Jana Plulíková, rod. Benková

„Revolúcia v tej chvíli vznikla, 20. novembra 1989 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v aule, od tej chvíle sa začala organizovať, potom to bolo písanie výziev, vylepovanie plagátov, angažovanie ostatných, oslovovanie ďalších vysokých škôl, spojili sme sa s VŠVU, tam boli profesori oveľa ústretovejší, tam sa presunul hlavný stan revolúcie, kúsok odtiaľ sa vytvorilo ohnisko VPN, kde boli skúsení ľudia, čo aj politicky vedeli, čo si počať. Chodili sme na námestia, vylepovali plagáty a transparenty, chodili sme do fabrík a tam, kde bolo treba dovtedy, kým boli námestia plné. Takmer každý deň bola večer manifestácia, chodilo tam stále viac, až kým bol vyhlásený generálny štrajk a volalo sa po zrušení 4. článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany.“

„Vnímala som to tak, že moja úcta k nim k autoritám, dekanom, prodekanom, klesá. Boli to bábky, ktoré nemajú vlastný názor. Znova a znova som počúvala niekoho ako Sveťo Bombík, kto sa vynikajúco vyjadrí, a nasleduje habkanie a frázy. Tiež som sa nahnevala. Postavila som sa do radu, bol tam rad na mikrofón, mala som sformulované, čo poviem, vďaka literárnej príprave krátke a stručné, aby to zapôsobilo. Povedala som niečo v zmysle: keď tu počúvam, ako sa vyhovárate, ako neviete povedať za seba, čo si myslíte v situácii, keď sa pravdivé skutočnosti dostali na svetlo, u mňa ste stratili všetku autoritu a ja sa za vás hanbím. Po týchto slovách zavládlo ticho v aule, obzrela som sa, či ma idú zobrať do väzenia. Zrejme sa mi podarilo vyjadriť emóciu v tej aule, emóciu typu "my si vás už nevážime", ďalší rečníci sa dostávali ďalej: vy pre nás nepredstavujete niekoho, kto môže za nás hovoriť, nie ste naši zástupcovia, chceme si zvoliť svojich vlastných zástupcov.“

„Keď som mala 16 rokov, začala som chodievať do prírody v rámci Trnavského horolezeckého oddielu Slávia Trnava. Tam som sa zrazu stretla s ľuďmi, často boli robotníci alebo inžinieri, technické povolania mali, boli o 20–30 rokov odo mňa starší. A zrazu večer večer pri ohni zazneli piesne Karla Kryla. Nevedela som, čo sa deje, ako môže niekto čosi také spievať. Znelo to autenticky, a zároveň bolo proti doktríne, ktorú ma učil otec a škola. Spomenula som si na mamu, že neverí tomu, čo žijeme. Tam pri ohňoch som zažila zlom, akoby praskla bublina, v ktorej som dovtedy žila, neuvedomujúc si diktatúru, v ktorej som žila. Do 16 rokov som bola dieťa: v škole robí, čo sa mu prikáže, vyskakuje len v rámci detskej nezbednosti. Zber gaštanov alebo papiera sa vnímal pozitívne. Treba si uvedomiť, že komunizmus sa sebaprezentoval ako to morálne, krásne; to, čo sa servírovalo deťom, znelo dobre. V praxi niektoré veci boli dobré, čo súzneli s doktrínou – zber gaštanov, starostlivosť o prírodu, pomoc starším. To politické sa mi zdalo, že so mnou nesúviselo, čo publikovali noviny, čo písala Pravda o zjazdoch, záveroch, šlo mimo mňa, boli to frázy.“