The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alfonz Petreje (* 1929)

• narodil sa 29. júla 1929 v Livine

• pochádza z rodiny, ktorá vlastnila živnosť a hospodárstvo

• počas SNP zažil ako chlapec niekoľko nebezpečných situácií

• v roku 1950 ukončil štúdium Učiteľskej akadémie v Bánovciach nad Bebravou

• v rokoch 1951 - 1953 absolvoval trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP, kde vykonával ťažkú fyzickú prácu v bani Václav (Orlová)

• od roku 1954 pôsobil ako riaditeľ základnej školy v Opatovciach nad Nitrou, kde zotrval do dôchodku

• v súčasnosti žije ako dôchodca v Opatovciach nad Nitrou

Alfonz Petreje sa narodil 29. júla 1929 v malej obci Livina blízko Baťovian (dnešné Partizánske). Mal štyroch súrodencov. Otec Jozef Petreje sa spoločne s matkou Annou, rod. Zitovou, snažili uživiť svoju rodinu prácou na rodinnom hospodárstve. Okrem poľnohospodárstva v obci otvorili malú živnosť, obchod spojený s prevádzkou krčmy. Na svoje detstvo spomína Alfonz idylicky, hoci ho prežíval v zložitom období kritických dejinných udalostí súvisiacich s vyhlásením Slovenského štátu, nástupom ľudáckeho režimu a vojnovou európskou realitou: „Na obdobie Slovenského štátu spomínam z pohľadu dospievajúceho chlapca. Livina bola malá obec, všetci sme sa tam poznali a neriešili sme aktuálny režim. Nezažil som vo svojej blízkosti aktivity gardistov, ani ľudáckej propagandy. S odstupom času som sa však ako dospelý oboznámil s tým, aká bola dobová realita, čo sa v skutočnosti dialo, a bol som z toho znechutený. Predovšetkým z protižidovských opatrení a represií z obdobia SNP.“

Alfonz navštevoval ľudovú školu v Livinských Opatovciach, potom pokračoval štúdiom meštianskej školy v Chynoranoch, kde strávil štyri roky. Po vypuknutí SNP zažil pár okamihov, ktoré mu priblížili trpkú vojnovú realitu vtedajšej doby: „Z našej obce sa do povstania zapojil len jeden občan. Rodičia boli opatrní a pragmatickí ľudia, hlavne otec, ktorý mal v čerstvej pamäti spomienky z prvej svetovej vojny, kde bol zranený na srbskom fronte. Keď išli vojaci jednej či druhej armády dedinou, zvykli sa zastaviť aj v našej krčme. Otec sa k nim správal slušne a vyhýbal sa konfliktom.“

Napriek tejto obozretnosti sa však Alfonz vo svojej mladíckej nerozvážnosti párkrát dostal do bezprostredného ohrozenia života: „Prvýkrát to bolo spôsobené mojou zvedavosťou. Videl som cez pole prechádzať nemecký obrnený transportér. Bol som zvedavý a podišiel som k nemu bližšie. Zrazu som začul výstrely, ktoré smerovali ku mne. Neviem, či išlo o výstražnú paľbu, alebo mierili presne na mňa. Hneď som sa však rozutekal a svoju zvedavosť oľutoval. Vyšiel som z toho bez ujmy, ale mohlo to dopadnúť omnoho horšie. Druhýkrát si pamätám na nemeckých vojakov, ktorí sa ubytovali u nás v dome. Rozmiestnili sa po všetkých kútoch, niektorí spali aj na zemi. Otec neprotestoval, taká bola doba a každá armáda si hľadala nocľah u miestnych obyvateľov. Nadránom si však jeden vojak ľahol ku mne do postele, na zemi sa zrejme necítil pohodlne. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale v polospánku som ho reflexívne skopol z postele. Nemec sa rozzúril a rozbehol sa s bodákom rovno ku mne, priložil mi ho ku krku a niečo vykrikoval. V poslednej chvíli prišiel do izby môj otec, ktorý situáciu ukľudnil a nemeckého vojaka zobral na pohárik. Sám som si vtedy neuvedomil, ako som týmito incidentmi mohol nielen seba, ale celú rodinu dostať do problémov.“

