„Asi 3 týždne, alebo koľko, ma tam nechali bez vypočúvania, bez akéhokoľvek toho a potom ma previezli teda na tú Špitálsku a tam asi mi dali do jedla, ja hovorím asi, ale nepochybujem o tom, nejakú drogu. Lebo prišiel raz, povedal: ,To je pre vás,‘ bola to buchta, potom som sa dozvedela, tie buchty posypali cukrom a do toho cukru zamiešali, hovorilo sa vtedy o skopulamíne alebo o niečom takom. Ja som mala v noci halucinácie, alebo to bolo nahrané, ako hovorí aj Silvo Krčméry, čo robili teda aj v Ruzyni v Prahe a tak ďalej. Akoby som bola počula nado mnou vyšetrovanie, ja som stotožnila to s Nahálkom, ja som nevedela, že Nahálka už ušiel za kopečky. No tak som si ešte povedala, to sa nesmie zabudnúť. Lebo tak som počula, ako ho týrajú, ako vrieskajú naňho, ako sa vyhrážajú. No ale či to bolo ako nahraté na mňa, aby som sa vyľakala, alebo či to už vyšetrovanie mohlo byť, ale už to mohli byť spojené s Nahálkom moje také halucinácie... No, ale skutočne poviem, že som bola nejako motivovaná aj tou jehovistkou prijímať utrpenie, aj si ho spôsobovať za Cirkev, za tú obrodu Cirkvi.“
„Práve sme robili na úvode k mojej diplomovej práci. Prišla do jej izby jej mama a hovorila: ,Aca,‘ teda už som vám povedala, že som aj Aca, ,hľadajú ťa dvaja páni.‘
No a mne to nejak došlo, bolo mi to aj trápne, že práve u nich, tak som zišla dolu, nechala som tam tašku, samozrejme, potom ma donútili s jedným ísť hore si ju zobrať. Tak keď som zišla dolu, tak sa pýtam, s kým mám česť a ukázali bumášky, hej, že Štátna bezpečnosť. Tak ma vzali do auta, odviezli ma na tú, kde sú Dva levy, na Špitálsku [ulicu]. Tam fotografovali ma a zobrali mi odtlačky prstov, hej. A aj som mala zlaté náušnice a zlatý prsteň, asi aj hodinky, slovom, všetko mi vzali, nikdy, nikdy mi to nevrátili. No tak som si povedala: ,Tak už som v tom. Už sa veziem.‘ Skutočne poviem, že som akosi bola na to pripravená, áno. Sama som si povedala, že to bude Božia milosť, keď teda ma zbalia, no. Tak a potom v noci ma z tej Špitálskej previezli na ten krajzák. Tak tam ma potom dali k dvom ženám. Ja som si predstavovala, že väzenie, to je niekde pivnica a to bola normálna izba, len okno vysoko a slamníky nejaké, čo sa teda skladali.“
„No takže v Bratislave. Dotiaľ ma ten surovec jeden nabádal, aby som podpísala protokol nepravdivý, že skutočne už som bola v nepríčetnom stave, keď som mala taký vnútorný impulz, že teda za Cirkev, viete, to je trápne aj hovoriť, že keď podpíšem protokol, tak nás zoberie diabol do pekla. Ale za Cirkev. No tak som vtedy to písmo moje, preto asi nedávajú ten môj protokol bratislavský, na tom písme vidieť, že už som nebola, teda poviem, príčetná, keď som to podpisovala. Už som pod vplyvom tých halucinácií a bludov, už som bola teda mimo reality, poviem, no tak ja som to nerozprávala nikomu, že som aj také niečo za Cirkev. No ale hlavným mojím motívom a odvtedy celého môjho života je skutočne Cirkev. No a toľko radosti som prežila z tých posledných pápežov, že ozaj to bola až priveľká odmena pre mňa, najprv koncil, hej, a potom no... Takže objektívne, to bola sprostá krivda, prekrúcanie plné nenávisti. Subjektívne som to spracovala tak, ako že treba za Cirkev trpieť. No takže nikdy som neoľutovala, naopak, ďakujem Pánu Bohu za všetko.“
„Stále za všetko ďakujem Pánu Bohu. Lebo aj to negatívne vplývalo pozitívne na môj celkový vývin. Skutočne, to až neuveriteľné je, práve keď mi niekto spôsobí zlo, tak mi spôsobil dobre. Vo väzení som sa prehĺbila, lebo som nahliadla, čo sú komunisti a ako nenávidia, a ako zaobchádzajú s ľuďmi a tak ďalej. Čo by som nikdy na slobode nebola verila nebyť toho, že som sa stretla s tými vzácnymi ľuďmi v Košiciach a potom som už tak bola nadšená za tú obrodu Cirkvi, za život podľa Biblie, poviem, vôbec za angažovanosť v prospech teda Kristovho kráľovstva. Skutočne všetko, za všetko celú večnosť môžem ďakovať, lebo aj to, čo mi niekto neprial, nakoniec mi to poslúžilo k dobru.“
