Róbert Rigó

“Bola v okolí nejaká škola, ktorá sa aj reálne venovala tomu kováčstvu, alebo niečo takéto vlastne? Práve, práveže v tej dobe nebola, v tej dobe nebolo. To bolo až potom neskoršie, že bola v Bratislave jedna škola a potom vlastne bola škola v Kremnici, ale to bolo až neskoršie, neskoršie. Napríklad, my keď sme podnikali vlastne, čo sa týka kováčstva, tak to je...vlastne preto, že neboli tie školy, ako dostatok. No ja už som mal firmu, ja už som mal firmu ako súkromnú a popri nej, ako nie v tej firme, ale ako občianske združenie, občianske združenie, som...jak by som to povedal. To boli také polročné, dva polročné kurzy. Nám išlo o to vychovať ďalšie generácie kováčov. A to bolo kedy, ak sa smiem opýtať? To bolo...možná pätnásť rokov naspäť, pätnásť rokov naspäť. Takže ja som si vytipoval chlapcov, ktorí vlastne po skončení základnej školy ani neišli, neišli sa vlastne nikde učiť, tak to mi trošku tak vadilo. Sme boli zvyknutí vlastne, že ešte v tých horších časoch, vlastne v tej Dunajskej Lužnej, tam každý bol vyučený. Tam nebolo také, že nikto nebol vyučený, vlastne...no to mi tak vadilo. Ja som robil dva polročné kurzy, bol to kováč - zámočník a popritom ešte aj zváračský preukaz získali, a takto som spravil vlastne tie kurzy pre tridsať absolventov a nakoniec, oni dostali vlastne aj taký malý výučný list. Taký malý výučný list. Niektorí oni vlastne potom zostali aj u mňa robiť, preto hovorím, že tam som mal potom pätnásť zamestnancov. Lebo tie dielne vtedy, lebo v tom čase, keď som robil tento kurz, bolo v obci asi dvanásť alebo trinásť, tak sa zamestnali v ďalších dielňach, ale už mali svoju robotu. Lebo nám, ako tej generácii, mojim kolegom, ako vadili, že mladí chlapci skončili základnú školu a nikde sa neišli učiť. Zostali vlastne na ulici, celý deň chodili po ulici a takto. No a vlastne takto sme, toto sme vlastne robili a mne sa podarilo takto vychovať asi päťdesiat kováčov.”

“V podstate sme v roku štyridsaťpäť, a ono tam nastalo také krátke obdobie do toho roku štyridsaťosem, ktoré bolo tiež dosť špecifické pre tieto južné územia, nakoľko ste spomínali tiež maďarskú časť obyvateľstva. A vtedy sa diali, či už na základe dekrétov prezidenta alebo bolo to možno spontánne presídlenie alebo niečo z toho maďarského obyvateľstva. Niečo také sa dialo aj v Nových Košariskách? Nie, to si ja nepamätám, ani z rozprávania svojich rodičov vlastne, že by tam sa konalo nejaké presťahovanie alebo tak. Nie. A v podstate ono potom boli voľby v roku 1946. Ja by som sa možno opýtal, či sa vaši rodičia alebo možno starí rodičia, alebo niekto z rodiny aj politicky angažoval? Nie. Rodičia ani starí rodičia sa politicky neangažovali. Tak jak hovorím ja stále, pre nás to bol ako vzor, oni sa stále venovali tej práci. Oni sa stále venovali tej práci, aby tá rodina mala všetko v tom čase, čo potrebovala, takže politicky sa nezaujímala, ale zas boli také...Takto by som povedal...ja si pamätám otca, otca...to bolo už v tom, v päťdesiatych rokoch, on bol ako poslanec národného výboru a dlhšie obdobie pôsobil, aj viacerí tí kováči z tej oblasti Nových Košarísk, bolo ich možná päť, šesť, ktorí vlastne sa striedali, že boli tými poslancami. Ja si to pamätám tak, že vždy s otcom, ja som mal päť, šesť rokov, som išiel vlastne predtým. Oni mali rozdelené služby, zakúriť v tej miestnosti, kde oni budú zasadať vlastne tí poslanci národného výboru. Takže vlastne hovorím, vtedy to bolo také, vlastne to spolunažívanie, že oni sa brali jak Maďari a Nemci. Tí starousadlíci a Rómovia, oni sa rešpektovali proste a veľmi radi sa stretávali. To,čo som spomínal vlastne, sobota, to sa robilo, to sa stále robilo...nedeľa bola voľná vlastne a oni sa takto stretávali a sedeli spolu. No a vlastne, aby sa nenudili, zahrali si aj karty, ale to bolo na haliere, na haliere vlastne, len aby sa stretli, aby pospomínali a hrali karty. "