recruit Vladimír Príslupský

„Prišli policajti, zbadali ma, tak sa usmievali. Tak, že idem s nimi. Posadili ma dozadu. Oni dvaja sedeli vpredu a ja som sedel sám vzadu. Sedím vzadu a ideme, to už tma bola, ideme, ideme a kukám, oni idú na hranice. ‚Oni ma vezú naspäť.‘ Ja som bol hotový z toho. Teraz, Plzeň bolo 86 km. Plzeň bolo 74 km. ‚Ideme na hranicu.‘ Ja už som bol nervózny, reku: ‚Prídeme k lesu, vyskočím z auta.‘ Kukám, nie je zaistené auto, že by sa nedalo otvoriť. Otvorím, vyskočím. A ten šofér si všimol, že dačo špekulujem vzadu. Niečo povedal tomu vpredu, ten sa otočil ku mne a začal so mnou komunikovať. Ja mu hovorím: ‚Grenzen? – Ideme na hranice?‘ A on pochopil hneď – že by som sa nebál, mi vysvetľoval všelijako, že oni ma nedajú. Len, že ja som prešiel hranicu vo Furth im Wald a musím byť vypočutý policajtmi vo Furth im Wald, tam, kde som prešiel. Tak som sa trošku uspokojil. Prišli sme do Furth im Wald, to je vlastne už na hranici. Tam bola policajná cela, tam ma zobrali. Prídeme tam, bolo asi pol dvanástej. On mi hovorí, že tu budem spať a celu mi otvoril a v cele akože. ‚Do basy? Tam ja nejdem. Ja do basy nejdem.‘ Hovorím: ‚Ja tu budem na lavičke sedieť vonku, ale nejdem do basy.‘ A oni, smiali sa, že by som sa nebál, že nebudú zatvárať dvere, že dvere zostanú otvorené, len že by som si mohol na posteľ ľahnúť. No to bola kovbojka. Nakoniec som sa dal presvedčiť, tak som si ľahol, ale nemohol som spať.“

„O to rogalo bol záujem. Zaujímalo sa o to múzeum Checkpoint Charlie v Berlíne. Oni prišli a sme sa dohodli, že ja im darujem rogalo a oni mi dajú na štart 23 tisíc mariek. To mi dobre pomohlo, lebo som mal na štart. Keď novinári boli pri mne, v asylheime, tak sme debatovali a zazvonil telefón. Zo Sternu časopisu, to je taký mníchovský časopis, volali mi, že oni by radi tú moju rozprávku kúpili. Tak ja, že v pohode, čo by nie. Jedna Češka im tam tlmočila. Tak ja hovorím: ‚Kľudne.‘ Oni sa pýtali: ‚Koľko chcete za to?‘ Novinári, čo tam boli pri mne, už sme boli skamarátení, lebo ja som im boli sympatický, takí mladí chlapci to boli, tak sme už hrali dokopy. A oni, aby som dvíhal. Tak hovorím do telefónu: ‚Tu novinári mi dávajú päť tisíc mariek.‘ ‚Päť tisíc Vám dávajú? My Vám dáme šesť.‘ A ja hovorím novinárom: ‚Stern dáva šesť.‘ ‚Tak my dáme osem.‘ Hovorím: ‚Novinári dávajú osem.‘ No tak Stern, im preložila, a že: ‚Stern Vám dá desať.‘ A bola licitácia, tak sme prišli až do 23 tisíc mariek. A tí (novinári) už hutoria, že to už dobre, to už stačí. Tá tlmočníčka: ‚To berte, berte, však 23 tisíc, to je velký peněz.‘ Si myslím: ‚Tu 23 tisíc, tam 23 tisíc, to sa mi nazbiera, to mám pekné koruny. To beriem, jasné že beriem, nie?‘ ‚No a za tých 23 tisíc, vy vzlietnete na tom rogale, oni Vás budú filmovať a tak, nie?‘ A ja som ostal ticho pri tom telefóne. Ona: ‚Haló, haló, ste tam?‘ ‚No tu som, tu som.‘ ‚No čo ste ticho, beriete to?‘ ‚No, beriem to, ale ja už nebudem lietať na rogale.‘ ‚A proč? Však to pro Vás nic není.‘ ‚Nič to neni,‘ hovorím. ‚Ale ja som na rogale nikdy nelietal. A teraz sa mi podarilo aj šťastne pristáť,‘ hovorím, ‚A teraz keď vzlietnem, a sa zabijem? Už keď som na slobode, tak sa zabijem teraz?‘ A ona sa zasmiala a hovorí: ‚No počkajte, ja im to preložím.‘ Tak im to preložila, pretlmočila. Ja som len počul výbuch smiechu, rehot tam. A ona hovorí: ‚Tak už s nikým nehovorte, oni idú hneď ku Vám.‘“

„Vybalili sme rogalo vonku, vytiahli sme ho, poskladali sme ho. On mi zatočil vrtuľou – naštartoval rogalo, rozlúčili sme sa, ja som ho pozdravil, on pozdravil mňa a pustil som sa po tej ceste. Idem, idem, plný plyn, myslím si: ‚Keď to nevzlietne, bude prúser.‘ Išiel som po ceste, pekne naberal rýchlosť a už keď som bol blízko topoľov, zavrel som oči a predné koliesko už bolo nad priekopou, už bolo v lufte, myslel som si ‚To už by mohlo byť.‘ Zatlačil som trošku rampu a rogalo odrazu ‚ššššt‘ a ponad tie topole krásne som vyletel hore... Slnko som videl na západe, idem tam. Letel som okolo hlásky (hlásna stanica systému protivzdušnej obrany štátu – PVOS), tam akurát štyria chlapci dole večerali. Pekne čiapkou som ich zdravil, mal som takú šiltovku, musel som si ju držať, že by mi ju vietor neodfúkol. Chytil som ju do ruky a som im zakýval. Jeden z nich vyskočil od stola a išiel do maringotky. Videl som cez okno, ako telefonuje, myslím si: ‚On teraz hlási, dobre, tak ja mám sedem a pol minúty čas, kým stíhačky vyštartujú zo Žatca a prídu sem.‘ Sedem a pol minúty, tak som mal vyrátané, že by mohli byť tam. Za sedem a pol minúty, teoreticky, by som mal byť za hranicami. Rovno okolo nich som letel, oni nestrieľali, tak som bol spokojný. Letel som ďalej, ale bol taký kopec, že som ho nemohol preletieť, tak som musel zatočiť naspäť do Česka a dolinami, lebo som nemohol vyššie vyletieť. Jedna dolinka, druhá dolinka, také kľučky všelijako som letel a už som nevedel kde som. Počul som ako stíhačky preleteli ponad mňa, ale vysoko preleteli, otočili sa a leteli naspäť. Už keď oni nešli dole, bol som si sto percent istý, že už som na nemeckej strane. ‚Tak už teraz mám času.‘ Išiel som, že na lúku pristanem. Keď som bol na úrovni stromov, vtedy som zbadal tanky, zamaskované, pozakrývané. Reku: ‚Rusi‘, lebo vtedy Rusi strážili našu hranicu. ‚Tak ešte som na Česku,‘ tak som dal plný plyn a rýchlo preč. A oni tam kývali na mňa vojaci, vyskakovali, volali ma dole. ‚Nie, rýchlo het za kopec.‘ A teraz už, reku, idem na mesto. Išiel som na mesto, nevedel som aké mesto to je. Keď som prišiel nad mesto, tak som sa spustil nižšie a krúžil som, zisťoval som, či to je Nemecko, či Česko. Ale videl som, boli tam nemecké nápisy.“