The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Róbert Rigó (* 1953)

• narodený 8. mája 1953 v Nových Košariskách - rôznorodosť dediny (Maďari, Nemci, Rómovia)

• rómsky pôvod, kováčska rodina- veľká pracovitosť

• rodičia, František a Anna- sedem detí- päť synov a dve dcéry (Róbert sa narodil ako piaty)

• základnú školu ukončil Róbert v Nových Košariskách, 1968- učilište Tesla v Bratislave, odbor mechanik elektronických zariadení - príjemné obdobie, jeden z najlepších študentov

• všetkých bratov Rigových spojila nešťastná udalosť- smrť ich otecka Františka pri autonehode- v roku 1971, minimálne tí starší bratia, medzi ktorých patril už aj Róbert, pokračovali v kováčskej dielni svojho otca - pamätník tak opustil Teslu a naplno sa začal venovať remeslu

• tvorba polročných kurzov kováčstva - zameranie kováč zámočník, pričom na konci chlapci získali zváračský preukaz - vychoval tak vyše päťdesiat kováčov

• manželka- stretnutie v rodnej obci - narodenie detí - syn (1977) a dcéra (1979)

• veľké pracovné uznanie - reprezentovanie kováčstva počas návštevy britskej kráľovnej Alžbety II. na Slovensku v roku 2008 (kovaná detská ruka)

• súčasnosť- vedenie firmy prebral Róbertov syn, pamätník sa venuje predsedníctvu Kováčskeho cechu dielní v Dunajskej Lužnej

“Kováčstvo sa dedilo z pokolenia na pokolenie...v časti Nové Košariská má toto remeslo viac ako 550 ročnú históriu.”

Aj takto hrdo sa Róbert popýšil históriou svojho remesla v rodnej dedine Nové Košariská, prezývanej tiež železná dedina. Koče či konské postroje sa tam vyrábali odpradávna, a teda pravdepodobne nešlo o žiadnu náhodu, keďže takmer každá rodina vychovala nejedného kováča. A ženy, tie zďaleka neboli výnimkou. Ak bolo treba, nebáli sa chytiť kladiva a pustiť do práce. 

Róbert Rigó sa narodil 8.mája 1953 v Nových Košariskách. Dedina bola známa svojou rôznorodosťou, nakoľko v nej vo veľmi mierumilovných pomeroch spolunažívali Nemci, Maďari a Rómovia. Pamätník je rómskeho pôvodu a pochádza z kováčskej rodiny, vďaka čomu sa naučil veľkej pracovitosti. Rodičia, František a Anna, mali sedem detí, pričom pamätník sa narodil ako piaty. Okrem bratov mal ešte dve sestry, takže o smiech a zábavu bolo v detstve postarané. “Otec nikdy nebol bez roboty, takže sme sa mali celkom dobre.” 

Druhá svetová vojna a nástup nového režimu

Kováči v Nových Košariskách nemali nikdy núdzu o prácu, ani počas hrozivej Druhej svetovej vojny. Všetci boli súdržní, vzájomne sa vždy podporovali a objednávky sa hrnuli. Veľmi pozitívnym faktom bolo, že aj napriek tomu, že v spoločnosti vyčíňal okrem iného aj rómsky holokaust, v pamätníkovej dedine nešlo o bežný jav. Snáď jedinou skúsenosťou pamätníkových predkov s nemeckými vojakmi bola skúsenosť z konca vojny, keď sa rozhodli na rómsku časť obydlí namieriť delá s cieľom zabiť ich. Avšak, vďaka názoru ostatných k tomu nakoniec nedošlo. 

Komunita rómskych kováčov sa snažila držať pokope. Mali svoju vyhradenú časť, pre ktorú sa sami rozhodli. Každá rodina mala pri dome svoju malebnú dielňu, vďaka čomu sa stále cítili ako doma. V tom čase ich bolo dohromady vyše 35. Vojna síce sama o sebe bola veľmi zlým a negatívnym javom, avšak po kováčoch a ich práci bol stále narastajúci dopyt. Keďže vojenský priemysel v tom čase prekvital, rodičia pamätníka sa zaoberali hlavne prácou, ktorú bezvýhradne potrebovali. Snáď jediným voľným dňom bola nedeľa, počas ktorej sa všetci kováči stretli, porozprávali sa a neraz si zahrali aj karty. 