Alfonzov brat Vojtech v čase SNP slúžil ako vojak základnej vojenskej služby. Po vypuknutí povstania dostal na starosti velenie malej posádky: „Ako však spomínal, už pri obci Koš sa mu celá posádka rozutekala a dezertovala. Brata však zajali Nemci a bol odvlečený do vojnového zajatia v Hamburgu. Pre nedostatok dôkazov o jeho činnosti bol našťastie koncom decembra 1944 prepustený na slobodu.“ Po oslobodení obce rodina dúfala v lepšiu a slobodnejšiu budúcnosť. Povojnový entuziazmus však čoskoro nahradila nová červená totalita.

Nepriateľom režimu vďaka absurdnej banalite

Alfonz odjakživa túžil po práci učiteľa. Chcel sa podieľať na opätovnom budovaní republiky a vzdelávať mladých ľudí pre lepšiu budúcnosť. Nastúpil na štúdium Učiteľskej akadémie v Bánovciach nad Bebravou, ktorú úspešne dokončil v roku 1950. Tu sa však pomaly začali nad jeho sľubne sa rodiacou kariérou sťahovať mračná. Silnejúci tlak komunistickej propagandy a aktivity miestnych súdruhov sa vďaka banálnej zámienke podpísali aj na jeho ďalšom osude: „Jedného dňa prišiel za mojim otcom príslušník z miestneho výboru KSS s požiadavkou, či by u nás v krčme mohol zorganizovať stranícku schôdzu. Otec, ako som spomínal, sa nemiešal do politiky, ale ako obozretný človek im samozrejme schôdzu umožnil. Bolo leto a horúco, bol som práve doma a počas schôdze sa tu zastavilo niekoľko miestnych chlapcov na pivo. Sedeli vonku a ja som im vo vnútri načapoval niekoľko pív. To sa asi účastníkom schôdze nepáčilo, keďže som začul jedného z nich povedať: ,Spočítame mu to, celé Bánovce sú jedno veľké Tisovo hniezdo.´ Po rokoch sa mi podarilo získať z vojenského archívu prostredníctvom môjho švagra posudok, ktorý bol na mňa napísaný. Uvádzalo sa tam, že som synom živnostníka a statkára a ako taký nemôžem mať kladný vzťah k socialistickému zriadeniu. Pre pár pív, pre ego jedného človeka na mňa napísali takýto posudok a spečatili tak môj osud na nasledujúce roky.“

Po absolvovaní učiteľskej akadémie bol Alfonz dokonca prijatý na Pedagogickú fakultu vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave (dnešná Univerzita Komenského), kde chcel pokračovať v štúdiu. Nakoniec však dal prednosť práci učiteľa základnej školy v Uhrovci. Na základe neskorších skúseností vie, že urobil dobre, pretože s jeho novým kádrovým posudkom by ho zo školy zakrátko vylúčili. Konečne sa mu podarilo venovať svojmu vysnenému povolaniu. Okrem pedagogickej prípravy absolvoval so žiakmi aj množstvo krúžkov a organizoval pre nich ochotnícke divadlo. Čoskoro však zistil, že režim na neho predsa len nezabudol. Povinnosť základnej vojenskej služby v spojení s jeho kádrovým profilom znamenala zmenu vznešeného učiteľského poslania za tvrdú realitu baníckej driny v novovzniknutých útvaroch PTP (Pomocné technické prápory).

