Adam Repka

„Napríklad prišli väzni na to, ako by sa dalo utiecť. Všetka hlušina sa sypala na násypy mimo závodu. Závod bol ohradený plotom a civili to tam sypali. Civili boli zamestnaní na nočné zmeny, lebo na tri zmeny sa pracovalo. Jedna partia väzňov si vymyslela zhotoviť do tých vozíkov, ktoré oni tam nakladali na nočnej zmene, ‚povalku‘ a tam sa skryl jeden väzeň a zasypali ho navrch s kameňmi a poslali ho medzi plné vozíky. No a tak tam prišiel ten vozík, tam sa obrátil a vysypal. Kamene išli dolu a on spadol na kamene. Nič sa mu nestalo a utekal ďalej. Oni ho, tí civili, aj videli, že utekal. Dosť na tom, že chýbal jeden väzeň a teraz museli zistiť, akým spôsobom on ušiel, pretože by ušiel aj druhý za ním tým istým spôsobom. Tak niektorý civil sa potom priznal, že ho zbadal, ako utekal pri tom vysýpaní tých vozíkov. Tak potom spravili pódium a tá ‚gebuzka‘, čo tlačí tie vozíky, mala taký špic a každý vozík prešla so špicom až do dna.“

„Ale keď už prišli druhé voľby, aby sa ľudia vyjadrili ohľadom odtrhnutia cirkvi od Vatikánu, tak vtedy vyšli tieto letáky, kvôli ktorým som sedel. Tlačil ich jeden pracovník na notárskom úrade z Bardejovskej Novej Vsi, mal tam rozmnožovací stroj. A potom ich na motorke spolu s kamarátom, s ktorým som bol na vojne, roznášali po obciach. Prišli do jedného hostinca do Kočína v nedeľu poobede, to už bolo po voľbách, a pýtali sa, ako dopadli u nich voľby. ‚U nás dopadli tak‘ a ukázal čistý papier. A tam bol v civile oblečený jeden veliteľ žandárskej stanice, ktorý potom ako vyšli von, prišiel ku nim a preukázal sa legitimáciou. Požiadal ich, aby sa legitimovali a potom ich dal zaistiť. A takto reťazovo išli potom ďalší. Bolo nás dvanásť ľudí zavretých. Bola medzi nami aj učiteľka a ostatní boli takí radoví občania. Jeden bol poštárom z Bardejovskej Novej Vsi. Ja som robil na poli také dva kilometre od obce, kam prišli za mnou dvaja eštebáci, ktorí ma zobrali na stanicu do Kurimy a povedali, že musím ísť s nimi. No ja som bol len v košeli, tak som im povedal, že si pôjdem domov aspoň po kabát. Tak dobre, išli so mnou domov. Naši boli tiež na poli inde. Matka mi zabalila slaniny i chleba do šatky, ako sa to voľakedy balilo, a potom som s nimi išiel do Prešova.“

„No a keď už prišli na popravu, tak stáli vo fronte, celý väzenský zbor bol prítomný. Prečítal sa väzňov rozsudok, z čoho bol obžalovaný a kat mu zavesil na krk šnúru. Pritom si oprel koleno o jeho brucho, aby ho nekopol, stlačil nejaký gombík a dno sa prepadlo pod ním. Potom ešte zobral mu hlavu a vylámal mu väzy. To tak išlo jedno za druhým, tretí, štvrtý, piaty... Ostatní čakali. No a potom tí, ktorí neskôr boli popravovaní, to už psychicky silno účinkovalo na nich. Niektorí sa už tak báli smrti, že hlasno kričali... .“

„A tam potom som už videl, že zavretý je ten i ten, že tam bola už celá skupina. Tak som čakal, čo bude ďalej. Tam nás oni vyšetrovali. Jeden z tých, čo ho predo mnou vyšetrovali, sa volal Karol Mihaľ, náš vedúci. On bol práve na rade. Jeho cela bola nad vyšetrovacou celou, o poschodie vyššie. Tak celú noc počúval plač a vyvolávanie, keď vyšetrovali a bili tam ľudí. A on z toho nemohol spať, celý bol z toho deprimovaný. Takže po týždňoch, keď ho bili, ja som ešte nebol tam, keď ho vyšetrovali, lebo to išlo reťazovo, tak potom dali mu cigaretu zapáliť a vyzvali ho, aby hovoril. Tak on len táral také nezmysly, že napísali zápisnicu na šesťdesiat strán, že sa schádzal s jedným agentom v Bratislave. A keď mu prikázali povedať, na akej adrese sa stretávali, tak on, keďže robil na notárskom úrade, adresy poznal všelijaké: ,Tak tam na tej ulici, tam sme sa schádzali s jedným v pivnici... .‘ A kto ešte mal tie letáky, a tak to išlo za radom ďalej až po mňa. A keď už to malo isť k súdu, tak potom videli, že jeho výpoveď je úplná volovina. Čo tam natáral, skrátili potom na tridsať strán, na dvadsaťosem, približne polovicu vyhodili z toho. No a celé to vyšetrovanie, keď sa nechcel priznať, tak to oni mali na to už také čierne komory a tam musel byť v tme o hlade, na betóne ležať bez stolíka, bez postele, nič tam nemal.“