The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Salamonová (* 1956)

• Eva Salamonová sa narodila v roku 2. septembra 1956

• jej rodičia prežili holokaust - nikdy sa nedostali do koncentračných táborov

• ich otrasné zážitky poznačili celý jej život a najmä detstvo

• jej manžela aj jej otca sa snažila ŠTB presvedčiť, aby udávali - nikdy ich nezlomili

• keď rozmýšľa o holokauste, nedokáže pochopiť ako mohli ľudia udávať svojich známych

• podľa nej sa Slovensko s holokaustom nikdy nevyrovnalo

Eva Salamonová sa narodila v roku 1956 rodičom, ktorým sa podarilo ujsť pred fašistami. Dôsledky fašizmu ich však sprevádzali až do konca života. Jej mame i otcovi sa darilo skrývať celú vojnu – väčšina ich príbuzných však rovnaké šťastie nemala.

V úkrytoch prežili celú vojnu

Mama Evy Salamonovej Alicka sa narodila 4. februára 1928 Arnoldovi Adlerovi a jeho manželke Valérii ako druhé dieťa. Podľa slov jej dcéry prežila v medzivojnovom období šťastné detstvo: „Boli typická stredná trieda – jej rodičia robili v Pezinku obchodníkov. Mali tam, myslím, celkom prosperujúci obchod s potravinami. Mali predajňu, ale aj veľkoobchod, ktorým zásobovali nejaké menšie obchodíky v okolitých dedinách. Na tie časy sa mali dobre,“ dodáva Eva Salamonová. Bývali v Pezinku vo veľkom dome spolu s ďalšími dvoma rodinami. Jednou z nich boli aj obchodní partneri Adlerovcov – Diamantovci. A keďže v obchode pracovali obaja rodičia Alicky Adlerovej, rodine pomáhali s deťmi opatrovateľky i pomocnica v domácnosti. Išlo väčšinou o mladé dievčatá, ktorým pani Adlerová neskôr pri vydaji zabezpečila výbavu. „Vznik Slovenského štátu niesla rodina ťažko, no na druhej strane sa jej podarilo uniknúť transportom smrti.” Adlerovci totiž dostali výnimku, ktorá sa udeľovala „hospodársky a verejne dôležitým osobám“.

Po Slovenskom národnom povstaní sa však situácia zmenila a „konečné riešenie židovskej otázky“ sa týkalo všetkých ľudí bez výnimiek: „Samozrejme, ono sa pritvrdzovalo, takže neskôr našli rodinu Slimákovcov v Pezinku, s ktorou sa dohodli, že keď bude zle, tak prevezmú obchod. To sa neskôr aj stalo. Neviem všetky tie podrobnosti. Mama nám to rozprávala často – my sme to chceli miesto rozprávok, ale ako decko som to vnímala „len” ako príbeh.“ Alicka Adlerová nemohla ako Židovka navštevovať školu. Najprv teda chodila na súkromné hodiny k židovskému učiteľovi. Raz za tri mesiace ale musela ísť na preskúšanie do židovskej školy v Bratislave. Takto sa učila dva roky. V roku 1942 ju rodičia zapísali do internátnej evanjelickej školy v Modre, kde sa schovávalo viacero židovských dievčat. Prijímali ich iba pod podmienkou, že sa dajú pokrstiť: „Niekto však vyzradil, že evanjelici takýmto spôsobom pomáhajú Židom, spravili tam raziu, ale internát bol zrejme dopredu informovaný, pretože vychovávateľky povedali tým dievčatám, že keď bude zle, musia utiecť do vinohradov. Takže mojej mame aj s kamarátkou sa podarilo utiecť. Vtedy tam veľa dievčat našli a chytili.“ V internáte platili prísne pravidlá. V záujme zachovania bezpečnosti študentky nesmeli často vychádzať von ani komunikovať s vonkajším svetom.

