Vincent Samuely

* 1926

  • „Vo väzení, viete, samozrejme nemusím hovoriť, že aké je to nepríjemné – tvrdé, ale na druhej strane treba povedať to, že som sa tam stretol s nesmierne vzdelanými ľuďmi. Pretože tá väznica v Kartouzach sa podobala väznici v Leopoldove a dá sa povedať, že polovica väzňov boli politickí väzni. Len druhá polovica bola kriminálni väzni. No a tí politickí väzni väčšinou boli vysoko vzdelaní ľudia.“

  • „O každom sa vedelo, čo je zač. Aj keď prišiel z inej väznice (lebo ... prekladali väzňov – chodili tam najmä z Jáchymova – z jáchymovských baní) vždy tam bol niekto, kto ho poznal a ten o ňom povedal, čo je zač. Takže o každom sa vedelo presne, akého je zmýšľania. Tam bolo (dôležité, pozn. ed.) jedno: či je to politický väzeň a či to náhodou nie je špiceľ, lebo pred tým si musel človek dávať veľký pozor. Raz ma chceli „dostať“ takíto dvaja špicli a začali nadávať na režim, predo mnou. Rozdávali knižky (oni mali výhody všelijaké) ... a chceli ma udať. No ale ja som to predbehol. Po dohode s ostatnými politickými väzňami som sa hlásil na ŠTB a povedal som, že „ten a ten“ nadával na režim. A tí si ho dali zavolať, keď prišiel, mňa poslali von a ja som počul, ako mu nadával ten eštebák, tomu väzňovi. Že: ,Ty somár sprostý! Ty to robíš tak, že oni to poznajú?!´“

  • „Nie tak dávno predo mnou, lebo predsa len, ja som prišiel do tých Valdíc už v päťdesiatom siedmom roku, ale ešte pred maďarskými udalosťami, to znamená, v päťdesiatom tretom a tam boli ešte väzni, ktorí si to všetko pamätali. Tí nám hovorili, že bol prípad, keď mali záujem niekoho likvidovať, tak bol múr vysoký, vyorané a taký mali plot s nápismi ,zákaz prestúpiť´. A tam na tom múre, hore, boli guľometné hniezda. No a oni spravili takú vec, že dozorca zobral čiapku jednému väzňovi (ktorého chceli zlikvidovať) a hodili ju do toho zakázaného pásma. A povedal väzňovi: ,Choďte si pre ňu!´ ... No a ten väzeň ... sa zdráhal tam ísť, bál sa, keď tam videl nápis ,pozor strelné pásmo´ (alebo niečo podobné). A on naňho „reval“: ,Choďte si pre ňu!´ Tak išiel pre ňu a ... guľometná dávka, celá. ,Zomrel na úteku,´ dozvedela sa rodina.“

  • „Dôležité ale je, že kým som bol v tej Podbrezovej, v päťdesiatom piatom, po poldruha ročnej známosti som sa šťastne oženil. V päťdesiatom šiestom som mal prvého syna a v päťdesiatom siedmom (to už keď som odišiel z Podbrezovej a dočasne sme bývali u mojej svokry ..., pretože na ďalší rok ... som mal už dostať byt ...) v septembri sa mi narodil druhý syn a prvého novembra ma zatkli! Štvrtýkrát, no teraz to už bolo o niečo horšie ... Zobrali ma z ničoho nič, ja som nevedel o čo ide ... Prišli naraz, urobili prehliadku v kancelárii Banskej Bystrici v Pozemných stavbách, potom išli so mnou do toho môjho bytu, teda k svokre, tam urobili prehliadku, nesmel som sa ani rozlúčiť so svojimi dvomi synmi, ani s manželkou, nasadili ma do auta a išli sme. Prenocoval som vo väznici Krajského súdu v Bratislave, musel som odovzdať opasok a šnúrky z topánok (aby som sa nedajbože neobesil) a na druhý deň sme pokračovali v ceste. Prišli pre mňa traja eštebáci z Prahy – to bolo pražské auto, ktoré ma viezlo z Banskej Bystrice. Prišli sme do Břeclavi, eštebáci zrejme cítili hlad, chceli sa najesť, tak ma museli zobrať, nemohli ma nechať samého v aute. Takže pre neznámeho človeka – štyria ľudia sedeli pri stole – mohol si myslieť, že bohvie akí priatelia sú.“

  • (Štefan Haško: „Máte nejaký odkaz pre ďalších ľudí, možno pre ďalšie generácie? Máte nejaké posolstvo, také, ktoré by ste ... ?“) Moje posolstvo je to, aby sme žili čestne a nikdy nezabudli na to, že aj iní ľudia chcú žiť. A keď ja chcem žiť dobre, aj iní ľudia chcú žiť dobre. Čiže; ja nemám právo – morálne pravo - žiť tak, aby som druhému bral. To je môj odkaz.“ (Štefan Haško: „Ďakujem, veľmi pekne ďakujem.“)