„Bývali sme u starej matky z matkinej strany. Ona mi bola príkladom takej viery, ale aj dôvery v Boha, takého skutočne zdravého kresťanského života. A otec, ktorý viedol s ňou dialóg, najmä pred voľbami a tak ďalej, tak ten bol zase zanietený za sociálnu spravodlivosť. Môžem povedať, že vtedy bola taká situácia, Krompachy volali istý čas aj hladová dolina, potom červené Krompachy, v Slovinkách bola baňa a v Krompachoch Krompašské závody na meď. Tak to bolo tak prepojené navzájom. V Slovinkách zomierali baníci na silikózu a ich deti chodili po žobraní, a toto na mňa veľmi silno zapôsobilo, lebo mama by im bola dala pri dverách nejaký chlieb, čo sme teda mali vždy, ale otec zavolal dnu a vypytoval sa tých detí, čie sú, čo robí otec a tak ďalej, takže v tomto smere a prípadne aj chodil potom navštevovať tých chorých ľudí. Takže otec mi bol príkladom ozaj takého sociálneho cítenia až teda bol taký určitý boj za sociálnu spravodlivosť, lebo aj keď nebol vzdelaný, bol inteligentný a nikdy sa nebál ozvať, keď sa niekomu krivdilo.“
„No ale už niektorí ľudia boli zatvorení, konkrétne z Bratislavy, profesor Šmalík a Silvo Krčméry už predtým, a tak ďalej. Takže som akosi rátala, že príde aj na mňa rad, lebo som robila všelijaké, potom už teda podzemné, poviem, stretávačky, krúžky na fakulte, po niektorých ochotných rodinách aj nejaké exercície a podobné veci. Takže bola som naplno zapojená aj v tom mojom rodisku.“
Systém vtedy funguje keď uspokojuje biologické potreby, psychické, teda aj emocionálne a duchovné potreby Komunisti ako tak uspokojovali tie prvé potreby, ale potláčali duchovné potreby
Elena Schmidtová sa narodila v Krompachoch ako najstaršia dcéra. Detstvo prežila vo svojom rodnom meste, bývali s rodinou u starej mamy z matkinej strany, ktorá jej bola príkladom viery v Boha. Jej otec mal silné sociálne cítenie, čo ju v živote značne ovplyvnilo. Pracoval ako funkcionár vo fabrike v Krompachoch. Študovala na meštianskej škole s veľmi dobrými študijnými výsledkami. Mala v pláne ísť študovať externe do Košíc, čo sa jej nepodarilo najmä kvôli finančnej situácii a zrušeniu školy. V roku 1939, keď vznikol Slovenský štát, napriek túžbe po štúdiu, musela pracovať v Potravinovom družstve v Krompachoch. Neskôr sa jej vďaka šťastnej náhode podarilo zamestnať ako pomocná učiteľka na dedine v Odoríne. V roku 1943 urobila skúšky do tretieho ročníka Učiteľskej akadémie a v roku 1947 úspešne zmaturovala. V roku 1948 odišla do Bratislavy kvôli externému štúdiu na Filozofickej fakulte, kde zároveň organizovala rôzne stretnutia a krúžky na fakulte spolu s ďalšími dvoma dievčatami. Nazvali sa ,,malá trojka” a okrem iného organizovali rôzne výlety do prírody. Získala tu veľa dôležitých kontaktov na ľudí, s ktorými neskôr spolupracovala na tajných kresťanských aktivitách. V roku 1952 ju však Štátna bezpečnosť zatkla a uväznila v Bratislave na Špitálskej ulici (U dvoch levov). Nasledovalo vypočúvanie, počas ktorého jej pravdepodobne do jedla dali omamné látky, aby „pravdivo” odpovedala na otázky a prezradila mená ľudí, ktorí sa spoločne s ňou podieľali na organizovaní kresťanských stretnutí. Následne ju prinútili podpísať nepravdivú zápisnicu o jej výpovedi. Počas väzenia ťažko ochorela, preto ju museli na istú dobu previesť do nemocnice. Po zotavení sa však väzenie pokračovalo ďalej. V rokoch 1954 - 1956 sa dostala do pracovného tábora v Želiezovciach, kde vykonávala poľnohospodárske práce. Po prepustení sa veľmi ťažko začleňovala naspäť do spoločnosti, pretože nemala v podstate nič. Len vďaka rodine sa jej podarilo opäť začať žiť plnohodnotný život. Taktiež dosiahla to, po čom celý život túžila - promovala ako doktorka filozofie a v roku 1990 jej vydali knihu s názvom Listy nielen o adopcii.
