The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Píka (* 1922  †︎ 2019)

• narodil sa 28.7.1922 v Hraniciach na Morave ako syn generála Heliodora Píku a Márie Píkovej

• študoval v Hraniciach na Morave a v Prahe

• po obsadení Čiech a Moravy nemeckou armádou narýchlo ukončil štúdium a s matkou za pomoci odboja odišiel do Rumunska

• odtiaľ boli prepravení loďou do Francúzska, kde žili niekoľko mesiacov

• odišiel do Veľkej Británie, kde vstúpil do britského letectva a zložil maturitnú skúšku

• letecký kurz pre očnú poruchu neukončil a zamestnal sa ako pobočník veliteľa Československého doplňovacieho strediska RAF v Cosforde

• domov sa vrátil po skončení vojny

• popri zamestnaní na okresnom vojenskom súde začal študovať na Právnickej fakulte KU

• v roku 1948 bol jeho otec zatknutý, čo malo za následok Milanovo preradenie na právne oddelenie Ministerstva obrany

• v tom istom roku bol aj on zatknutý a obvinený z príprav únosu otca do zahraničia

• pre nedostatok dôkazov a zásah prezidenta Klementa Gottwalda bol zbavený obvinení

• napriek tomu bol degradovaný, vyhodený zo školy, vykázaný z Prahy a za trest mal na rok nastúpiť do Jáchymovských baní, kam neskôr vďaka manželkinmu otcovi nenastúpil

• v roku 1968 podal žiadosť o obnovenie otcovho procesu, na základe ktorého bol zrušený starý rozsudok, generála Heliodora Píku zbavili obvinení a vrátili mu všetky hodnosti a vyznamenania

• úplne sa mu podarilo očistiť meno zavraždeného otca až po roku 1989

• zomrel 20. marca 2019

Mladosť

 

Milan Píka sa narodil 28. 7. 1922 v Hraniciach na Morave. Z dôvodu otcovej práce vojaka z povolania striedavo žil v Hraniciach a v Prahe. „Narodil som sa v Hraniciach na Morave v roku 1922, kde otec vtedy bol inštruktorom vo Vojenskej akadémii v Hraniciach a súčasne pobočníkom veliteľa Vojenskej akadémie. Prvé roky som strávil postupne v Hraniciach aj v Prahe, podľa toho, aké pracovné povinnosti otca nútili zmeniť pôsobisko. V Hraniciach som začal chodiť do obecnej školy a potom v Prahe, kam sa otec vrátil z pobytu v Paríži, kde bol frekventantom vysokej školy vojnovej parížskej, kde naša vláda posielala každý rok troch dôstojníkov. Bývali sme v rôznych častiach Prahy. Tam som navštevoval aj školu až do piatej triedy obecnej. V tomto roku,  myslím, v roku tridsaťtri bol otec menovaný vojenským pridelencom v Rumunsku. Súčasne s pôsobnosťou pre Turecko. Takže prvý rok alebo prvý rok aj pol tam s ním odišla aj moja matka a tak som sa znovu vrátil do Hraníc na Morave, kde som žil u rodiny svojej matky. Tieto okamihy môjho života, táto doba môjho života, patrí medzi najkrajšie spomienky, pretože to bola skutočne doba bezstarostná, bezproblémová, a to prostredie, kde som žil, bolo nádherné. Nebolo to mesto, bolo to na pasekách, taktiež sa to volalo Paseky pod Křívím. Nebola tam žiadna cesta, v okolí zelené lúky, blízko les, výborný vzduch, žiadne starosti. No niečo bezchybného pre mladého chlapca. Tam som začal  chodiť do prvej triedy reálneho gymnázia a po jeho absolvovaní sme sa po návrate otca z  Rumunska, presťahovali späť do Prahy. Kam sme sa znovu vrátili a bývali až do okupácie hitlerovskou armádou.“

 

Okupácia a útek z vlasti

 

