Mgr. Marián Sedílek

„Nedávno sme mali stretnutie a kolegyňa mi pripomenula udalosť, ktorú ja v hlave nemám, ale musela sa stať. Vyslovovali sme dôveru a nedôveru učiteľom. Mali sme lustračný zoznam a mali sme povedať meno profesora – áno, súhlasíme – nie, nesúhlasíme, a ja som to čítal. Vravela mi Dada Bombíková, že ona na to nemala odvahu, tak ja som to zobral. Ja som to čítal. Nebolo to príjemné, moje pocity boli zvláštne, aj keď som to len čítal, ste ten, čo nesie tu správu, že sa rozhoduje o osude nejakých ľudí. Na druhej strane som sa upokojoval, že je to kolektívne rozhodnutie, nielen moje. A potom boli zaujímavé debaty, keď to tí ľudia začali napádať, že ako toto môžeme robiť a že môžeme byť vďační, že sme sa dostali na školu, a že môžu menovať každého, kto sa tam dostal po známostiach a tak ďalej. Aj Milan Novotný vystúpil, že aj on sa dostal po známostiach, ale takto by to nemalo byť, a práve preto to chceme zmeniť." „Ako vyzeralo vyslovovanie dôvery a nedôvery? Boli tam aj profesori?" „Áno, prečítali sme meno s povedali sme v princípe, či súhlasíme, alebo nesúhlasíme, aby zostali na škole. Bolo to v podstate áno, nie." „A ten, čo dostal nesúhlas, musel odísť z katedry?" „Tak nejako. O tomto sme rozhodovali."

„Bol pondelok, tuším 13. novembra. Bol proces s Bratislavskou päťkou a boli sme na manifestácii na podporu týmto ľudom pred krídlom Justičného paláca. Keďže ma strašne bavilo fotiť, fotografoval som na tom podujatí. To sa skončilo ráno okolo deviatej, vracali sme sa do školy na dejiny vedeckého komunizmu. Na dnešnom Americkom námestí sme nastúpili na električku a ja som si to absolútne nevšimol, ale ako som prišiel do školy k výťahu, [zrazu, pozn. ed.] stáli pri mne dvaja páni, či môžu so mnou hovoriť, že som fotografoval. Že som fotografoval aj príslušníkov Štátnej bezpečnosti, a to sa nesmie, a chcú odo mňa film. A musím povedať, že som im ho dal. Vyľakal som sa. Boli takí presvedčiví, že som im ho jednoducho dal. Ešte som im hovoril, že mám na filme aj osobné veci, dcéra bola malá. Pýtal som sa, či mi ho vrátia a oni, že jasné, vrátia. Samozrejme, že nie. No a potom až hore v posluchárni som si uvedomil, akú hlúposť som urobil, lebo sme tam boli všetci zachytení, všetci, čo tam boli. Na druhej strane ma utešovali spolužiaci, lebo som nebol jediný, kto fotil, takže nás tak či tak majú. To bola moja jediná skúsenosť so ŠTB, a nebol to dobrý pocit. Dodnes sa hanbím za to, že som im ten film dal."