Milan Píka

„Po návrate do vlasti, v roku 1945, v tom septembri, som ostal na vojne a stal sa vojakom z povolania. Začal som študovať na Karlovej univerzite, odbor právo, popri zamestnaní. Zamestnaný som bol, respektíve, pridelený som bol na veliteľstvo letectva, u nás na letisku v Gbeloch. Posledné moje zaradenie ako dôstojníka, príslušníka Česko-slovenskej armády, bolo u Krajského vojenského súdu na Kapucínskej ulici v Prahe. Preto, že som požiadal ako o pomoc, keďže som študoval právo súčasne popri zamestnaní, aby som lepšie mohol využiť svoje znalosti, ktoré som získal na univerzite a súčasne aj pomôcť, aby som mal k tej právnej problematike bližšie, tak súhlasili s tým, a zaradili ma k vyššiemu Krajskému vojenskému súdu.“

„Z toho pobytu tam vo väzení, samozrejme, som dostal od otca nejaké odkazy. Samozrejme, to boli odkazy ústne, ale boli to aj dva motáky, ktoré sú dnes historickým dokladom a sú jedným z veľmi vážnych dokumentov celej kauzy generála Píky. Dovolím si z toho jedného v súvislosti s tým naším „rozhovorom“ cez cvičenie citovať dva vety. Je to datované 12. 2. Tak 12. februára už bol otec po súde. Bol odsúdený k trestu smrti, súd sa konal 26. až 28. januára a môj sa konal 16. februára. ‚Môj najdrahší, som presvedčený, že budeš oslobodený, a preto sa s tebou lúčim. Nedokážeš si predstaviť, čím si pre mňa bol. Hviezdou, paprskom jasu, pokoja a v posledných dňoch nesmiernou mravnou oporou. Keď som ťa oknom uvidel, všetko zo mňa spadlo. Necítil som tú hrôzu, ktorá ma trápi. Buď šťastný s našimi drahými. Boh ti žehnaj za všetko, čo som z teba čerpal. Znovu opakujem, že som celkom nevinný. Zdôrazňujem, že protokoly sú nepravdivé, formuloval ich doktor Vaš. Prevracia skutočnosti, obal, zmysel a formulácia je tendenčný výmysel doktora Vaša.‘“

„Vypočúvanie skončilo a priviezli ma taktiež k štátnemu súdu na Pankráci. Hneď druhý deň, pretože správy sa vo väzení šíria veľmi rýchlo, mi nejaký z bacharov povedal: ‚Máte tuná otca.‘ ‚Kde?‘‚No v rovnakej budove, ale na prvom poschodí, na prízemí.‘ To bol blok A, ja som bol blok A 77 a on bol blok A 134. Tak sme boli, samozrejme, v jednej budove, pár metrov od seba vzdialení, v skutočnosti však strašne ďaleko. Situácia sa vyvinula tak, že nakoniec i keď na to spomínam spätne, bol som strašne rád, že som sa tam dostal, do toho kriminálu. A prečo? Pretože i keď som sa s otcom osobne nemohol stretnúť a s ním hovoriť, som ho každý deň videl. Ako? Každý deň boli povolené vychádzky na dvore. Na dvore Pankráckej väznice, kde na ten dvor viedli okná. Samozrejme, z tých ciel. A práve na prízemí tá prvá cela hneď vedľa schodišťa, ktorým sme vchádzali na ten dvor, bola otca generála. No a ten taktiež, tak ako ja, sa dozvedel, že má tu syna, tak sa na mňa mohol pozerať oknom. I keď musel na niečo vystúpiť, pretože okno bolo vyššie. On vystúpil na niečo, na stolík alebo niečo, a tam na mňa pozeral a pozeral sa na mňa každý deň prakticky dlhšie ako mesiac pri každej prechádzke.“

„Pri jednej návšteve v nemocnici, predtým, než ho [otca] teda odviezli, to už sa situácia v štáte vyhrotila tak, že určití ľudia, ktorí boli veľmi známi z republiky odchádzali do emigrácie. No a z tej našej spoločenskej vrstvy, to znamená z armády, napríklad odišli generál Ferienčík a generál Hasál s rodinou. Správy sa šírili veľmi rýchlo v tej dobe; to trvalo behom dňa až dvoch, čo sme sa nejakým spôsobom o tom dozvedeli.“