Po Mníchovskej konferencii sa udalosti v Československu začali radikálne meniť. Postupne si tieto zmeny začal uvedomovať aj Milan Píka. „V tejto dobe som študoval na Masarykovom prvom štátnom reálnom gymnáziu v Prahe, od sekundy, čiže od druhej triedy až po šiestu, po sextu. Venoval som sa, samozrejme, štúdiu a chlapčenským chúťkam, a záľubám.  O politiku som sa teda vôbec nestaral, ani som jej nerozumel. Ten prvý taký vnem, že sa niečo deje s existenciou národa, boli udalosti v roku 1938 a v roku 1939, kedy bola republika ohrozená a v roku 1939, kedy došlo k okupácii nemeckým fašistickým štátom. Pamätám sa na 15. marca 1939, keď sme mali prvú hodinu latinčiny, ktorá bola veľmi obávaná. Snežilo a  profesor nám hovoril, že končíme: „Chlapci, dneska choďte domov, alebo choďte si po svojom, pretože dneska sme stratili svoju slobodu a samostatnosť.“  Bol to pre mňa šok. Vrátili sme sa s chlapcami na Václavské námestie, kde boli davy ľudí a kde začali prichádzať nemecké vojská, motorizované kolóny. Tak tá nálada bola úžasná v tom zmysle, že sme nevedeli, čo bude ďalej, čo bude o dvadsaťštyri hodín, ako sa bude náš život vyvíjať. Uvedomovali sme si však, že to je veľký zlom.“

Za pomoci organizácie Obrana národa sa Milanovi a jeho mame podarilo z Čiech a Moravy vycestovať do Bukurešti v Rumunsku. V Rumunsku sa rodina opäť stretla po dlhšom odlúčení. „Prišiel koniec roku 1939, dokončil som sextu a maminka doma ako keby sa nič nestalo. Hovorila, že teda ideme na dovolenku. A kde? No za otcom do Rumunska. Tam sme chodievali, ako som hovoril, dosť často, to znamená, že som nič nevedel, nič čo bude ďalej. Zbalili sme si veci, odišli sme. Netušil som, že za tým všetkým je veľká príprava tohoto nášho odchodu, pretože nám vtedy bolo potrebné k prekročeniu hraníc určité povolenie nemeckých okupačných orgánov - Durchlasschein (priepustku) - ktorú asi málokto dostal. A nám to priniesli do bytu. Len som sa neskoršie dozvedel, že takisto to bolo pripravené tou našou odbojovou organizáciou Obrana národa. Dokumenty sme dostali a bez problémov cez Viedeň sme odišli do Rumunska.“

 

Vo vlasti sa niečo začína diať

 

Po skončení vojny ostal Milan Píka v armáde a zvolil si rovnakú cestu ako jeho otec. „V roku 1945, po ukončení vojny matka odišla skôr. Ja som ešte ostal v Anglicku. Bol som poverený likvidáciou posledných jednotiek a až v septembri v roku 1945som sa vrátil do Prahy. Po návrate do vlasti, som ostal na vojne a stal som sa vojakom z povolania. Začal som študovať na Karlovej univerzite, obor právo popri zamestnaní. Zamestnaný som bol, respektíve, pridelený som bol na Veliteľstvo letectva, na letisko v Gbeloch. A posledné moje zaradenie bolo ako dôstojníka, príslušníka česko-slovenskej armády na Krajskom vojenskom súde na Kapucínskej ulici v Prahe.“

Postupne si začal uvedomovať, že vývoj v republike sa uberá zlým smerom. Vývoj udalostí však zatiaľ nepovažoval za tak kritický. „V roku 1946 a 1947 som pilne študoval, navštevoval som prednášky, skladal som skúšky a dostal som sa až do šiesteho semestra na Právnickej fakulte. Koncom roku 1947, keďže som už lepšie vnímal to celkové prostredie, politické prostredie u nás a situáciu, tušil som a domnieval som sa, že sa veci nevyvíjajú tak ako by sme si to želali. No neprikladal som tomu veľkú dôležitosť.“

 

Zatknutie otca a obvinenie

 