  • „Tragédia tohto môjho zavretia ... bola práve v tom, že ma zavreli po ôsmich až deviatich rokoch po spáchaní takzvaného trestného činu. [ ] Čo sa stalo v roku ´48/´49, ja som si hmlisto, ale naozaj hmlisto pamätal. Takže ... ja som s tým vôbec už nerátal. [ ] Celá záležitosť sa stala tak, že: v štyridsiatom deviatom roku povedal jeden môj známy – priateľ – spolužiak z gymnázia, s ktorým som býval na priváte v Bratislave ... že príde do Bratislavy jeden náš ďalší spolužiak z gymnázia a príde z Viedne. A ja, tak zo zvedavosti, som išiel na tu schôdzu ... No ... (viem to len podľa toho, čo hovorili ďalší a čo hovorili eštebáci, keď nás vyšetrovali) údajne sme tam sľúbili spoluprácu s týmto agentom, ktorý prišiel z Viedne. To bol agent CIC, americký agent. Povedal nám, že príde neskoršie a máme mu odovzdať rezolúciu s podpismi mnohých vysokoškolákov, ... kde opíšeme, aké sú pomery na vysokej škole atď. Tak to je fakt, že som to spravil, takú rezolúciu som dal aj ja. A potom, inokedy, v inej veci, keď som už býval na priváte ako skončený právnik, v Bratislave, prišiel za mnou jeden ďalší môj kolega, s ktorým som študoval právo a priniesol ďalšieho, mne neznámeho pána, ktorého predstavil a bol to vlastne kňaz z Vatikánu, ktorý sa dostal na pokyn Vatikánu (a ja neviem, koho ešte) do republiky s určitým účelom. U mňa mal možnosť sa oholiť, prestrojiť atď. Potom som išiel s ním do mesta a tam som sa s ním rozišiel. To bol môj druhý trestný čin. ... (1.) – s tým spolužiakom, že som sa zúčastnil tej schôdze a dal som aj tú rezolúciu a (2.) umožnil som nejakému špiónovi, alebo ako ho nazvali ..., aby sa u mňa preobliekol , oholil, umyl atď. Bol mi pridelený advokát, na moju otázku, koľko asi dostanem, povedal tri až päť rokov. No, dali mi sedem, tým ostatným, ďalšími dvom mojim kolegom, ktorí boli so mnou súdení, dali po šesť. Ja som dostal sedem práve preto, že som mal dva trestné činy. Pomery vo väzení boli pre mňa nepríjemné jednak preto, že som s tým nepočítal, a hovorím – bol som premiestnený z hniezdočka šťastia do takého prostredia.“

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 21.09.2015

    (audio)
    duration: 01:25:41
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Buď čestný a dopraj druhému

Vincent_Samuely_dobova_fotka_1.jpg (historic)
Vincent Samuely
photo: dobová foto: Vincent Samuely (scan z článku v novinách), súčasná foto: Štefan Haško

Dr. Vincent Samuely sa narodil 12. 11. 1926 vo Vrútkach, v rodine železničiara, vyznávajúcej kresťanské hodnoty a autonómiu vlasti. Kvôli spoločenským udalostiam a kvôli náležitostiam otcovho povolania študoval na viacerých školách. Na gymnáziu sa vzdelával v rokoch 1937 až 1945, v mestách Košice, Banská Bystrica, Prešov a Malacky. Následne zahájil štúdium právnickej fakulty v Bratislave. Napriek tomu, že bol ako vysokoškolák trikrát väznený, v roku 1950 úspešne promoval. (Prvýkrát bol za mrežami kvôli spoluorganizovaniu letákovej akcie, a to od decembra 1945 do mája nasledujúceho roka. K jeho druhému väzneniu došlo v súvislosti s voľbami v roku ´48, pretože so spolužiakmi vtedy upozorňoval, že volebné lístky sú nenápadne označené menami. Tretíkrát bol zatknutý so spolužiakmi a s profesorom Imrichom Karvašom na školskej exkurzii v roku ´49. Niekoľkodňové vypočúvania sa týkali vyučujúceho.) Do roku 1957 vykonával zamestnanie na viacerých miestach (plánovací úrad, vydavateľstvo, riaditeľstvo skla a porcelánu, železiarne a pozemné stavby). V roku 1955 sa oženil a v dvoch nasledujúcich rokoch sa narodili obidvaja jeho synovia. Kvôli jeho stretnutiu a spolupráci s agentom CIC počas vysokoškolského štúdia a kvôli prichýleniu vatikánskeho kňaza v období krátko po ukončení štúdia, bol 1. novembra 1957 zatknutý a odsúdený na sedem rokov odňatia slobody. Odpykával si ich vo valdickej väznici zvanej „Kartouzy”, avšak vďaka amnestii, udelenej 9. mája 1960, bol prepustený na slobodu. V nasledujúcom čase pracoval v magnezitových závodoch pri Revúcej. V roku 1965 bol rodine pridelený družstevný byt v Košiciach, kde sa zamestnal najskôr v stavebnom podniku a následne na krajskej hygienickej stanici. Po Nežnej revolúcii pôsobil ako právny poradca na Ústavnom súde v Košiciach a venoval sa aj publikovaniu článkov k politickým témam. Dnes je predsedom Konfederácie politických väzňov pre mesto Košice a žije tu so svojou druhou manželkou, s ktorou sa zosobášil v roku 1985.