Netrvalo dlho a po vojne, po období neistoty, malo dôjsť k nastoleniu nového režimu a nových pravidiel. Síce množstvo ľudí do komunizmu vkladalo nádeje, nevyšli veci tak, ako mnohí dúfali. Zmeny sa dotkli aj výkonu kováčskej práce. Avšak, v tomto prípade kováči svojou šikovnosťou a umom dokázali pravidlá režimu v určitej miere obísť. Ich riešením bolo po roku 1948 vytvorenie Kovodružstva, ktoré dodnes sídli na Galvaniho ulici v Bratislave. Vďaka nemu mohla byť tradícia kováčskych dielní pri rodinných domoch zachovaná. Súkromný sektor mohol v obdobnej podobe fungovať aj naďalej. V samotnej Bratislave sídlilo len vedenia družstva, ktorého prvým vedúcim bol otec pamätníka, František Rigó. Tak všetci kováči z rodnej dediny mohli zostať doma a nemuseli sa stať súčasťou štátnych tovární. “Toto je forma, jak by mohli oni v tých svojich dielňach zostať a robiť.” Veľmi obdivuhodné tiež bolo, že množstvo objednávok zostalo stále zachovaných. Dokonca ich miestami bolo viac, keďže ako kováči združení v družstve dostávali prácu od stratových výrobcov. Mali už stálych odberateľov, štátne podniky. 

Róbertovo detstvo a štúdium

“Ja som mal detstvo krásne, rád na to spomínam.” Okrem toho, že sa narodil v Nových Košariskách, prežil tam aj svoje detské časy. Vyrastal najmä v kováčskom prostredí a kuť skúšal prvýkrát už ako päťročný. Jeho otec František bol vtedy nesmierne hrdý a rád, že jeho syn inklinuje ku kováčstvu. “Odmalička sme vyrastali pri tej kováčskej robote,” dodáva pamätník. Rásť medzi komunitou kováčov bolo veru úsmevné. Neraz, keď sa pamätník rozhodol zahrať si futbal, zasiahol dedko, ktorý ho poprosil o pomoc.

Čo sa týka pamätníkovho vzdelania, základnú školu ukončil v Nových Košariskách. Ako malé dieťa bol iskričkou a neminula ho ani rola pioniera. Spomína si, že tieto funkcie vtedajšieho režimu boli pre deti milé a skôr to vnímal ako niečo nevinné. Stal sa aj súčasťou zväzu a proti ničomu výrazne nerebeloval. Inými slovami, na rebéliu nebol nikdy čas. Nasledoval rok 1968 a s ním aj výber strednej školy. Spočiatku chcel odísť do českého Vsetína za sestrou. Avšak, zranil sa pri futbale, a tak zostal doma. Začal navštevovať učilište Tesla v Bratislave, odbor mechanik elektronických zariadení. Strednú školu považuje za veľmi príjemne strávené obdobie života, pričom patril medzi skupinu najlepších žiakov. “Každý si ma veľmi cenil...ja som na tej škole nikdy nepocítil, že by sa niekto na mňa pozeral ináč.”

Záslužná práca kováča, či spomienka na rok 1968 a časy normalizácie

Je pravdou, že zo začiatku to vyzeralo tak, že ani jeden z jeho súrodencov, ani dokonca on sám, sa v budúcnosti nebudú venovať kováčstvu. Bolo to najmä z toho dôvodu, že žiadna kováčska škola vtedy na Slovensku neexistovala, a tiež preto, lebo bratia a sestry sa rozhodli pre iné odbory (automechanik, elektrikár, kuchár a pod.). Nakoniec všetkých bratov Rigových spojila až nešťastná udalosť, a to smrť ich otecka Františka pri autonehode. Tak sa v roku 1971, minimálne tí starší bratia, medzi ktorých patril už aj pamätník, rozhodli spojiť a pokračovať v kováčskej dielni svojho otca. Pamätník tak Teslu opustil a naplno sa začal venovať remeslu.

Časom rozbehol zaslúžilé polročné kurzy kováčstva. Rozhodol sa pre ne kvôli klesajúcemu záujmu o toto remeslo, ale aj kvôli nečinnosti mladých chlapcov, ktorí sa po škole ničomu nevenovali. Tak z jeho aktivity vzniklo zameranie kováč zámočník, pričom na konci chlapci získali zváračský preukaz. “Mne sa podarilo takto vychovať asi 50 kováčov,” spomína. Zároveň tým získal vyše 15 zamestnancov pre svoje prekvitajúce podnikanie. Vyvážali výrobky do celého sveta. Neskôr sa však zamerali na umelecké kováčstvo, keďže začalo byť časom žiadané viac ako priemyselné.