S nacistom v jednej domácnosti

V roku 1944 Alicku Adlerovú rodičia z internátu vzali. Najprv sa celá rodina schovávala v dome Zarubových, s ktorými sa dopredu dohodli. Neskôr sa však museli presťahovať do pivnice: „Viem, že boli veľmi slušní, hoci spočiatku im platili, lebo ešte mali peniaze. Ale mama hovorila, že potom peniaze došli a napriek tomu ich tam ďalej schovávali a živili. Keď už bola na Slovensku nemecká armáda, museli niektorí ľudia ubytovať Nemcov. Tak si predstavte: oni spali v tej pivnici a nad nimi spal nejaký „oficiér”, lebo ho museli ubytovať. Musel to byť veľký stres pre všetkých. Napríklad môj dedo dostal v tej pivnici zápal priedušiek, pri ktorom sa nedá nekašľať. Moja mama hovorila, že to bolo hrozné. Že naňho dávali periny, čím chceli utlmiť ten zvuk, aby ich neodhalili. “

Len niekoľko dní pred koncom vojny museli Adlerovci skrýšu opustiť, pretože im hrozilo odhalenie. Pán Záruba im vybavil úkryt na neďalekej Pezinskej Babe, kde však museli dôjsť pešo. Cestou stretli nemeckých vojakov: „Mysleli si, že je s nimi koniec. Ale osud je neuveriteľný – veliteľ tej jednotky sa volal rovnako ako môj dedo – Adler. Tých vojakov hneď nenapadlo, že sú Židia – neviem, čo im povedali, kam idú, no nechali ich bežať.“ Pán Záruba zahynul len niekoľko rokov po vojne pri leteckej havárii. Adlerovci sa však s jeho manželkou stretávali až do smrti. V koncentračných táboroch zomrelo 14 najbližších členov tejto rodiny – z otcovej strany traja najbližší príbuzní, z maminej strany okrem iných aj jej milovaná babička, strýko a šesťročná sestrenica.

Zo zajatia vojny do zajatia Nemcov

Gažíkovci – rodina Evinho otca – pochádzali zase z Banskej Bystrice. Pred vojnou mali malý obchod s galantériou. V Bystrici tiež vlastnili pekný dom. Rovnako ako Alderovci, aj oni sa vyhli odvlečeniu do koncentračného tábora. Otec Evy Salamonovej Albert Gažík (po hrozných zážitkoch z druhej svetovej vojne si zmenil priezvisko z pôvodného Gansel na Gažík) aj jej strýko, vtedy len šestnásťročný Jozef Gansel, sa pridali k Československej armáde, ktorá bojovala v Slovenskom národnom povstaní. Neskôr ich však zajali nemeckí vojaci. V nemeckom zajateckom tábore strávili niekoľko mesiacov, počas ktorých Jozef Gansel zomrel od hladu: „Otec si to vždycky vyčítal. A aj jeho matka mu to vyčítala, že sa nepostaral o mladšieho brata, že ho tam nechal zahynúť. Nemala predstavu, ako to tam fungovalo, že otec bol rád, že vôbec zachránil sám seba.“

Starým rodičom Evy Salamonovej sa podarilo ukrývať v bystrických horách až do konca vojny. Eva Salamonová ale v tejto súvislosti skonštatovala, že o tejto životnej etape svojho otca veľa nevie. O minulosti hovorila v rodine najmä jej mama. Otec o minulosti hovoriť nechcel, rešpektovala to a veľmi sa na to nepýtala: „Otec o tom nikdy nerozprával. Ja o otcovi neviem nič. A než som sa ho odvážila pýtať – tie veci sa totiž začali ventilovať až po revolúcii – tak relatívne skoro umrel.“ Eva Salamonová dodala, že jej rodina mala napriek krutým okolnostiam veľké šťastie. Z jej najbližších príbuzných nebol nikto deportovaný do koncentračného tábora. Navyše poznala starých rodičov z oboch strán, čo pre jej generáciu nie je vôbec samozrejmosť. Práve oni totiž väčšinou neprežili – nacisti ich spolu s deťmi či telesne postihnutými posielali do plynových komôr ako prvých.