„A 20. júna z ničoho nič, bol pondelok poobede, telefón do nášho pražského bytu: ‚Dostavte sa zajtra ráno do Plzne, vášmu otcovi nebola udelená milosť a zajtra bude popravený.‘ Hrôza. Zdesenie. Tak to neviem povedať, ja sa už neviem vcítiť, čo som vtedy [cítil], no beznádej. Čo robiť? Päť hodín poobede. O šiestej poprava. No tak sa rýchlo dostať do Plzne. Známych som mal veľa, vtedy, priateľov však už málo. Vtedy, v tej dobe po tom februári už neboli traja. Tak som nakoniec, teda môj spolužiak, verný, jediný, ktorý bol spolužiakom ešte z Křemencové, z reálneho gymnázia, sa uvoľnil a odviezol nás tam s manželkou autom do Plzne. Tam sme došli niekedy večer, už bola tma. Ubytoval som toho spolužiaka a odobrali sme sa do plzenskej väznice na Bory, o nás tam vedeli, že prídeme. To bolo už okolo polnoci. No a viedli nás, ja si na tú cestu spomínam tak matne, ale keď som tam bol teraz po roku 1989, tak nás tam sprevádzali, ukazovali aj celu, aj tam v tej cele som bol, kde on strávil zvyšok svojho života, tie posledné dni a čo prežíval tam, a tak to viem už presne, ako to tam vyzeralo a vyzerá. Tak nás doviedli do tej cely, no a v tej cele sedel otec v civile, áno, dali mu ešte možnosť v civile sedieť, v civile za stolíkom. Bolo dosť šero, tam nebolo veľmi veľké svetlo. Písal niečo na malom stolíku a ďalej v kúte sedeli dvaja strážcovia bachari, alebo v uniforme nejakej, neviem teraz, kto to bol. Tak sme sa s ním privítali a začala tá najdlhšia noc môjho života, kde teda fakt som nevedel, ako ho utešiť. Kto vedel, či môžem vôbec? Skrátka, viac som plakal a slzil. Pričom on bol veľmi pokojný, vyrovnaný absolútne, ako človek, ktorý sa chystá na nejakú ďalekú cestu, ale ktorý teda ešte mal niečo vybaviť. Dnes to nepochopím, vtedy som to len vnímal, ale nedával som tomu nejaký príklad, ale viem, že to bolo pre neho asi strašne ťažké všetko. Bol pri tom rozhovore prítomný i jeho advokát, pán doktor Váhala, ktorý bol advokát ex offo v tom jeho prvom procese, ktorý bol tajný, bez svedkov. Nepripustili svedka, nepripustili žiadne naše návrhy, skrátka, dohodnuté to všetko bolo vopred, a ktorý taktiež potom sa zaslúžil o obnovu jeho procesu a jeho očistu. Otec bol, ako som hovoril, pokojný, vyrovnaný, prosil ma, aby som sa aj ja sústredil viac na rodinu, na život s rodinou, aby som sa nepomstil, aby som sa snažil na tieto veci zabudnúť a pracovať takisto ako pracoval on celý život pre národ a pre blaho celku. Ja som z toho teda prakticky nič nechápal. Nechápal som, prečo on, zaslúžilý vojak, ten, čo v dvoch vojnách bojoval za slobodu národa, štátu; stál pri zrode prvej česko-slovenskej armády, francúzsky legionár musí takým spôsobom odísť, zomrieť. I keď som nepoznal podstatu veci, nepoznal som obžalobu, nepoznal som nič. Ale viem teda, že stačilo, že sa hovorí, že generál Píka bol prozápadný, a že teda tým asi zradil vlasť. Tak je to síce málo, ale stačí to pre syna, ktorý vie, že to prakticky nie je pravda, no ale nevedel, čo má robiť. Tak sme sa nejakým spôsobom dožili toho rána, to bol prvý letný deň, 21. júna. Výstižne to povedal náčelník generálneho štábu, neviem, v ktorom roku po roku 2000 pri jednom z jeho pamiatkových stretnutí pred budovou generálneho štábu, kde povedal: ‚Najdlhší deň pre nás, najkratší deň pre generála.‘“