Po prevzatí moci v Československu komunistami udalosti nabrali rýchli spád a postupne sa začali diať nepochopiteľné veci. Milanovmu otcovi sa zdravotne priťažilo, ale to, čo nasledovalo, nikto neočakával. „Koncom marca otec, ktorý trpel prakticky celý život žlčníkovými záchvatmi a mal problémy so žalúdkom, hovoril, že si dá nechať operovať žlčník vo Vojenskej nemocnici v Třešovicích.“ Neskoršie sa sprostredkovane dozvedel zarážajúce informácie. „Súčasne s tým sme sa dozvedeli, že bol daný mimo službu, že bol poslaný na dovolenku a tú zrejme chcel využiť na podstúpenie operácie svojho žlčníka.“ Počas jednej z návštev, otca nenašli ležať na izbe. „Otca sme vo vojenskej nemocnici, kde ležal po tej operácii chodili, samozrejme, skoro denne navštevovať. Liečba sa vyvíjala dobre, operácia sa podarila a na izbe ležal sám. Mal všetku opateru. Jedného dňa, keď sme za ním došli do nemocnice, jeho posteľ bola prázdna.“ O niekoľko dní Milan pochopil, čo sa vlastne stalo. „O pár dní, ako si spomínam, slúžil som na tom Krajskom vojenskom súde. Ráno, keď som prišiel do kancelárie, do služby, ma zavolal predseda Krajského súdu, bol to pán generál justície, generál Fráž. Hovoril: „Pán kapitán, bohužiaľ, musíte ukončiť svoju činnosť tu, pretože dnes ráno sem doviezli vášho otca. Doviezli sem, to znamená do väzenia, do povestného domčeka, ktorý bol hneď vedľa, v tesnej blízkosti v rovnakom dvore ako sídlil Krajský vojenský súd. A máte sa hlásiť na Ministerstve obrany na štvrtom oddelení,“ to bolo právne oddelenie.“

Po otcovom zatknutí začal s otcovými kamarátmi uvažovať o možnom úteku otca do zahraničia. O tejto možnosti sa zveril aj otcovi, ale ten ju jednoznačne zamietol. Možnosť úteku tak zostala len v ústnej rovine, hoci, keď sa o všetkom dozvedela štátna moc, okamžite vyvodila „potrebné“ dôsledky.„Niekedy okolo 20. novembra som dostal návštevu do svojej kancelárie na Ministerstve obrany. Ako vo filme. Dvaja páni v kožených kabátoch prišli: „Pán kapitán Píka, poďte s nami.“ Ja som šiel, tak ma zatkli, odviedli ma do hlavného štábu, do generálneho štábu na piate poschodie, tam sú také malé izbičky, a to bola moja cela. A tam ma začali vypočúvať. Vypočúvali ma v tom zmysle, že som pripravoval únos otca do zahraničia s tým, že bude odovzdaný anglo-americkej rozviedke. Ja som to teda všetko popieral, predložili mi však protokol, ktorý bol spísaný s generálom Ráskem, ktorý  bol s  otcom veľmi dobrý priateľ a ktorého som teraz spomínal, že sme hovorili o tom. No a v tom protokole hovoril, že skutočne sme hovorili o únose so synom. Hovoril o únose. A ten únos sa pripravoval. No a z toho urobili tú kauzu. Ešte však  k ničomu konkrétnemu nedošlo, k nijakej príprave, to bola len debata, diskusia. Nič na tom, pobudol som tam asi tri - štyri dni, vypočúvanie skončilo a priviezli ma taktiež k štátnemu súdu  na Pankráci.“

 

Proces a nečakané rozuzlenie

 

Proces s Milanom prebehol počas februára 1949 a vynesený rozsudok bol ovplyvnený obavami štátnej moci z pohľadu Západu na vývoj v republike. „Môj súd prebiehal od 16. februára 1949 v rámci skupiny, pretože vtedy bolo zvykom každého vinného zaraďovať do nejakej skupiny, áno, protištátnej. Ja som bol zaradený do skupiny generála Mrázka, nadporučíka Púzu, svojho kolegu, ktorý bol so mnou zamestnaný na tom Krajskom vojenskom súde, plukovníka Jandery, Táborského a ešte jedným. Potom som sa na súde dozvedel, že pre mňa dopadol pomerne dobre, pretože sme boli s doktorom Púzom a plukovníkom Janderom oslobodení pre nedostatok dôkazov. To znamená, že vina bola jasná, ale neboli dôkazy. Samozrejme, znovu po rokoch sa preukázalo, že to bol politický proces, kde bol vopred dohodnutý  trest u všetkých. S tým, že u mňa na želanie prezidenta Gottwalda bolo povedané, že musíme ho pustiť, mladého Píku, pretože aby si západ nemyslel, že trestáme aj rodiny. Síce ma pustili, no pritom mi dali miestenku do Jáchymova do baní, súčasne ma degradovali na vojaka z kapitána a vyškrtli ma z Karlovej univerzity. To znamená, že som bol potrestaný aj tak nejakým spôsobom, i keď nie väzením, tak stratou občianskej cti a ďalšieho uplatnenia v živote.