Počas obdobia normalizácie bol pamätník v pubertálnom veku 15 - ročného chlapca. Spomína si, ako sa cez jeho rodnú dedinu rútili tanky a hromada vojakov. Občania sa schovávali a bolo prirodzené, že všade naokolo bolo cítiť strach a neistotu. V ten deň sa dokonca konal pohreb jedného z miestnych kováčov, a teda množstvo ľudí sa nachádzalo na jednom mieste pokope. Mráz, ktorý im prebehol po chrbte, bol viac než očividný. Avšak, na žiadne ďalšie negatívne skúsenosti si pamätník nespomína. Snáď len na to, že sa pre emigráciu do Švajčiarska rozhodla jeho najstaršia sestra, ktorá doma študovala medicínu. Išlo o spontánny akt z jej strany, keďže v čase invázie varšavských vojsk sa práve nachádzala na súkromnom zájazde s kamarátkou, odkiaľ sa rozhodli nevrátiť. Rodinu Rigových po jej odchode nečakali problémy, i keď návšteve ŠtB sa nevyhli. Pre pamätníkovho otca to bolo veľmi ťažké. Nemohol sa zmieriť s tým, že dcéru dlhé roky neuvidí, dokonca ju niekoľko dní vyčkával pri bráne. Obdobiu normalizácie, ktoré hneď potom nasledovalo, nik doma nevenoval veľkú pozornosť. O politické záležitosti sa nestarali. Snáď len o to, čo bolo pre nich nevyhnutné. Najdôležitejšie bolo, že práce bolo dostatok aj naďalej. Čo však pamätníkovi utkvelo v pamäti boli pravidlá cestovania. Napríklad, v roku 1976 sa rozhodli odísť s manželkou, s ktorou vyrastal v jednej obci, na Olympijské hry v Innsbrucku. Avšak, kvôli sestrinej emigrácii dostala povolenie len jeho žena. Práve preto, v roku 1981, keď sa chcel konečne stretnúť so sestrou, požiadal o povolenie sám, aby nevzbudzoval zbytočnú pozornosť. Vtedy sa mu to konečne podarilo, na rozdiel od jeho mamičky, ktorá medzi tým navštívila svoju dcéru už minimálne trikrát. Síce sa pamätník od svojej sestry vyzvedal, ako funguje kováčstvo v zahraničí, ale to neznamenalo, že mal záujem emigrovať. Remeslu sa doma darilo a tiež už novomanželia vložili množstvo síl do získania pozemku pre ich nový domov. Celé to bolo spečatené narodením syna v roku 1977 a o dva roky neskôr narodením dcéry. Syn sa dokonca venoval kováčstvu rovnako ako jeho otec a dnes je vo vedení rodinnej firmy. 

Deväťdesiate roky, dar pre britskú kráľovnú a záver príbehu

Deväťdesiatym rokom predchádzal revolučný rok 1989, ktorý s otvorenou náručou privítala aj pamätníkova rodina. Zúčastňovali sa zhromaždení na námestiach v Bratislave, ale nešlo o nič veľké. Privítali ho najmä kvôli uvoľneniu súkromného sektora, čo bolo dôležité pre ich podnikanie. Zároveň však pamätník podotkol, že neskôr bol nový režim pre neho len sklamaním. Medzi prvými v obci mal povolenie podnikať a nič sa nezmenilo v jeho zámeroch, keďže stále mu išlo hlavne o blaho svojho remesla. Okrem iného, toto desaťročie prinieslo aj rozpad Československa, čo tiež v pamätníkovi nezanechalo tie najlepšie spomienky. Keďže mu vždy išlo o prácu, zo začiatku ho mierne zarazil pokles objednávok a tiež pomalší príjem platieb. “Koľko ste vy robili, toľko ste mohli zarobiť.” Veľmi zaujímavým činom bolo tiež vytvorenie Kováčskeho cechu v rámci dielní Dunajskej Lužnej. Pamätník je jeho predsedom. 

Za veľké uznanie v práci považuje reprezentovanie kováčstva počas návštevy britskej kráľovnej Alžbety II. na Slovensku. V októbri 2008 kráľovná navštívila Spišskú Sobotu, kde pamätník s ďalšími kováčmi verejne prezentovali svoje diela. Dlho premýšľal, čo vyrobí pre kráľovnú. “So synom sme sa dohodli, že vyrobíme kovanú detskú ruku so srdcom na dlani, v drevenej truhlici.” Obrovským prekvapením bolo, keď ho o desať dní čakala obálka, ktorú takmer nevedomky roztrhal. Išlo o ďakovný list od kráľovnej. Dodnes ho má odložený.

Na záver príbehu pamätník dodáva, že je veľmi dôležité, aby sme si tradíciu ručného vyrábania v kováčstve zachovali, keďže ide vo svete o niečo jedinečné. Zároveň by to mohla byť aj budúcnosť remesla na Slovensku, nakoľko v zahraničí sa už zväčša využíva strojová výroba.