„Už svitalo, už slnko svietilo, keď prišla stráž a hovorila, že je čas odísť. Naposledy sme sa objali, pobozkali. Ja som bol, samozrejme, zničený, zdrvený a neschopný prakticky ničoho. A on pokojný, vyrovnaný znovu. Posledný pohľad, pokývnutie rukou, odviedli ho a druhými dvermi sme išli my von. Išli sme do blízkeho kostolíka, kde páter Doležal, kňaz, ktorý bol pri ňom v posledných minútach jeho života, slúžil potom zádušnú omšu.“

„S tým, že u mňa na želanie prezidenta Gottwalda bolo povedané, že „musíme ho pustiť, mladého Píku, pretože aby si západ nemyslel, že trestáme aj rodiny.“ Síce ma pustili, no pritom mi dali miestenku do Jáchymova, do baní, súčasne ma degradovali na vojaka, z kapitána a vyškrtli z Karlovej univerzity. To znamená, že som bol potrestaný aj tak nejakým spôsobom, i keď nie väzením, tak stratou nejakej občianskej cti a ďalšieho uplatnenia v živote.“

„Je treba sa vrátiť do začiatkov. Do začiatku života, ktorý sme my a on prežívali. Vžiť sa do toho a vidieť históriu očami vtedajšej doby. Vžiť sa do toho, že on, ktorý pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, bol jeden z deviatich detí, bez otca, odkázaný na to, že pomáhal matke živiť svojich mladších súrodencov. Žil pritom v pohraničí, ktoré bolo silne poznačené nemeckým vplyvom. V Sliezsku, v Opave. Pritom bol žiakom jediného českého gymnázia v Opave a to všetko už ho predurčovalo k tomu, aby trošku rozdielnym spôsobom než dnešná mladá generácia cítil svoj vzťah k rodnej vlasti. A bol na niečo hrdý. Toto chcel zachovať pre budúce generácie a tomu sa venoval celý svoj život. Naša mladá generácia, naše deti, ktoré sú narodené prakticky v slobodnom štáte, tieto vplyvy a starosti nikdy nemali. A je na škodu veci, že snáď práve preto necítia ani hrdosť na svoj pôvod, na svoj národ, že sú príslušníci slovenského alebo českého národa. Toto generáciám našich otcov nechýbalo. A preto aj otec obetoval svoj život, aby zachránil tieto hodnoty. Obetoval to i na úkor svojej rodiny a málokto by vedel povedať, čo mi napísal alebo povedal: ‚Moje svedomie je čisté, a preto keď táto moja obeť prinesie mier a dobrú budúcnosť do nášho národa, umieram rád.‘“

„Otec, keď sme ho videli prvý raz v tej cele ako písal niečo, tak písal svoj posledný list, ktorý je posledným listom nielen rodine, ale všetkým našim ľuďom. Posledný list rodine písal asi o 4:30 až 5:40, o šiestej nás opustil. ‚Milovaní a najdrahší, pred hroznými tragickými okamihmi stojím pokojný, vyrovnaný, s čistým svedomím a vedomím, že napriek mnohým chybám, plnil som si povinnosti čo najsvedomitejšie a najpoctivejšie. Som presvedčený, že nejde o justičný omyl, veď všetko je také priehľadné, že ide o politickú vraždu. A predsa rád prinesiem túto násilnú obeť, ak bude slúžiť na upokojenie v národe a na jeho zjednotenie. Niet vo mne zloby, nenávisti ani pomstychtivosti, mrazí ma však horká ľútosť nad tým, že zmizla spravodlivosť, pravda a šíri sa nenávisť a pomsta. Zmizol zmysel pre znášanlivosť, pre slobodu myslenia a prejavu. Ako ľahko sa pravda úplne prekrútila v pravý opak a niet možnosti dať jediné svedectvo a doklad na jej obranu. Je mi ľúto, že strach ovládol väčšinu ľudí, a že sa neodvažujú povedať pravdu, alebo aspoň nepovedať zjavnú lož. Buď z donútenia, alebo z konjunkturalizmu. Kam zmizla poctivosť a odvaha? Kam zmizlo naše krédo zdedené po majstrovi Jánovi Husovi a T.G. Masarykovi, ktoré sme tak hrdo sebe a svetu pripomínali? Pravda? Je to súmrak národného svedomia alebo už temno slobody ľudských práv. Nie, nemôžem uveriť, lebo génius národa je večný a pretrvá aj búrku a nedá zahynúť ti.‘“