 

Posledná noc s otcom

 

Milan bol o otcovej poprave informovaný telefonicky deň pred jej vykonaním, vďaka čomu mohol poslednú noc otcovho života stráviť s ním. „Dvadsiateho júna, bolo to v pondelok poobede, zazvonil telefón nášho pražského bytu: „Dostavte sa zajtra ráno do Plzne, vášmu otcovi nebola udelená milosť a zajtra bude popravený.“ Hrôza. Zdesenie. Tak to neviem povedať, ja už celkom neviem, čo som cítil, bola to vtedy beznádej. Čo robiť? Päť hodín poobede. O šiestej poprava. No tak rýchlo sa dostať do Plzne.“ Za pomoci spolužiaka zo školy sa im napokon podarilo dostať sa na miesto popravy a stráviť poslednú noc s otcom. „Tak nás doviedli do tej cely, no a v tej cele sedel otec v civile, áno, dali mu ešte možnosť prezliecť sa do civilu. Sedel v civile za stolíkom a bolo tam dosť také šero. Nebolo tam veľmi veľké svetlo. A písal niečo na malom stolíku a ďalej v kúte sedeli dvaja strážcovia – bachari - v nejakej uniforme. Tak sme sa s ním privítali a začala tá najdlhšia noc môjho života, kde teda fakt som nevedel, ako ho utešiť. Kto vedel či môžem vôbec, nie? Skrátka som plakal a slzil, pričom on bol veľmi pokojný, absolútne vyrovnaný, ako človek, ktorý sa chystá na nejakú ďalekú cestu, ale ktorý teda ešte, prepáčte, mal niečo vybaviť. Dnes to nepochopím, vtedy som to len vnímal, ale teda nedával som tomu nejaký význam, ale viem, že to bolo pre neho strašné a všetko ťažké. Pri tom rozhovore bol prítomný aj jeho advokát, pán doktor Váhala, ktorý bol advokát ex offo v tom jeho prvom procese, ktorý bol tajný, bez svedkov. A v ňom nepripustili ako svedka Váhala, nepripustili žiadne naše návrhy, skrátka, dohodnuté to bolo všetko vopred. Otec bol kľudný, ako som hovoril, pokojný, vyrovnaný, prosil ma aby som sa sústredil viac na rodinu, na život s rodinou, aby som sa nepomstil, aby som sa snažil na tieto veci zabudnúť a pracovať takisto ako pracoval on celý život pre národ a pre blaho celku. Ja som z toho prakticky nič nechápal. Nechápal som, prečo on, zaslúžilý vojak, v dvoch vojnách bojoval za slobodu národa, štátu; stál pri zrode prvej česko-slovenskej armády, francúzsky legionár... Prečo musí takým spôsobom odísť, zomrieť.“

 

Hľadanie miesta posledného otcovho odpočinku

 

Po vykonaní popravy však rodina nedostala možnosť v slušnosti pochovať telo generála Píku. „Žiadali sme otcovo telo, aby sme ho mohli pochovať. Uznesenie sme dostali behom hodiny – zamietavé - s tým, že z dôvodu ohrozenia verejného poriadku sa žiadosť zamieta.“  Až po rokoch sa dozvedeli čo sa vlastne s otcovými pozostatkami stalo. „Skrátka, vlastenci z radu lekárov a pracovníkov vtedajšieho anatomického ústavu v Lochotine v Plzni telá väzňov tam prevážali, aby bola vykonaná pitva a časti z nich sa používali na rôzne lekárske zákroky. Dohodli sa, že telo generála uschovajú do doby, až bude môcť byť generál dôstojným spôsobom pochovaný. Telo zabalzamovali, uložili do veľkej kade s formalínom a tam spočívalo roky, v tejto kadi.“

Čistky, ktoré boli typické pre totalitný režim však onedlho zasiahli aj anatomický ústav. „Asi po desiatich rokoch, to sme sa dozvedeli neskoršie, samozrejme, až po tom roku 1968, došlo v ústave k obmene personálu. Boli prevedené nejaké personálne zmeny. Niektorí lekári boli odvolaní, odišli, respektíve, teda stali sa podstatné zmeny a bola obava, že pri nejakej prehliadke tohto ústavu dôjde k tomu, že nájdu telo generála a bude z toho veľký problém. Preto sa rozhodli, že telo generála spália. Tak sa i stalo, ale opäť ho pochovali pod iným menom. Už ho nemohli pochovať pod menom Píka, ale pod iným menom. Nevedelo sa kde, pod akým menom. Prakticky, to nebolo možné zistiť.“

