Eva Salamonová

„Neskôr som našla dokumenty, ako sa môj dedo o svoj dom súdil. Aj ten spor vyhral, no napísali mu, že síce mu ten dom vracajú, lebo mu patrí a zobrali mu ho neprávom, ale keďže tam bývajú iní ‚súdruhovia‘, tak mu nemôžu dať náhradné bývanie. A do smrti sa nemohli do toho svojho domu vrátiť, tak to potom chudáci vyriešili tak, že išli do domova dôchodcov – babička bola v Bystrici. Dedo mal asi celej Bystrice dosť, zbalili sa a šiel do domova dôchodcov v Brne, pretože tam mal nejakých kamarátov.“

„Dodnes to neviem prijať, ani pochopiť. Stále ma fascinuje, kam až môže zájsť ľudská zloba a ľudská ľahostajnosť. Tá mlčiaca väčšina. To je pre mňa fascinujúce: žijete, máte susedov, a vtedy neboli také vzťahy, že neviete, ako sa volal váš sused. Vtedy sa susedia navštevovali, deti sa spolu hrali a zrazu z jedného dňa na druhý sú schopní vás strčiť do nejakého vagóna a poslať do plynu. To je pre mňa nepochopiteľné. A nielen to, ale aj zobrať si vaše veci, váš obrus, vaše obliečky – úplne intímne záležitosti.“