„Potom druhý raz v tej istej izolácii šiel som na vychádzkový dvor a bol tam náčelník Kaňoch. Ten na starosť veľmi zle dopadol. No, proste i tu sú isté cesty Božie, Božie mlyny. A ten povedal: ,Zastavte!‘ Zastavil som. Povedal nejakú urážku, neviem ani akú, ale proste urážku, a ja som na to nereagoval. Stál som normálne, ako normálny človek stojí, nevojak, pozor. On hovorí: ,Ako to, že nestojíte v pozore?‘ Ale on bol takto rozkročený. A ja hovorím: ,Ja som bol zavretý ako branec, nemal som žiaden základný výcvik, ja stojím tak, ako mi nohy narástli, pán náčelník. Ale vy máte tu emblém, štátny znak, a vy dávate rozkaz, majte sa v pozore.‘ A on povedal takto: ,Dobrá, máte päť.‘ Čo to znamenalo päť? Päť dní korekcie, päť dní na betónovom katafalku a za päť dní je raz strava. Pol dávka, ráno dva deci teplej vody každý deň. To bolo odporné.“
„Ako prebieha vyšetrovanie? Za komunizmu to nie je tak, že máte nariadenie od prokurátora toto hovoriť, žiadne také. Prvé slová, ktoré vám povie vyšetrovateľ, eštebák: ,Hovorte o trestnej činnosti!‘ Pozeráte sa naňho, nepovažujete to, že máte presvedčenie o tom, že chcete demokraciu, za trestnú činnosť. To je jasné. Ale on zase opakuje: ,Hovorte o trestnej činnosti!‘ Toto opakuje pol dňa. A ja mu hovorím: ,Ale ja neviem o trestnej činnosti,‘ preto som sa aj istý čas v Leopoldove hlásil, pozor, a tým som bol veľmi známy medzi väzňami: ,Odsúdený, ba skoro nevinný, hlási príchod.‘ ,A prečo iba skoro?‘ Tým som vinný, že som sa nechal chytiť, lebo ja som nič trestné nerobil. Pre mňa bola vec demokracie prirodzená. Demokracie, nie ľudovej, ale tej skutočnej.“
„V roku 1948 som ako mladý chlapec robil v takzvanej hodvábnickej tkáčovni v bavlnárskych závodoch v Ružomberku. Predtým to boli Mautnerove závody. A tam som zažil toto. 25. februára som mal rannú zmenu a s napriahnutou puškou tam prišiel nejaký človek v montérkach s červenou páskou a povedal: ,Všetci von, je generálna stávka!‘ Zhasol vypínač a vypol stroje pre celú halu, a my sme museli ísť do takého skladu na demonštráciu. Tak tam som videl, aký bol ten Február. Odvtedy s priateľmi, ktorí ešte mohli pokračovať v štúdiu, ktorí boli potom moji komplici, sme snovali programy, ako by sme bojovali proti tomuto režimu, pretože sme vedeli jednu vec, že 62% slovenských voličov, my sme ešte nemali volebné právo, volilo demokratickú stranu.“
„Pokiaľ ide o väzenie, hneď po zatknutí nebolo nič, žiadne vyšetrovanie. Nesmel som od Tatranskej Lomnice až do Košíc prehovoriť ani slovo. Ten bachár tam povedal asi tak: ,Ticho, ani pol slova!‘ Ticho, to je dlhá cesta. No, zastavili sme niekde na polceste a dali mi jednu takú žemličku, to už mali predpísané, že som niečo dostal na zjedenie, aby som hladom neumrel. Tam som sa musel, samozrejme, vyzliecť donaha, dali mi taký cvilingel, alebo niečo takého, a dali ma na celu. A inak, ten deň nič. Oni potrebovali sústrediť ešte tých ďalších, čo pozavierali a potom až začalo vyšetrovanie.“
„I za toho komunizmu udržalo to, že ten alebo onen prišiel za mnou, povedal mi: ,Tak Slavko, chceli, aby som vstúpil do strany.‘ A to po tridsiatich rokoch komunizmu, hej? A po mojich odsedených šestnástich rokoch! ,Čo mám robiť?‘ A bol to rozumný chlapec. Ja mu hovorím: ,Vieš čo, Janko, ty tam kľudne vstúp. Keď tam vstúpiš ty, nebude tam nijaký hlupák a ty možno presadíš niečo dobré.‘ A ten človek potom presadil strašne moc. Dostal sa tam a podľa toho, ako som mu ja hovoril, tak sa správal, počúval. Prišiel, povedal a mohli sme viacerí robiť nejakú takú ilegalitu. Legálnu ilegalitu.“