„Potom otca odviedli, teda keď sa s nami rozlúčil, na dvor, v ktorom pripravili šibenicu. Na Borech sa nepopravovalo roky. Mnoho rokov. A to i nás nejakým spôsobom upokojovalo, keď sme sa v marci dozvedeli, že otec je z Pankráca, z Prahy prevezený na Bory. To znamená, že to je dobré znamenie, že teda poprava nebude. No ale pravý opak bol nakoniec pravdou. Že to bolo urobené zámerne s tým, aby sa odvrátila pozornosť. Pretože nakoniec v Prahe sa môže všeličo stať a Plzeň je teda veľmi dobre strážená, tam prakticky žiadny únos, nič také nemôže byť urobené. Tým sa situácia upokojovala, ale to využili tí, ktorí pripravovali jeho smrť. A tuná ešte hovorí tie posledné okamžiky: ‚Poprava bola vykonaná v jednom cípe hviezdicového pôdorysu budovy. V rohu nádvoria čakalo asi päťdesiat osôb. Súd, stráž, kat. Štátny súd sa skladal z vysokých dôstojníkov, videl som dvoch generálov. Mená nepoznám. Poznal som len plzenského plukovníka lekára, doktora Rajmana, ktorý mal konštatovať smrť. Jeden z plukovníkov prečítal stručný rozsudok: Heliodor Píka, divízny generál v.v., narodený ..., ktorý sa dopustil velezrady tým, že spáchal činy podľa paragrafu ústavného zákona a tak ďalej a odsudzuje sa podľa sadzby zákona na ochranu republiky k trestu smrti povrazom. Žiadosť o milosť bola zamietnutá a rozsudok nadobudol právnu moc. Odovzdávam obžalovaného. Po celú dobu stál generál pobledlý a navonok pokojný. Držal som jeho spotenú ľadovú ruku. Oči mal sklopené. Pozeral sa na krížik v mojich rukách a modlil sa. Potom za všeobecného ticha predniesol tri vety asi tohto obsahu: Som nevinný. Chcel som vždy len dobro ľudu. Pred Bohom nežiadam pomstu pre vinníkov svojej smrti.‘ Dodám, že posledné slová, ku ktorým bol vyzvaný, predniesol: ‚Mojim posledným prianím je, aby národ zostal zjednotený a aby každý bez rozdielu pracoval pre zjednotenie národa.‘ ,Potom sa ho zmocnil kat. Mal veľký umelý fúz a pleť červeno-červenú, aby nebol poznaný. Generál podstúpil poslednú bitku pozemského života. Z rúk mŕtveho som sňal ruženec a odovzdal ho rodine. Advokát ihneď po exekúcii požiadal o vydanie tela zosnulého rodine. Súd sa poradí, znela cynická a lakonicky odmietavá odpoveď plukovníka, predsedu súdu. A súd sa rozišiel. Rodina bola prítomná na zádušnej svätej omši pol hodiny potom v kostole u redemptoristov v Plzni. Potom odišli. Telo zosnulého im napriek žiadosti a prosby nebolo vydané. Nenávisť idúca za hrob.‘“

„Začiatkom roku 1948, keď prichádzalo k prevzatiu moci komunistickou stranou, k tomu puču vo februári, raz pri jednej ceste s otcom v takej chvíľke dôvernosti, my sme nakoniec spolu veľmi málo hovorili o služobných, pracovných veciach. Nakoniec sme sa aj veľmi málo spolu vídavali. On mal iné povinnosti a ja iné záujmy. Tak jeden deň, keď sme spolu išli autom v Prahe, hovorím: ‚Tati, čo o tom súdiš? Ako sa tá situácia vyvíja? Nemal by si niečo robiť v tejto situácii, kde teda sa schyľuje k nejakej zmene, ktorá nemusí dopadnúť najlepšie?‘ On povedal jednu vetu, ktorú si doteraz pamätám, i keď už na ďalšie súvislosti s tou vetou už si neviem spomenúť. Hovoril: ‚Milan, vieš, keď toto skončí, ja budem visieť na prvej lucerne.‘ Toto vo mne utkvelo a mám tú vetu dodnes zafixovanú v pamäti.“

