Tibor Puha

„Prvý zápas som vyhral, automaticky už medailu. A druhý zápas som boxoval, a to bol Talian, už bol taký známy, lepší. Taký vyrovnaný zápas a som to mal vyhrať. A dali mi – 3:2 som prehral. A začalo peklo v tej hale vo Varne, tam začali hádzať, pískali tam všetko, tam ľudia nevedeli boxovať ďalej, lebo neprávom dali tomu druhému. Robili tam haló tí ľudia, alebo čo ja viem, potom som došiel do šatne, plakal som, to je jasné, že som plakal, nezaslúžene som prehral. A som v živote toľko ruží nevidel, jak vtedy, lebo tí ľudia, čo tam hádzali tie ruže, tie velikánske, a došla nejaká usporiadateľka, a toľko ruží – asi 50 ruží mi tam dala. Tak plakal som, lebo čo som mal robiť. Že podajte protest. Len zbytočne podáš protest, tam dáš – asi 50 mariek sa muselo dávať, alebo dolárov, za protest, ale aj tak si nevyhral. A potom jak sme sa vracali na hotel, išli sme aj s Maďarmi, a ten rozhodca došiel za mnou, že Tibore, nezlob sa na mňa, ja som ti to nemohol dať, lebo ani vaši nedali našim. Aj vtedy také trenice boli.“

„Áno, ja som bol olympionik, aj v osemdesiatom roku som bol pripravený na olympiádu. A tam som sa nedostal, a práve preto som sa zadrel, naštval, aj tak chcem sa dostať na olympiádu. Možno že aj to mi pomohlo, takže začal som ešte viac trénovať. Že za štyri roky ešte skúsim, to malo byť v Los Angeles, v Amerike. Medzitým som sa v osemdesiatom prvom oženil, to ma nakoplo, tie ženy robia divy asi. No a odvtedy som vyhrával republiku. Takže potom som išiel na Európu, na svet, potom zas na Európu, takže chystal som sa na olympiádu. A bohužiaľ, dva mesiace pred olympiádou nám povedali, že nemôžeme tam ísť, lebo tam nemáme zabezpečenú bezpečnosť, tak bola tá oficiálna (verzia). Takže sme tam neišli. Zavolali si nás všetkých do Prahy a vysvetlili, že nemôžeme, ale že miesto toho bude olympiáda socialistická.“