„Nosným programom bola ideológia medzi ľuďmi. Boli sme proti tomu, keď brali ľuďom pozemky, proti tomu, keď znárodňovali prosperujúce podniky, ktoré potom krachovali. Veď vieme, ako to bolo. Boli sme proti týmto praktikám a vedeli sme, čo urobiť. Všade sme mali nejakého človeka. Organizácia bola veľká, ale ja som poznal, samozrejme, len malý okruh ľudí. Na základe toho, že mohli spolupracovať len traja ľudia, bol systém trojky. Ten tretí získaval ďalších dvoch a tí dvaja o tom ani nevedeli, nemali vedieť. Keby dodržiavali všetci toto, tak by bolo menej pozavieraných ľudí. Bohužiaľ, niekde to robili tak, že hovorili, že už zajtra bude prevrat. Ja som vedel, že to nebude zajtra. Nevedel som, že to bude o štyridsať rokov, samozrejme, ale vedel som, že to bude.“
„V päťdesiatom treťom roku, začiatkom roku nás asi štyri autobusy väzňov previezli na Ústřední tábor, na Céčko, do Ostrova nad Ohří. Každý dostal číslo, každý sa, samozrejme, musel donaha vyzliecť a pichali nám protitetanové injekcie na nepatričné miesta. Dajme tomu, mne pichli do pŕs protitetanovú injekciu, čo nie je zvykom. Nechali nás tam tri dni, aby sme sa ako ,otrkali‘ a potom nás rozviezli na lágre. Každý z nás dostal číslo. Politickí väzni, tí mali čísla A, A0. Predtým boli čísla 0 a potom rada A. Ja som z tej druhej rady v tom päťdesiatom treťom roku dostal číslo A0, 9694. Môj komplic, ktorý už dávno zomrel, pretože začalo jeho meno písmenom B, nie P ako ja, tak mal 9646. No a ďalší títo komplici boli rozvezení po iných táboroch.“
„Takže vyšetrovanie bolo veľmi ťažké. Každý deň ráno mi hodili uterák, zaviazali oči, potom ma na obed priviedli dolu. Keď si človek urobil tak, aby trošku videl, tak mal šťastie, že sa nezabil na tých schodoch. Veľmi ťažké vyšetrovania to boli. Nemôžem to ani spočítať, koľko za tú dobu, pol roka približne, možno aj viac ako pol roka, bolo tých vyšetrovacích hodín. No a potom, samozrejme, vyšetrovanie úplné, bez prestania, trvalo aj dva dni, ale tí eštebáci sa striedali po troch hodinách. Ale vy tam musíte sedieť, a keď vám padá hlava, tak vás oblejú vodou. Oni si pomôžu. Ale nechajú vás tak, žiadne prezliekanie. ,Tak, seď a vysuš sa!‘ Takže podmienky boli veľmi ťažké a keby som nemal poručíka Markyho za vyšetrovateľa, tak nežijem. On bol ľudskejší ako ten v Košiciach a tí ďalší.“
„Asi po pol druha mesiaci ma predvolali do kancelárie v budove samoväzby a tam sedel nejaký pán. Nebol veľmi starý, tridsaťpäť rokov, teda voľačo starší ako ja v tom čase. A ten mi hovoril: ,Vy ste písali toto? A prečo?‘ Tak som im povedal, opakoval, prečo a on po česky hovorí: ,Jménem Ústředního výboru KSČ vás žádám o prominutí.‘ Za to, že ma ten [strážnik] neprávom zbil. A ja hovorím: ,Ja to ospravedlnenie prijímam, ale satisfakciu prosím. Chcem, aby mi moji príbuzní poslali zlato na zuby, lebo tie zuby, čo mi vybil, musel mi väzenský lekár urobiť resekciu, vysekať po kúsku. To bolo hrozne bolestivé a nepríjemné, takým majzlíkom.‘ No a on povedal: ,To ja v tom nemám žiadnu moc. Prijali ste to ospravedlnenie, prijal, tak môžete odísť.‘“
„Predtým, ako som mal výstup, asi pol druha mesiaca predtým, prišla do Valdíc u Jičína návšteva, jeden pán a jedna pani. Ja som toho pána nepoznal. Voviedli ma do kancelárie, kde sme mali byť my traja a ten hovoril tomu bachárovi: ,Ven! Nikto tu nebude!‘ No a potom, keď ten bachár vyšiel von: ,No tak, Slávku, jak se máš?‘ ,To nie je možné, to si ty, Zdeňku?‘ Zdeněk Rohlena, zahraničný vojak, plukovník so sestrou, predsedníčkou rehabilitačnej komisie SPB, Svazu politických bojovníkov, prišli na návštevu a povedali: ,Bude sa to hýbať s tebou.