 Čiastočná odpoveď o mieste odpočinku generála prišla z Ameriky. „Ozval sa jeden lekár, ktorý emigroval do Ameriky, doktor Václav Novák, ktorý potvrdil, že skutočne k tejto situácii došlo a že telo generála Píky bolo pochované v tej dobe pod inými menami. Uviedol asi štyri alebo päť mien. To bol jediný doklad, čo máme. Pátranie bolo dosť obtiažne, pretože telá ktoré boli spopolnené, boli roztrúsené v nie dosť dobre udržiavanej časti cintorína. Zarastenej trávou a tak ďalej. Tam nebolo možné povedať, kde kto leží.  To je dosť veľká časť pôdy. Na mieste neboli náhrobky a značky, bola tam len tráva. Tak potom bolo dohodnuté a magistrát mesta Plzne na čele s primátorom a potom, samozrejme, Ministerstvo obrany, že pre generála Píku vymedzia na cintoríne v Plzni dôstojné miesto, kde bude pamätný kameň namiesto pomníka, hrobu. Skutočne sa tak stalo až v roku 1997 keď bol ten kameň odhalený. Je to krásne miesto pri hlavnom vchode, kde stojí, že telo generála je možné nájsť v týchto priestoroch, kde sa nachádza jeho popol. Tak tam je. Keď tam človek príde, tak položí kytičku, ale stále to miesto nieje určené a nemáme teda prakticky kam k nemu ísť.“

 

Synove pričinenie k obnove súdneho procesu otca

 

Po čiastočnom uvoľnení sa napokon v období pražskej jari roku 1968 podarilo obnoviť súdne pojednávanie generála Heliodora Píku.  „Zbieral som podklady, svedkov, dokumenty po celé roky. V roku 1966 som sa rozhodol, že podám žiadosť všetkým orgánom v našej republike, rozhodujúcim, to znamená straníckym, ako ÚV KSČ, Ministerstvu obrany, Najvyššiemu súdu, skrátka, žiadosť o to, aby bol proces s generálom Píkom obnovený, pretože som bol presvedčený, že išlo o politickú vraždu; že všetko, čo mu bolo kladené za vinu, je podvrh a preto žiadam tieto orgány, aby dovolili obnovu procesu. Dva roky sme čakali, až do februára 1968, keď prišlo rozhodnutie Ministerstva obrany a Ministerstva spravodlivosti, že obnova sa povoľuje a že príslušný bude Vyšší vojenský súd v Příbrami. Skrátka, v máji 1968 súd konštatoval, že rozsudok bývalého štátneho súdu z roku 1949 nad Heliodorom Píkom je neplatný a ruší sa, čo znamenalo, že sa začne nový súd. To znamená, že otec nie osobne, ale jeho meno stálo znovu pred súdom. Súd prebiehal od toho mája až do decembra v niekoľkých sedeniach, a to buď v Příbramě alebo v Prahe a boli predvolaní už všetci svedkovia, čo mali hovoriť, a ktorým nebolo dovolené hovoriť na hlavnom súde v roku 1949. Tí jednoznačne vyvrátili všetky údaje a všetky obvinenia s tým, že vtedy niektorí vystúpili negatívne voči generálovi, pretože k tomu boli donútení hrozbami psychickými a fyzickým násilím. Bolo to  dobré počúvať. Konečne som sa dočkal toho, že som bol pritom. Bol som prizvaný ku každému pojednávaniu tohto súdu, tak viem teda stopercentne povedať, že tam nebola ani zmienka o nejakom previnení. Práve naopak. Za to, čo bol odsúdený, by mal byť ohodnotený, mal byť odmenený, nie poslaný na smrť. 13. decembra 1968 na Mestskom súde v Prahe padol rozsudok, ktorý nadobudol platnosť v januári 1968. Heliodor Píka bol jednoznačne zbavený viny. Bola mu vrátená generálska hodnosť, vyznamenania a tak ďalej. Plná súdna sieň, jedine miesto pre obžalovaného bolo voľné. Tam bola len kytica ruží.“

 No aj napriek očisteniu mena generála Píku nedošlo k potrestaniu žiadneho vinníka. „I keď som nežiadal nikoho o to, aby bol vyslovený výrok o vine, pretože tento výrok o vine u Vyššieho vojenského súdu nepadol, padol len rozsudok o generálovi Píkovi, ale kto to zapríčinil, o tom sa nehovorilo.“