Vladimír Rafaj

* 1931

  • „Chodili sme do obchodu do starej Valaskej, a zároveň vtedy tam bola aj pekáreň a tam sme chodili chlieb piecť. Ale za vojny to bol dosť problém. Lebo len čo sme sa vytrčili na cestu, už bol šrapnel nad nami, takže sa chodilo len večer. Aj do obchodu, aj do pekárne sa chodilo len potme. Lebo ináč to bolo veľmi nebezpečné. Tu sme boli sedem týždňov pod paľbou. Tu, v tomto svahu, boli zasadení Nemci, ktorí strieľali smerom na Brezno, takže tá fronta trvala z Brezna do Valaskej päť týždňov. Potom ustúpili Nemci do Podbrezovej. A tuto v Podbrezovej, čo je teraz zlievareň, na Čiklove, oni ťahali škváru, tak tam bola taká strieška a hore na vrchu mali Nemci pozorovateľňu. Takže to všetko videli tunáka. Vravím, keď sa človek vytrčil na cestu, už strieľali, tak to trvalo zase dva týždne. Tak celých sedem týždňov sme boli tu pod paľbou.“

  • „Tam sme mali zaistenú robotu, z Valaskej bola tam jedna rodina, ktorí tam aj zomreli. Tak oni nám tam vybavili farmu. Vždycky tá rodina, ktorá išla do Ameriky, tak bol komisár, ktorí prišiel tú rodinu obzrieť, a ten dal potom podpis a s tým potom išlo a už mohla odísť tá rodina. A k nám už ten komisár bol v Bratislave a akurát sa vojna strhla. Tak potom on už neprišiel, takže to aj padlo, už potom sme nešli nikde. Tak sme ostali tu.“

  • „Ale nevyzeral tak najhoršie, vtedy každý vedel, že Jáchymov je ... čo je to za podnik. Že je to taký podnik, že tam ľudia nechcú robiť, takže zato tam tí trestanci boli, takže sme s tým počítali, že to je niečo, nie také normálne. Že predsa sú tam nejako v horšom pracovisku. Ale keď sme spolu debatovali, nebol najhoršie, nevyzeral zle ani nič však, že by dáko vychudol alebo čo.“

  • Full recordings
  • 1

    Valaská, 19.06.2018

    (audio)
    duration: 01:21:40
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

To boli časy, keď sa ľudia odučili robiť

Ako 7-ročný chlapec
Ako 7-ročný chlapec
photo: Archív pamätníka

Vladimír Rafaj sa narodil 8. februára 1931 vo Valaskej neďaleko Brezna. Jeho rodičia roľníčili na malom hospodárskom majetku a pracovali pritom aj v strojárských závodoch. V priebehu desiatich rokoch sa im narodili štyria synovia a rodina sa rozhodla sa využiť možnosť emigrovať do Spojených štátov amerických. K povoleniu cesty im chýbal len jeden podpis, avšak ten od americkej vlády nedostali, lebo práve vypukla druhá svetová vojna. Vladimír si na boje v okolí svojho bydliska spomína veľmi farbisto, pričom aj jemu neraz išlo o život. Po krátkom čase mieru prišla ďalšia totalita, ktorá sa dotkla jeho širšej rodiny. Jeho mladší brat Július bol po neúspešnom pokuse emigrovať uväznený na 14 rokov žalára. Vladimír bol jedinou osobou, s ktorou si mohol dopisovať a raz ho bol v Jáchymove aj navštíviť. Jeho život však bežal bez väčších turbulencií. Až po novembri 1989 ako obecný poslanec s veľkým nepochopením sledoval, ako už bývalý režim spravoval spoločný majetok, ktorý jeho rodičom pred štyrmi dekádami násilne zobrali.