The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tibor Puha (* 1958)

• narodil sa 18. októbra 1950 v Novom Jičíne na Morave

• vyrastal Hornom Mýte, okres Dunajská Streda

• ako štrnásťročný sa prihlásil na box

• trénoval v Dunajskej Strede a neskôr Galante

• bol súčasťou klubu Dukla Olomouc, kde odišiel na vojenčinu

• šesťkrát sa stal majstrom Československa

• získal bronzovú medailu na ME 1983 vo Varne

Tibor Puha sa narodil 18. októbra 1958 v Novom Jičíne na Morave. Jeho matka Margita Puhová (rod. Paláková) pochádzala z Oravy. Krstné meno zdedil po otcovi Tiborovi Puhovi. Podľa vlastných slov dodnes nevie, prečo sa nenarodil na Slovensku, ale práve v Čechách. Vie však, že po jeho narodení sa rodina presťahovala do obce Horné Mýto (okres Dunajská Streda).

Najprv bývali u starých rodičov, neskôr si svojpomocne postavili vlastný dom. Tibor má tiež dve mladšie sestry. Prvá z nich, Alena, sa narodila v roku 1960, Margita potom o dva roky neskôr.

Tibor rád spomína na svoje detstvo, ktoré strávil hlavne v prírode: „Blízko bol Malý Dunaj a Klátovské rameno, kam som neustále chodil. Vždy, keď ma rodičia hľadali, vedeli, že budem tam.“ Na základnú školu nastúpil v Hornom Mýte, no dochodil ju v neďalekom Trhovom Mýte. „Ja som bol taký nezbedník, na učiteľov však spomínam v dobrom. Hlavne na triedneho učiteľa, pána Domboša, ktorý bol stolným tenistom a najmä na mňa bol veľmi prísny, ale zároveň pyšný na moje športové úspechy,“ spomína.

Sovietskym tankom v auguste 1968 ako dieťa mával

Rodina žila priamo pri hranici s Maďarskom a obyvateľstvo obce bolo z drvivej väčšiny maďarskej národnosti. Tibor sa teda v škole učil po maďarsky; po slovensky vedel len vďaka tomu, že tak s nimi hovorila mama.

Aj na učňovke, na ktorú po základnej škole nastúpil, bol vyučovací jazyk maďarský. Slovenčinu si paradoxne zdokonalil až na športových sústredeniach a cestách po svete.

Tibor si spomína aj na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Sovietske tanky prechádzali priamo cez obec Horné Mýto. „Viem, že ako deti sme im mávali. Samozrejme sme nevedeli, čo to znamená, nejakú politiku sme neriešili. Rodičia však plakali.“

So športom začal Tibor Puha už od detstva. Najprv sa venoval atletike, vyskúšal si aj stolný tenis, volejbal či hádzanú. Na základnej škole sa zúčastňoval rôznych okresných a krajských súťaží. V tej dobe nebolo veľa športov, ktoré by sa dali robiť na vysokej úrovni. Tibor chcel navyše športovať individuálne, na výber mal teda len medzi atletikou a boxom. Rozhodol sa pre druhú možnosť.

Začínal v Dunajskej Strede a Galante

Keď mal 14 rokov, začal navštevovať tréningy boxu u Aladára Bugára. Neskôr sa skupina žiakov presunula z Trhového Mýta do Dunajskej Stredy, kde sa stala súčasťou väčšieho klubu. Postupne sa však veľkosť skupiny, ktorá box trénovala, zmenšovala. „Padali tam aj facky, boli to tvrdé tréningy, postupne takmer všetci prestali chodiť,“ hovorí pamätník.

Napokon Tibor trénoval sám, len s trénerom, v kotolni klubu Ister. Ako dorastenec potom navštevoval boxerský klub v Galante. Bolo to veľmi náročné obdobie, pretože hneď po vyučovaní šiel autobusom do Galanty a po tréningu už nemal priamy spoj domov. Päť kilometrov teda chodil pešo a domov sa vracal o desiatej večer. „Ja som určite nebol nejaký veľký talent. Bol som skôr taký, že som si to vydrel. Hodiny som sám trénoval. Zároveň som sa nebál ani úderov, ani bolesti. Chcel som čosi dokázať, tak som niečo musel obetovať,“ vysvetľuje.

Zaujímavosťou je, že Tiborovi rodičia nikdy žiadny šport nerobili. Zároveň sa im nepáčilo, že sa ich syn rozhodol pre tvrdý šport, ktorý v sebe nesie riziko úrazu. On sa však zaprel a v boxe pokračoval.

Vzorom mu bol Ján Zachara

V roku 1973 sa ako dorastenec zúčastnil prvého turnaja, na ktorý sa prihlásili kluby z celého Slovenska. Tibor celý turnaj vyhral. V Galante ho potom trénovali Ladislav Porožňák či Ivan Zeleňák. Práve medzi trénermi našiel svoje prvé boxerské vzory. Imponovala mu však najmä osobnosť legendárneho slovenského boxera Jána Zacharu, olympijského víťaza z Helsínk z roku 1952.