Iný režim, ďalšie prenasledovanie

Ani po vojne to rodina Ganselovcov nemala jednoduché, najmä po februári 1948. V rámci Akcie B sa museli vysťahovať z rodinnej vilky v Banskej Bystrici a nasťahovať sa do Španej Doliny. Nešlo o žiadne luxusné sídlo, práve naopak. Eva Salamonová, ktorá tam svojich starých rodičov niekoľkokrát navštívila, si spomína, že dom pripomínal skôr chatrč – nemal ani podlahu, iba udupanú hlinu. Celá situácia bola pre týchto mestských ľudí, rovnako ako aj pre stovky ďalších, ktorí v rámci tejto akcie prišli o svoje domovy, bolestná rana: „A to už boli päťdesiatnici, chorí ľudia, ktorí prežili hrozné veci cez vojnu a už by potrebovali pokoj.“

Navyše pre jej starého otca, ktorý v tom čase ešte pracoval v Banskej Bystrici, bolo nesmierne ťažké dostať sa do mesta – autobusy premávali cez túto malú osadu len zriedka. Okrem toho stará mama Evy Salamonovej bola chorá žena, zvyknutá na mestský život. „Neskôr som našla dokumenty, ako sa môj dedo o svoj dom súdil. Aj ten spor vyhral, no napísali mu, že síce mu ten dom vracajú, lebo mu patrí a zobrali mu ho neprávom, ale keďže tam bývajú iní „súdruhovia”, tak mu nemôžu dať náhradné bývanie. A do smrti sa nemohli do toho svojho domu vrátiť, tak to potom chudáci vyriešili tak, že išli do domova dôchodcov. Dedo mal asi celej Bystrice dosť, zbalili sa a šiel do domova dôchodcov v Brne, pretože tam mal nejakých kamarátov.“

Strach

Mnoho ľudí, ktorí prežili koncentračný tábor či iné traumatické zážitky počas vojny, o tomto období vôbec nehovoria. Iní sa s negatívnymi skúsenosťami vyrovnávajú aj vďaka rozprávaniu. Tak ako aj Alica Gažíková, ktorá o rokoch skrývania sa hovorila svojim deťom namiesto rozprávok na dobrú noc. Hrôzy holokaustu sa však podľa jej dcéry odrazili v inom aspekte je života: „Bola veselej povahy, bola vtipná, aj mala dobrú fantáziu, vedela písať, no stále mala o nás panický strach. Museli sme byť vždy načas doma a my sme to ako deti aj akceptovali a nechceli sme jej robiť zle. Napríklad išla som s kamarátmi von, a to bolo v čase, keď neboli mobilné telefóny. Všetci povedali, že budú o desiatej doma, ale iba mne na tom skutočne záležalo. Takže keď sa blížila desiata hodina, nikto ani náhodou nešiel domov. Im to bolo jedno, lebo len dostali po hlave alebo pár dní  „zaracha”, ale ja som to brala tak, že moja mama bude trpieť, lebo sa bude o mňa báť. Mamin strach ma sprevádzal celé detstvo.“

Podľa Evy Salamonovej to rovnako prežívali všetky deti zo židovských rodín: „Vlastne až do smrti sme sa všetci o svojich rodičov starali a tak nejako ich chránili. Vždy sme sa snažili im neublížiť a dobre sa v škole učiť, aby sa za nás nemuseli hanbiť,“ a v zapätí dodala: „Keď sa skrývali, oni netrpeli krutým hladom, ani nemuseli neľudsky drieť ako tí nešťastníci v koncentračných táboroch. Akurát že boli schovaní v jednej malej miestnosti a ten čas vám tam ide nekonečne pomaly, veď čo tam môžete robiť? Jasné, keď si to porovnám s takým Osvienčimom, tak je to hotel Carlton, ale zase, keď ste tam a neviete: Čo bude dnes? Čo bude zajtra? Čo keď sa nám minú peniaze? Čo keď si to tá rodina rozmyslí? Číže tá neistota a ten príšerný strach, to v mojej mame zostalo veľmi dlho.“