„Môj súd prebiehal od 16. 2. 1949 v rámci skupiny, pretože vtedy bolo zvykom každého vinného zaraďovať do nejakej skupiny, áno, protištátnej. Ja som bol zaradený do skupiny generála Mrázka, nadporučíka Púzu, svojho kolegu, ktorý bol so mnou zamestnaný na tom Krajskom vojenskom súde, plukovníka Jandery, Táborského a ešte jedným. Potom som sa na súde dozvedel, že pre mňa dopadol pomerne dobre, pretože sme boli s doktorom Púzom a plukovníkom Janderom oslobodení pre nedostatok dôkazov. To znamená, že vina bola jasná, ale neboli dôkazy. Ako, samozrejme, znovu po rokoch sa preukázalo, že to bol, samozrejme, politický proces, kde bol dohodnutý vopred trest u všetkých, áno.“

„V roku 1946 a 1947 som usilovne študoval, navštevoval som prednášky, skladal som skúšky a dostal som sa až do 6. semestra na Právnickej fakulte. Koncom roku 1947, keďže som už lepšie vnímal to celkové prostredie, politické prostredie u nás a situáciu, tušil som a domnieval som sa, že sa veci nevyvíjajú tak, ako by sme si to želali.“

„Zbieral som podklady, svedkov, dokumenty po celé roky. A v roku 1966 som sa rozhodol, že podám žiadosť všetkým orgánom v našej republike, rozhodujúcim, to znamená straníckym, ako ÚV KSČ, Ministerstvu obrany, Najvyššiemu súdu, skrátka žiadosť o to, aby proces s generálom Píkom bol obnovený, pretože som presvedčený, že sa jedná o politickú vraždu. Že to všetko, čo bolo kladené za vinu, je podvrh, a preto žiadam tieto orgány, aby dovolili obnovu procesu. Dva roky sme čakali, až začiatkom februára roku 1968 prišlo rozhodnutie Ministerstva obrany, z Ministerstva spravodlivosti, že obnova sa povoľuje a že príslušný bude Vyšší vojenský súd v Příbrami. Tam sme cestovali celú dobu. Skrátka tento proces, ktorý bol povolený vo februári 1968, v máji 1968 konštatoval, že rozsudok bývalého štátneho súdu z roku 1949 nad Heliodorom Píkom je neplatný a ruší sa, a že sa začne nový súd. To znamená, že otec, už teda nie osobne, ale jeho meno stálo znovu pred súdom. Súd prebiehal od mája až do decembra v niekoľkých sedeniach, a to buď v Příbrami alebo v Prahe, kde boli predvolaní tentoraz už tí svedkovia, všetci čo mali čo hovoriť, a ktorým nebolo dovolené hovoriť v hlavnom súde v roku 1949. Aj tí jednoznačne vyvrátili všetky údaje a všetky obvinenia s tým, že ich vystúpenia vtedy, i keď boli niektoré motivované negatívne pre generála, boli vynútené násilím, hrozbami, psychickým a fyzickým násilím. Toto bolo dobre počúvať. Konečne som sa dočkal toho, keďže som bol prvý prizvaný ku každému pojednávaniu tohto súdu, tak viem teda stopercentne povedať, že Píka absolútne tam nebola ani zmienka o ničom, žiadne previnenia. Práve naopak. Za to, čo bol odsúdený, by mal byť ohodnotený, mal byť odmenený, nie poslaný na smrť. 13. decembra 1968 na mestskom súde v Prahe, rozsudok, ktorý nadobudol platnosti v roku 1969, v januári, Píka bol jednoznačne zbavený viny. Boli mu vrátené generálska hodnosť, všetky vyznamenania a tak ďalej. Plná súdna sieň, jedine miesto pre obžalovaného bolo voľné, tam bola len kytica ruží.“