Tibor vraví, že samotnú bitku v ringu nemal rád a silné údery na hlavu už vôbec neboli to, čo vyhľadával: „Hlava má byť na rozmýšľanie. Ja som sa snažil rovnako ako Janko Zachara so súperom šermovať, nie biť sa. Aj preto som sa nikdy v živote mimo ringu nepobil.“ V tom období už Tibor boxoval v československej dorasteneckej lige. Poväčšine zápasil v ľahkej váhovej kategórii, do 60 kilogramov.

Práve váha bola preňho veľkým strašiakom. Aby bol ako boxer pripustený k zápasu, musel spĺňať požadovanú váhovú kategóriu. Tibor bol teda nútený neustále si strážiť váhu a dodržiavať diéty, čo bol najmä v domácom dedinskom prostredí veľký problém. Nadbytočné kilogramy zhadzoval behom či ťažkými tréningmi, počas ktorých si naobliekal hrubé vrstvy oblečenia.

Vybral si ho vojenský oddiel v Olomouci

Ako dorastenec sa Tibor zúčastňoval už aj národných šampionátov: „Spomínam si, že som vždy na majstrovstvách narazil na Jara Boťanského, on bol v tom čase najlepší na Slovensku, obrovský talent. Čiže som vždy s ním prehral. Až potom, keď odišiel k mužom, som vyhral celý šampionát.“

V roku 1977 sa teda Puha stal majstrom Československa v kategórii dorastencov. V tom istom roku sa dostal aj na majstrovstvá Československa mužov. O pár mesiacov neskôr však odišiel na vojnu, do vojenského oddielu Dukla Olomouc. Práve do Olomouca si vyberali športovcov a nádejných reprezentantov. Nešlo teda o klasickú vojenčinu. Športovci síce mali uniformy, no trénovali v telocvičniach a pripravovali sa na súťaže.

Prvé roky v olomouckom klube pre Tibora neboli vydarené. V rokoch 1978 – 1980 sa síce zúčastňoval národných šampionátov, no nedokázal na nich uspieť. Situácia sa zmenila, až keď sa oženil. „A vtedy prišli úspechy. Vidíte, aké divy robia ženy,“ dodáva s úsmevom.

Tibor Puha sa v roku 1981 stal prvýkrát majstrom Československa. Napokon národný šampionát ovládol až šesťkrát.

Napriek možnostiam emigrovať ostal doma

Hneď po prvom majstrovskom ocenení odišiel s reprezentáciou na ME v boxe do fínskeho Tampere. Spomína si aj na kultúrny šok, ktorý zažil, keď sa s reprezentáciou dostali prvýkrát mimo sovietskeho bloku. „Bola to facka. Akoby sme prišli do rozprávky,“ spomína. Podľa vlastných slov mal možnosti odísť a žiť na Západe. Mal napríklad kamaráta, maďarského trénera boxu, ktorý ušiel do Švédska. Napriek ponukám sa ale rozhodol ostať v Československu.

O rok neskôr sa Tibor Puha dostal aj na majstrovstvá sveta v Mníchove. V jeho váhovej kategórii bolo prihlásených až 32 športovcov, čo bolo zďaleka najviac. Napokon skončil na solídnom siedmom mieste. V Mníchove sa československí reprezentanti stretli aj s kamarátom, ktorý pred niekoľkými rokmi z Československa emigroval. Poukazoval im mesto, pamiatky a rôzne atrakcie. Po návrate domov si Puhu zavolal komunistický funkcionár a vypytoval sa ho na cestu a pobyt v Mníchove: „On vedel úplne všetko. Kde sme boli, s kým sme boli, aj čo sme robili. Neviem, či nás sledovali alebo mali niekoho nasadeného medzi športovcami. Ale všetko o nás vedeli.“

Rozhodca mu odoprel postup do finále ME 1983

V roku 1983 dosiahol Tibor Puha najväčší úspech svojej kariéry. Na majstrovstvách Európy v bulharskej Varne sa dostal až do semifinále, kde nastúpil proti talianskemu boxerovi. Zápas skončil lepšie pre Taliana, ktorý vyhral 3:2 na body. Neseriózne rozhodnutie maďarského arbitra však vyvolalo kontroverzie: „V hale sa následne spustilo peklo, diváci kričali a nadávali, videli, že to bolo nespravodlivé. Mohli sme podať protest, ale bolo by to zbytočné. V šatni som sa rozplakal. Rozhodca potom prišiel za mnou a povedal mi do očí, že mi to nemohol dať, lebo ani náš rozhodca nedal ich (maďarskému – pozn. ed.) boxerovi vyhrať. Povedal som mu, že mal byť radšej ticho, ako mi také niečo hovoriť.“

Kvôli nespravodlivosti a ľudskému zlyhaniu Tibor prišiel o finále a získal „len“ bronzovú medailu. Napriek tomu, že išlo o obrovský úspech pre celé Československo, po príchode domov sa nedočkal takmer žiadneho uznania. Kolegovia v klube mu potriasli rukou a potľapkali ho po ramene, čo bolo na dlhý čas jediné ocenenie. Po polroku mu ako odmenu priznali 6 000 korún.