Precitnutie

Ihneď po vojne vstúpil otec Evy Salamonovej Albert Gažík do komunistickej strany, čo však ona nedokázala pochopiť: „Ja som sa ho aj pýtala, ako si tam, tati, mohol ísť, a on hovoril: ‚To musíš pochopiť. Po tom všetkom, čo sme zažili, tak tá ideológia znela krásne – všetci si budeme rovní, ľudia sa nebudú diskriminovať podľa majetku, nebudú sa diskriminovať podľa farby pleti, ani podľa náboženstva.‘ A toto ho zlákalo – určitá sociálna spravodlivosť.“ V roku 1948, keď komunisti prevzali moc rýchlo pochopil, že si nevybral dobrú stranu, ale už sa odtiaľ nedalo vystúpiť, pretože by si ublížil: „V päťdesiatych rokoch pomáhal mnohým ľuďom, ktorí chceli utiecť. On neodišiel kvôli rodičom – nemal svedomie ich tu nechať. Pomohol bratrancom, sesterniciam – ľuďom, ktorí prežili vojnu. Pomáhal im utekať – posielal im doklady.“ Vypočúvala ho aj Štátna bezpečnosť, čo sa však Eva Salamonová dozvedela až vtedy, keď sa aj jej manželovi vyhrážali a nútili ho podpísať spoluprácu. Vtedy povedal Albert Gažík svojmu zaťovi, aby nič nepodpisoval: „Pretože raz im podpíšeš a už ťa majú v hrsti. Ja som nepodpísal v päťdesiatych rokoch a nič sa mi nestalo. Oni to len skúšajú.“

Katarzia Slovenska neprišla

Eva Salamonová tvrdí, že ani dnes nedokáže pochopiť zverstvá, ktoré sa počas holokaustu diali. No nielen systematické vraždenie Židov, ale aj to, aké bolo jednoduché siahnuť na majetok, život a hlavne dôstojnosť človeka. „Dodnes to neviem prijať ani pochopiť. Stále ma fascinuje, kam až môže zájsť ľudská zloba a ľudská ľahostajnosť. Tá mlčiaca väčšina. To je pre mňa fascinujúce: žijete, máte susedov, a vtedy neboli také vzťahy, že neviete, ako sa volal váš sused. Vtedy sa susedia navštevovali, deti sa spolu hrali a zrazu z jedného dňa na druhý sú schopní vás strčiť do nejakého vagóna a poslať do plynu. To je pre mňa nepochopiteľné. A nielen to, ale aj zobrať si vaše veci; váš obrus, vaše obliečky – úplne intímne záležitosti.“

Podľa Evy Salamonovej chýba Slovensku dodnes akási sebareflexia, priznanie si viny a s ním spojená katarzia. Pripomenula, že na rozdiel od Nemcov sa bežní Slováci v skutočnosti za svoje činy nezodpovedali: „Myslím si, že Slováci, keďže za to nikdy neboli potrestaní, vlastne sa nikdy neočistili a nosia si to stále so sebou. To, že môžete beztrestne niečo spáchať, beztrestne môžete siahnuť na niečí majetok a ešte aj život. A potom prišiel komunizmus a zase sa robili svinstvá, tak týmto je náš národ dodnes poznačený. Nikdy tu totižto neprišlo k potrestaniu vinníkov, k takému otvorenému, oficiálnemu ukázaniu, že ty si urobil zle, ty budeš za to potrestaný. Tu sa stále o mnohých veciach v rodinách mlčí. A to, že sme si neprešli vo vnútri svojich rodín, ani národ ako celok katarziou, tak si to nesieme ako bremeno, ktoré nás ťaží aj v súčasnosti.“