„Z tej našej „spoločenskej vrstvy“, to znamená z armády, napríklad odišli generál Ferienčík a generál Hasál s rodinou. Správy sa šírili veľmi rýchlo v tej dobe; behom dňa, dvoch dní sme sa nejakým spôsobom dozvedeli… Keď som sa to dozvedel, tak som pri ďalšej návšteve u otca v nemocnici (to bolo naposledy čo som s ním hovoril takzvane na slobode, i keď tam ho strážili vonku nejakí tajní), som mu povedal: ‚Tati, ľudia, kamaráti odchádzajú, môžem ti nejak pomôcť? Chceš ísť von?‘ A on povedal: ‚Nie. Milan, nechcem ísť von, ja ostanem tu. Ja svoj národ, svoju vlasť neopustím, pretože ja musím dokázať svoju nevinu tu, nie vonku. Prosím ťa, nič nerob, ja nikde nechcem ísť.‘ To boli jeho posledné slová na túto tému.“

„Ešte sa musím vrátiť k tej osudnej a najstrašnejšej noci v mojom živote. K noci, keď som sa lúčil so svojím otcom. Svedkom okrem nás troch, advokáta, mojej prvej manželky a mňa, bol v určitej dobe aj kňaz, ktorého si otec vyžiadal pred tým, než odíde na večnosť. Bol to menom páter Doležal, ktorý ako som uviedol, slúžil tú posmrtnú omšu v blízkom kostolíku na Boroch. Po rokoch, až po roku 1989 sa páter Doležal, o ktorom som vedel, že tesne po tejto udalosti emigroval, ozval a poskytol interview nášmu časopisu Reportér. A bolo to v roku 1990. Je to Reportér z 30. 10. 1990. Dovolím si citovať aspoň niečo z tohto, kde popisuje to svoje posledné stretnutie s generálom. Budem čítať česky. ‚Okolo sviatku svätého Alojza, to je ten 21. jún. Tohto roku, to je roku 1949, som bol k polnoci prebudený dozorcom v trestnici. Naliehal, aby som s ním šiel rýchlo podať náboženskú útechu a svätú sviatosť väzňovi v Borské trestnici. Bolo mi divné, odkiaľ sa berie horlivosť správy trestnice, keď už od marca sa nekonajú pre väzňov žiadne bohoslužby. Jednako vzal som kufrík a najsvätejšiu sviatosť a dozorca ma sám odviezol autom do trestnice. Bolo to zvláštne, inokedy pri podobných príležitostiach som chodieval pešo. Na prahu trestnice ma uvítal riaditeľ ústavu Šafarčík a s prehnanou zdvorilosťou ma odprevadil k väzňovej cele. Úlisnosťou a predstieranou zdvorilosťou pripomínal jednanie gestapa. Vošiel som. Väzeň sa predstavil: Generál Píka. V januári som bol odsúdený k smrti a dnes o šiestej hodine ráno bude rozsudok vykonaný. Prial som si duchovného. Na môj pokyn odišiel dozorca a syn generála so svojou ženou. Manželka odsúdeného nebola prítomná. Generál zbožne prijal hostiu, vykonal pobožnosť krížovej cesty a pomodlil sa so mnou. Bol dobre pripravený na smrť. Pokojný a vyrovnaný.‘ On píše ďalej: ‚V spomienkach sa vracal - ako otec - do detstva. Spomínal na svoju matku. Potom náhle povedal: Pozdravujte arcibiskupa Berana. Poznáte ho? pýtam sa. Nie príliš. Pri niekoľkých recepciách sme prehodili niekoľko spoločenských slov. Vážim si jeho protikomunistický postoj a prajem si, aby v ňom vytrval. Ja najlepšie viem, čo komunizmus je a čo by pre nás v budúcnosti znamenal. Potom pokračoval: Celý štátny súd za mnou prišiel do Plzne. V jedenásť hodín v noci mi oznámili, že budem dnes ráno o šiestej hodine popravený. Milostivo povolili, aby zamenil trestanecký odev za civilný a pripustili návštevu syna a nevesty. I advokát je tu. A francúzsky, anglický veľvyslanec intervenujú u Gottwalda, ale viem, že je to márne. Som pripravený odísť.‘“