Po zákaze vycestovať do USA ostal zdrvený

V roku 1984 sa konali letné olympijské hry v Los Angeles. Tibor si po predchádzajúcich úspechoch veril a na tento sviatok športu sa poctivo pripravoval. Približne dva mesiace predtým, ako mali vycestovať do USA, si športovcov zavolali do Prahy a povedali im, že vycestovať nemôžu. Oficiálne vysvetlenie bolo to, že im tam nevedia zabezpečiť bezpečnosť. „Bol to úder pod pás. Dlho som sa z toho spamätával. Dlhodobo sme sa pripravovali a chceli sme bojovať, no nedovolili nám to,“ hovorí rozhorčene. Namiesto oficiálnej olympiády komunisti zorganizovali vlastnú socialistickú olympiádu, ktorej organizácia mala byť rozdelená do viacerých krajín. Box, volejbal a vodné pólo sa odohrali na Kube.

Zákaz vycestovať na LOH 1984 bol pre Tibora Puhu v kariére zlomovým: „Znenávidel som to všetko, aj reprezentáciu. Ešte ma však chceli prehovoriť na ME 1985 v Budapešti.“

V tom roku však boli aj majstrovstvá Československa v Nitre, na ktorých Tibor Puha nedokázal vo finále uspieť a trénerovi oznámil, že tým pádom nechce ísť ani na majstrovstvá Európy. Bol dokonca rozhodnutý skončiť s boxom úplne. Aj preto odišiel z vojenského oddielu v Olomouci do civilu a prihlásil sa do klubu v Ústí nad Labem.

Po kariére odišiel k policajtom

Prišli roky 1986 a 1987 a Tibor opäť dokázal ovládnuť národný šampionát. Tentoraz však už ako člen klubu z Ústí nad Labem. Získal tak svoj piaty a šiesty titul majstra Československa. Paradoxne, vo finále majstrovstiev Československa 1987 sa proti nemu postavil Miroslav Šándor, jeho bývalý kolega z Olomouca. Tibor svojho súpera jednoznačne porazil.

Po ukončení profesionálnej kariéry sa dal k policajtom. Pridelili ho k cudzineckej polícii na hraničný priechod Medveďov, ale vo voľnom čase sa ešte stále zúčastňoval boxerských zápasov v Komárne: „Už som však netrénoval a chodil som len na zápasy. Vôbec ma to nebavilo, a tak som skončil už definitívne.“

Po kariére sa venoval manželke a deťom. Keď prišiel pád komunistického režimu v Československu, Tibor Puha už nebol aktívnym športovcom.

Rozpad Československa, ktorý nastal v roku 1993, nepodporoval. Stále je presvedčený o tom, že obe krajiny by boli oveľa silnejšie, ak by ostali spolu. Myslí si, že aj v súčasnosti je väčšina obyvateľov za to, aby krajiny ostali spolu.

Aj na dôchodku musí pracovať

V roku 2020 sa už Tibor boxu nevenuje ani pasívne, zápasy si nepozrie ani v televízii. Zúčastnil sa síce niekoľkých stretávok športovcov z Olomouca, no k športu sa ako tréner či konzultant nevrátil. A to ho oslovili veľké súčasné slovenské mená ako Tomi „Kid“ Kovács či Attila Végh. „Ja som na to jednoducho zanevrel,“ uzatvára.

Dnes je na dôchodku, no ani ako vyslúžilý športovec a bronzový medailista z ME to nemá po finančnej stránke jednoduché. Kvôli nízkemu dôchodku musí pracovať ako SBS-kár.

Tibor Puha sa v rozhovore pozastavil aj nad súčasnou situáciou v športe: „Kedysi sme chodili reprezentovať kvôli hrdosti a kvôli tomu, že sme chceli dosiahnuť niečo pre krajinu. Teraz to športovci robia len kvôli peniazom, vidia len tie státisíce. Samozrejme, z niečoho treba žiť, ale ja som to kvôli peniazom nerobil a vidíte, žijem.“

Bronzový medailista z ME 1983 hovorí o tom, že pre mladých športovcov, ktorí chcú niečo v kariére dosiahnuť, je zo všetkého najdôležitejšia tvrdá drina a neustály tréning. „Talent vás dostane len na určitú úroveň, no to nestačí. Až tréning robí majstrov,“ uzatvára bývalý československý reprezentant Tibor Puha.