Uhoľným „bojovníkom” proti svojej vôli

V roku 1951 sa Alfonz oženil so Zuzanou Uličnou, ktorá bola taktiež učiteľkou. Tá sa stala jeho vernou spoločníčkou na ceste životom až do dnešných dní. Pochádza z Liptovskej Kokavy a v mladosti sa aktívne zapojila do pomoci SNP. Manželské radosti si však Alfonz dlho neužil, pretože už 1. októbra 1951 nastúpil na základnú vojenskú službu. Že sa ocitol medzi vojakmi, ktorí sú pomyselnými nepriateľmi režimu, a jeho vojenská služba nebude mať bežný priebeh, si Alfonz uvedomil postupne: „Už počas sústredenia v obci Mimoň som si všimol zvláštne zloženie vojakov. Mnohokrát sa tam nachádzali spoločne otec so synom. Boli to zväčša tzv. kulaci, poľnohospodári vlastniaci väčšie polia, ale aj deti živnostníkov, alebo ľudia, ktorí sa neúspešne pokúsili o emigráciu, či deti takýchto občanov. Okrem toho sa v útvaroch objavovali kresťanskí duchovní. O svojej minulosti však nikto veľmi nehovoril, všetci sme boli obozretní.“

Vojakov dopravili do stanice Orlová, odkiaľ pokračovali do Rychvaldu, kde boli ubytovaní. Tu dostali krátku inštruktáž, po ktorej už bolo Alfonzovi definitívne jasné, kde sa to vlastne ocitol: „Naša adresa bola IV. útvar PTP, velitelia nás ironicky informovali, že náš boj bude spočívať v zabezpečovaní dostatku uhlia pre republiku. Politruci nám zas na školeniach nezabudli pripomenúť, že nemôžeme dostať do ruky zbraň, pretože ako nepriatelia by sme ju obrátili proti našej vlasti.“ Celú dobu svojej trestnej vojenskej služby strávil Alfonz v ťažkých podmienkach pri ťažbe uhlia v bani Václav: „Práca bola ťažká, predovšetkým ruky dostali zabrať, sloje mali maximálne 140 cm, boli tam nebezpečné úseky a náročné stúpania. Pri stavaní stojok som nosil ťažké brvná na pleciach. Neskôr ma preradili k príprave dreva do konštrukcií a tlačeniu baníckych vozíkov na povrchu. Prašnosť v hĺbke mi spôsobovala zápal očných spojiviek, z čoho som si odniesol trvalé zdravotné následky do budúcna. Po skončení smeny sa pokračovalo nekonečnými nástupmi a cvičením do vyčerpania. Samozrejmosťou bývali náhodné budíčky uprostred noci. Ak náhodou zostalo trochu voľného času, nezabudli nám ho vyplniť politickými školeniami, kde do nás dookola tlačili komunistickú propagandu.“

V priebehu vojenskej služby sa Alfonzovi narodila dcéra Alena, ktorú nevidel dlhých 7 mesiacov. Podarilo sa mu ju navštíviť až tajne počas krátkej vychádzky, ktorú využil na návštevu domova. Počas svojej vojenskej služby sa spoznal a spriatelil aj s Jánom Ursínym, synom bvalého slovenského politika a organizátora SNP Jána Ursínyho, ktorý bol v čase komunizmu politickým väzňom. Keď sa vojakom blížil koniec vojenskej služby, dostali inštrukcie o výnimočnom stave, z dôvodu ktorého sa ich vojenská služba predlžuje na neurčito. Práca v bani bola ťažká a lacná pracovná sila sa bezohľadnému režimu vždy hodila. Šťastím bolo, že v dôsledku zmeny politickej klímy po smrti Josifa Stalina a Klementa Gottwalda sa útvary PTP reorganizovali a dlhodobo slúžiacich vojakov spolu s Alfonzom prepustili. 20. novembra 1953 sa tak dostal po rokoch trpkých skúseností konečne do civilu a jeho kroky viedli k rodine a snahe opäť sa postaviť na nohy.

