Ján Pivarník

„A tú dielňu ste mali niekde u vás na dvore, alebo? (dokumentarista) To bolo priamo v dome, áno. To bol taký dlhý dom, áno, a, a tá dielňa mala sedem, osem metrov. Viem, že keď k nám také dlhé dosky doniesli nákladné autá a dali to dole, tak my sme potom, decká s rodičmi, sme to tak pekne potom poukladali do takej… aby na to nepršalo. Takže tam roboty bolo. Okrem toho, že sme všetci museli do školy chodiť, to ako povinne, tak doma sa robilo, tvrdo sa pracovalo. Ja by som sa teraz možno ešte trošku aj k tej situácii, keď k vám prišli a zobrali vám tie nástroje alebo, že skúste nám to možno ešte raz trošku opísať. Stalo sa to okolo päťdesiateho šiesteho? (dokumentarista) No, ešte skôr, skôr. Ešte skôr? (dokumentarista) Áno, áno. A viete, v ktorom roku to mohlo byť asi? (dokumentarista) No, presne ani tak neviem presne, že ktorý to bol rok, ale len viem, že, že rodičia boli preč, išli na také veľké nákupy, čo robili tri-štyrikrát do roka. A prišlo nákladné auto, ktoré donieslo celý ten materiál, ktorý bol uložený u nás, v tej dielni. A oni, tí ľudia, ktorí to celé uskutočnili, mali informácie, vedeli, že tí rodičia sú preč, nikoho tam nebolo. No, ja som mal tak päť, šesť rokov, ani si to tak absolútne, ani tak moc nepamätám a ten najstarší mal tak okolo dvadsať. A vlastne keď sa potom rodičia vrátili, čo sa dialo, keď si tak pamätáte, ako tie ich prvotné reakcie na to, že nemali ten svoj majetok? (dokumentarista) Tak moc, moc… tak prekvapení. Ale to bola vtedy taká situácia, že neboli sme prví, ani poslední. Áno, a viem, že sa to ťahalo po úradoch a sme tam zohnali nejakého notára, ktorý, ktorý sa to snažil dať nejako do poriadku, a písali sme na úrady a tak, že, že potom to bolo tak, že neni to naše a ten bohatý kulak, si to dal k nám schovať a tak, že, že nakoniec to potom neobstálo a nám to po nejakých štyroch, piatich rokoch, vrátili. “

„To nie ako dneska… dnes ja vidím, človek má dobré auto, má dom áno… ale to na ňom nevidno, že by bol nejako strhaný áno… to ako na tých dedinách, áno, keď som videl, že ten bohatý, on tam zamestnával, neviem, dvadsať ľudí, ale sa narobil. Ráno o štvrtej už bol hore, večer išiel spať neviem, dosť skoro… skoro išiel spať, lebo ráno o štvrtej tí ľudia už vstávali. Takže to bolo všetko zaslúžené a tvrdý život, ťažký život. A tým, že mal tú stolársku dielňu, bol vyvíjaný nátlak, že by bola znárodnená, že on by išiel pracovať ako nejaký ten štátny pracovník alebo… či toto nie? (dokumentarista) Nie, nie, nie, toto nie. A vlastne ono… No, nech sa páči. (dokumentarista) Nič. Len u nás rozhodne na tých dedinách ani tak nebolo ako tak, že ľudia by boli špekulanti a by vstúpili do strany, že by mali nejaké zvýhodnenia. Toto tam nie. Tam keď niekto vstúpil, tak možno preto, lebo jeho dedko bol predtým komunista, ale nie kvôli nejakým privilégiám, že by z toho mohol niečo profitovať. A napríklad v tom období tých päťdesiatych rokov dosť zasiahlo obyvateľstvo aj taká tá menová reforma. (dokumentarista) Áno, áno, tak bolo. Na toto si nespomínate, alebo predtým bol ten prídelový systém na tie lístky ešte pred tým päťdesiatym rokom? (dokumentarista) Áno, áno. Že či na toto si ešte vy alebo rodičia nespomínali… Bolo to určite náročnejšie obdobie. (dokumentarista) Hej. U nás, ja sa ešte pamätám, otec robil veľa také akože spálne. Aby mladí ľudia, keď sa zobrali, mali kde fungovať, bývať. Tam bola veľká posteľ a skriňa, jedálenský stôl a tým hlavne ako… No, no a mali sme taký velikánsky jedálenský stôl, tak sa pekne... tak sa otvoril vrch toho stola. Taký bol vysoký desať centimetrov a tam bola hĺbka, neviem, tridsať, štyridsať centimetrov. Vtedy ako neboli banky, tak všetky peniaze, čo sme mali, ako papiere, tam boli len tak hodené. To bolo tak v päťdesiatom štvrtom, to sa tak jednak menilo. Tak na to sa nejak pamätám… A… (dokumentarista) Ale tí ľudia to nejak nevedeli ani využiť. Mali aj to bohatstvo, lebo hovorím, my sme neboli nejak chudobní, áno, lebo pamätám si, ako som si kúpil ten bicykel, potom som bol pionier, motorka malá, potom bola 250ka. Potom sme mali prví v okrese auto, lebo tie financie sme mali, lebo otec tvrdo robil, ale bežný človek, ktorý išiel neviem, niekde do Trebišova, robil osem hodín, tak nemal ten príjem, ani zďaleka.”