýždňovom židovskom tábore v Juhoslávii. Najprv pre neho kontrarozviedka prišla s trochu komickým tvrdením, že sa nevrátil z Juhoslávie, keďže neodovzdal druhú cestovnú doložku po návrate. Neskôr mu ponúkali spoluprácu, údajne až asi 9-krát: „Ma uistili, že ja sám nemusím nič robiť, všetko mi bude povedané, že čo treba, kde treba, s kým treba rozprávať a tak ďalej, môžem za mojím bratom, kedy chcem, aj s celou rodinou, všetko môžem... Ale ja som to nepodpísal.“

V roku 1973 ukončil Anton Textilnú univerzitu a nastúpil povinnú vojenskú službu v Košiciach v rote „problémových“ absolventov, ktorí mali za úlohu strážiť lietadlá na letisku, „čiste len chodiť tam strážiť v 24-hodinových službách. Ale ako hovorím, tam skoro každý deň bola mimoriadna udalosť, buď sa stratili náboje alebo niečo, nejaké pušky stratili, no vždycky niečo bolo,“ spomína Anton, ktorý sa neskôr o svojich kolegoch dozvedel, že „ten prišiel z basy, ten už sedel neviemkoľko rokov a tak podobne. ... No a ja som mal za úlohu ich kontrolovať.“ Nedovolili mu ísť na dôstojnícku školu a zakrátko ho ako „textiláka“ zaradili k náčelníkovi výstroja, kde mal na starosti vydávanie šiat a uniforiem.

V roku 1975 sa oženil so Zzuzsannou, Maďarkou z Miskolca. Hoci sa narodila v židovskej rodine ako Kleinová, kvôli svojmu povolaniu učiteľky si zmenila meno na Kertészová, aby zbytočne neupozorňovala na svoj pôvod. Budúci manželia sa zoznámili počas vojny na silvestrovskom večierku židovskej mládeže v Košiciach, kde bola Zsuzsanna s príbuznými. Na Silvestra ďalšieho roku už boli manželmi. Brali sa v Budapešti, kam to mali obe rodiny rovnako ďaleko, no usadili sa v Československu. Anton sa totiž po skončení povinnej ročnej vojenčiny vrátil na južné Slovensko a začal pracovať v oblasti, ktorú študoval, a zamestnal sa v Ľanárskych závodoch v Tôni neďaleko Komárna, kde sa stal vedúcim výroby a zástupcom riaditeľa.

So svojím bratom, ktorý bol v emigrácii, sa mu podarilo znovu stretnúť až v roku 1981 – v tom istom roku, kedy im zomrel otec na následky štvrtého infarktu. Mama Anna sa však dožila úctyhodného veku 102 rokov. Povolenie vycestovať za bratom do Švajčiarska dostal pod podmienkou, že pôjde bez manželky a detí – v tej dobe už mali dvoch synov: Tamása a Andrása. Ďalšiu návštevu už mohol absolvovať aj s Zsuzsannou, ale socialistická vlasť si pre istotu, aby odolali pokušeniu zostať v zahraničí, predsa len oboch synov ponechala ako rukojemníkov. Kompletná rodina však vyrazila do Zürichu hneď, ako sa dalo, v roku 1990 v preplnenej Lade, a na týždeň sa dostali aj do Talianska k moru. „On už predtým mohol prísť, zaplatil nejaké peniaze brat, tak mu odpustili trest za už neviem koľko tisíc švajčiarskych frankov,“ spomína Anton na realitu 80. rokov, kde mali valuty svoju cenu.

Po Nežnej revolúcií prešiel Anton do Komárna, kde viedol podnik so 100 šičkami, ktorý vyrábal pracovné odevy. Keď o ne prestal byť záujem, preorientovali sa na módne detské a dámske „texasky“. Podnik však skončil tak ako mnohé iné v tomto ranom kapitalistickom období: „Asi rok to trvalo, za rok prišli, na Vianoce v noci, s kamiónom a odviezli všetko títo dvaja chalani – a tým bol koniec šijacej dielne. Taká doba bola.“ Textilu však zostal verný a hneď na to, v roku 1991 založil s kolegyňou vlastnú šijaciu dielňu so 40 šičkami, v ktorej podnikal ďalších 20 rokov. Venovali sa tomu, čo už dobre poznal - pracovným odevom, detskej a dámskej konfekcii a od 1997 sa prostredníctvom svojho brata dostali do kontraktu so švajčiarskym podnikateľom, pre ktorého šili posteľnú bielizeň. „V tom textile inak už prišla Čína, už skoro prakticky celý textilný priemysel na Slovensku aj v Čechách sa zrútil a skončil, takže pre nás to bolo veľmi výhodné.“ S úspechom podnikali až do roku 2013, kedy Anton skončil s firmou a odišiel do dôchodku.

Popri podnikaní však Pasternákovci nezabudli ani na svoj pôvod, tradície a spomienky na svoje početné rodiny. Anton je od roku 1997 predsedom Židovskej náboženskej obce v Komárne. Jeho synovia tu začali vydávať časopis Spravodajca, ktorý vychádza každý mesiac a v dvojjazyčnej verzii sa udržal dodnes, hoci oni sami, absolventi tamojšej Židovskej univerzity, už 20 rokov žijú v Budapešti. „A môžem povedať, že sme skoro asi najmenšia obec na Slovensku, ale si myslím, že skoro aj najaktívnejšia,“ pripomína Anton s oprávnenou hrdosťou, keďže jeho obec má za sebou nespočet najrozličnejších podujatí, organizuje kultúrne programy, výstavy, vydávanie kníh, prednášky na školách a dokonca aj počas pandémie prichádzali pravidelne s online programom. S nevôľou a nervozitou však rodina sleduje súčasný historický revizionizmus v oboch krajinách, ktorý na maďarskej strane prenikol aj do učebných osnov a sú radi, že sa ich to už toľko netýka a že Zsuzsanna, niekdajšia učiteľka maďarčiny, už v súčasných podmienkach nemusí učiť.