Návrat k učiteľskému povolaniu

Alfonz sa opätovne pokúšal vrátiť k učiteľskému povolaniu, v ktorom videl zmysel svojho života. Snažil sa hodiť za hlavu minulosť aj všetku trpkosť z bezdôvodného degradovania na občana druhej kategórie. V jeho návrate mu pomohla aj zhoda okolností: „Môj priateľ Ján Číž, s ktorým som kedysi učil, bol vyššie postaveným členom komunistickej strany. Podarilo sa mu urobiť prípis v mojom kádrovom profile, na základe ktorého som sa zbavil svojho označenia triedneho nepriateľa. Snáď aj vďaka tomu som mohol v neskorších rokoch pokračovať vo svojom povolaní a nebol som ďalej sledovaný a perzekvovaný štátnymi orgánmi.“ Po viacerých peripetiách s obsadenosťou kapacity škôl sa Alfonzovi podarilo zamestnať v školstve. Pracoval ako riaditeľ základnej školy v Opatovciach nad Nitrou. Tejto škole a obci zasvätil Alfonz spoločne s manželkou celý svoj nasledujúci život. Počas priebehu násilnej kolektivizácie Alfonzov otec prišiel o svoju živnosť a bol spolu s ostatnými roľníkmi v Livine nátlakom presviedčaný k vstupu do JRD (jednotné roľnícke družstvo, pozn. ed.). Rozhľadený Alfonz poučený tvrdosťou režimu, ktorú pocítil na vlastnej koži, otcovi poradil, aby nekládol odpor. Ten nakoniec do družstva vstúpil a vyhol sa ďalším perzekúciám, ktoré postihli ostatných odbojných roľníkov.

Alfonz nikdy netúžil byť stranníkom, a to bolo časom tŕňom v oku pár učiteľom, ktorí boli členmi komunistickej strany a viackrát podali obvinenia a udania voči Alfonzovi: „Boli to zväčša úplné hlúposti, ako napríklad, že som nabádal žiakov odovzdať kyticu kvetov miestnemu farárovi a podobné nezmysly. Mal som však šťastie, že v obci som si stihol urobiť dobré meno a svojmu povolaniu som chcel venovať maximum. Azda na základe toho nakoniec zo školy preradili intrigujúcich učiteľov a ja som zostal bez ujmy.“

Počas hektických čias obsadenia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 navštívil Alfonza jeho brat Viliam Petreje, ktorý bol hlboko veriacim človekom, členom kresťanského disentu a vynikajúcim doktorom, pôsobiacim v tom čase v Tunisku: „Počas návštevy mi brat oznámil, že je to vlastne aj rozlúčka. Po návrate do Tuniska sa mu následne podarilo emigrovať do vtedajšieho Západného Nemecka. Bolo to emotívne, pretože som si myslel, že ho už nikdy neuvidím, no zhodou okolností sa mi podarilo v neskorších rokoch vycestovať s manželkou do Vallendaru, kde roky pôsobil ako úspešný lekár.“

Počas svojho dlhoročného pôsobenia v obci Opatovce nad Nitrou sa Alfonz spolu s manželkou aktívne venovali svojmu pedagogickému poslaniu, pomáhali pri všetkých aktivitách rozvíjajúcej sa obce a boli činní v kultúrnych aj humanitárnych projektoch regionálneho i celorepublikového charakteru. Alfonz tým naplnil svoje mladícke predsavzatie, a po rokoch tvrdých zásahov režimu tak spoločne so svojou manželkou získali nový zmysel života aj rešpekt spoluobčanov, ktorí na nich dodnes spomínajú ako na ľudí, ktorí sa nezmazateľným písmom zapísali do histórie obce Opatovce nad Nitrou, kde prežívajú svoj dôchodkový vek do dnešných dní.

Život Alfonza Petrejeho je pre nás príkladom človeka silného morálneho charakteru. Napriek nepriazni osudu nezatrpkol, nezanevrel na svet. Namiesto utápania sa v minulosti sa o to horlivejšie pustil do budovania budúcnosti, vkladajúc všetku svoju energiu do svojich žiakov v snahe o to, aby nie režim či diktatúra, ale vzdelaní, rozhľadení mladí ľudia boli skutočnými budovateľmi lepších zajtrajškov.