‘ Ale ja som nevedel, že ma prepustia. Predtým, ako oni prišli, zakladali K231 v Prahe a títo komunisti nechceli pripustiť, aby som tam bol na tom zakladaní, tak som ešte musel nejakú dobu posedieť. Bolo to síce všetko od nich divadlo, pretože ma nútili, dajme tomu, pozerať sa na televíziu. Ja som nechcel: ,Veď ste mi zakazovali televíziu, nie, ja nepôjdem.‘ ,Musíte, to máte nariadenie!‘ A tam spievali pesničky o mladosti: Santa Anna Marie, Bývalo nevšedných krás a Zdál se mi sen mladícky, a tak ďalej, také boli slová. Spievala to Simonová. O to nejde, ale oni už chceli tak pôsobiť, aby som zabudol na to, čo bolo. Nezabudol som, samozrejme. Ani nikdy nezabudnem.“
Dobroslav Pustaj sa narodil 9. júla 1931 v Košiciach. Po smrti otca sa s matkou presťahovali do Ružomberka k starým rodičom. V roku 1946 mu zomrela aj matka, a tak začal pracovať v bavlnárskych závodoch, kde sa stal priamym svedkom toho, ako milicionári s puškami v rukách vyháňali robotníkov z pracovných hál, aby sa zúčastnili generálneho štrajku. Bezprávie páchané na nevinných ľuďoch ako kolektivizácia poľnohospodárstva, znárodňovanie či krutosť voči predstaviteľom cirkví, podnietilo v Dobroslavovi Pustajovi snahu konať proti tomuto uzurpujúcemu režimu založením protikomunistickej organizácie Slobodné Československo. Nasledovali prípravy boja za demokraciu, ktoré okrem zhromažďovania zbraní na obranu proti násilnému zriadeniu zahŕňali aj propagáciu západných demokratických veľmocí, kompromitáciu komunistických kádrov, zhromažďovanie rôznych správ a vypracovanie šifrovacích kódov, ktoré predstavovali spôsob komunikácie v tejto organizácii. Šírila sa systémom reťazovej reakcie, keď každý člen získaval dvoch ďalších, a tak sa vlastne poznali len traja. Aj napriek opatrnosti bola činnosť organizácie odhalená a 6. mája 1952 bol Dobroslav Pustaj vzatý do väzby. Vyšetrovanie prebiehalo v Košiciach, Ružomberku a v pražskej ruzynskej väznici. Dobroslav Pustaj bol mučený nielen hladom, fyzickým a psychickým násilím, ale do cely mu boli nasadzovaní konfidenti, provokatéri a kriminálnici, ktorí mali za úlohu jeho situáciu ešte zhoršiť. Po tvrdom a bezohľadnom vyšetrovaní sa mal konať súdny proces, ktorý bol sám o sebe fraškou. Proti Dobroslavovi svedčili jeho vlastní komplici, ktorí boli nútení naučiť sa konfrontačné protokoly naspamäť. Štátny súd sa konal 8. novembra 1952 a Dobroslav Pustaj dostal spolu s ostatnými v skupine „nižší trest”, 25 rokov, nakoľko začal činnosť ako mladistvý. Bez prerušenia si „odsedel” vyše 16 rokov. Od roku 1953 ťažko pracoval v jáchymovských lágroch, v baniach ústredného tábora v Ostrově nad Ohří. Viac ako jeden rok strávil v korekcii, čo znamenalo pol dávky jedla každý tretí deň a neľudské správanie dozorcov v oveľa intenzívnejšej miere. Približne tri roky prežil v normálnej izolácii, čo predstavovalo pol dávky dennej stravy a štyri roky bol v tzv. prísnej izolácii ministerstva vnútra v Leopoldove. Keď bolo jasné, že už mu nebudú môcť dlhšie upierať slobodu, bol prepravený do Valdíc u Jičína, kde v neúprosných podmienkach pracoval v sklárňach. Prepustený bol 10. mája 1968. Ani na slobode však nemal kľud a často sa „náhodne” stretával s ľuďmi, ktorí ho mali za úlohu prísne sledovať. Po zvrhnutí komunistického režimu v roku 1989 bol účastníkom v pléne Občianskeho fóra v Prahe, prvého snemu VPN v Dome odborov, kandidoval za primátora mesta Ružomberok a istý čas bol tiež predsedom Konfederácie prenasledovaných komunizmom. Často opakoval, že všetky prežité príkoria nikdy nezvrátili jeho vieru v budúcnosť demokracie a jeho odhodlanie bojovať za spravodlivosť v ňom tkvelo až do úplného konca. Tento vzácny človek zomrel 27. júna 2013.
