The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Marián Sedílek (* 1968)

• narodil sa v Ružomberku v roku 1968

• základnú školu a gymnázium vyštudoval v Piešťanoch

• vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave (1985 - 1990)

• zúčastnil sa študentského pochodu 16. 11. 1989 v predvečer Nežnej revolúcie (1989)

• po vysokej škole pôsobil ako novinár v Mladých rozletoch (1990)

• pracoval ako novinár v Smena na nedeľu

• odchod do denníka Sme (1993)

• prechádza do sféry PR (1996)

Novinár a fotograf Marián Sedílek sa narodil 21. apríla 1968 v Ružomberku. Jeho otec pôsobil ako vojak z povolania v Československej ľudovej armáde. Mama pracovala ako upratovačka, neskôr ako predavačka v potravinách. Vyrastal v Piešťanoch, kam sa z Ružomberka presťahovali kvôli otcovým pracovným povinnostiam na letisku. Učarovali mu totiž lietadlá: na začiatku slúžil ako mechanik, neskôr ako palubný technik.

Komunizmus sa javil ako bezpečný

Rodičia spočiatku vnímali komunistický režim pozitívne: „Rodine to pomohlo dostať sa do akejsi bezpečnej zóny. Otec bol ako príslušník armády v princípe zabezpečený, bol oblečený od ponožiek až po čapicu. Mali sme štátny byt, v tomto to bolo bezpečné.“

Doma sa o politike veľa nerozprávali. Marián však na gymnáziu začal vnímať rozpory medzi tým, čo sa verejne deklarovalo, a skutočnosťou. V Piešťanoch sa konávali medzinárodné preteky automobilov a motocyklov s účasťou aj zahraničných tímov. Mariána zaujímalo depo: už na strednej škole čase rád fotil, a tak robil fotky áut a motoriek, ktoré na cestách bežne nebolo možné zahliadnuť. V rámci svojej záľuby v zahraničných modeloch si nechal zasielať prospekty a nálepky od ich výrobcov. Jeho otec však mal strach; bál sa, aby ho niekto neudal za to, že mu chodia listy zo zahraničia, a chcel, aby s tým Marián prestal. „Vtedy som si uvedomil, že to nie je normálne, aby človek mal strach z toho, čo dostane do schránky.“

Socialistický zväz mládeže a jeho „dobrovoľnosť“

Na SZM na základnej škole si Marián Sedílek spomína neutrálne. Nevnímal ho ako základňu pre vstup do KSČ, skôr ako organizáciu, ktorá sa starala o voľný čas študentov. On sám v rámci pionierskych oddielov využíval možnosti turistiky. Oslavu 1. mája bral ako trochu nezmyselné pochodovanie v zlom počasí, inak jej ako deti nepripisovali veľký význam.

Na gymnáziu to už bolo citeľnejšie. SZM vydával stredoškolský časopis a Marián Sedílek ako zväzák dostal za úlohu urobiť nábor nových študentov. „Zrazu sa jeden chlapec prihlásil, že nechce byť v SZM, a keďže ten mal v stanovách, že je dobrovoľnou organizáciou, myslel som si, že má na to právo.“ Musel však odovzdať zoznam s menami žiakov, ktorí do zväzu nechceli vstúpiť, a zo strany učiteľského zboru im obom dohovárali.

Štúdium v zovretí ideológie

Na žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa dostal až po odvolaní. „Napodiv som si naozaj myslel že budem môcť slobodne písať,“ hovorí so smiechom.

Samozrejme, že nastalo precitnutie, hoci zákazy, o čom smú a nesmú písať, neboli explicitné. Zarazilo ho však štúdium množstva ideologického vzdelávania popri minime odborných predmetov: „Žiadne dejiny literatúry, žiadne tvorivé diskusie. Mali sme vedecký komunizmus, dejiny marxizmu-leninizmu, dejiny robotníckej žurnalistiky, kritiku buržoázie a iné...“ Študenti to brali ako nutné zlo. Marián Sedílek však ani na univerzite nezaregistroval, že by profesori spôsobovali študentom problémy kvôli rozhodnutiu neangažovať sa v strane.

V treťom ročníku založili so spolužiakmi časopis Proglas, ten ale do revolúcie nemohol vychádzať. Rovnaký osud čakal aj Mariánovu reportáž z výletu k mohyle M. R. Štefánika pri príležitosti výročia jeho úmrtia: „Problém s Prglasom bol ten, že sme ho museli vydávať pod záštitou SZM, a nechápali sme, prečo to nemohlo byť inak.“ Spolu s Mariánom Sedílekom tvorili redakčnú radu jeho spolužiaci Daniel Bútora, Milan Novotný, Dino Hochel, Jozef Lupták či Martin Homza.

Gorbačov bol podľa neho vítanou zmenou v komunistickom režime. Vnímali ho pozitívne a čakali, že sa perestrojka dostane aj k nám, no nakoniec prišlo rozčarovanie.

Sviečková manifestácia a vodné delá

V marci 1988 študentom filozofickej fakulty odporučili nezúčastniť sa zhromaždenia veriacich za náboženské a občianske práva, ktoré dostalo názov Sviečková manifestácia: „Vedeli sme, že z toho môžeme mať problém.“ Napriek tomu tam spolu so spolužiakmi išli: „Ľudia stáli na námestí, držali sviečky, modlili sa a zrazu dostali ranu z vodného dela. Boli vytláčaní autami s radlicami, námestie bolo polievané cisternami, no proste bola to blamáž režimu,“ spomína.

Mariána neprekvapovala prítomnosť polície, no takýto zásah nikto nečakal: „Potvrdilo sa mi, že hoci ústava zaručovala náboženskú slobodu, žiadna tu v princípe nebola.“ Vedel, že hoci by o tejto udalosti mohol napísať, nemal by jeho text kto uverejniť. Nebolo o tom kam napísať.

Poznávacie znamenia konca režimu

Na koncerte Bratislavskej lýry v júni 1988 pozdravila pesničkárka Joan Baez Václava Havla. Keď Ivan Hoffmann zaspieval pieseň Nech mi nehovoria, vypli mu v sále elektrinu. Sedílek o tom napísal do Pravdy báseň, ktorú však nikdy neuverejnili. Napriek tomu očakával, že sa niečo pohne, že sa otvoria archívy novín zo roku 1968, presne tak, ako sa to dialo v Maďarsku alebo v NDR, len u nás nie.

Posledným pokusom komunistického režimu na Slovensku o zastrašenie opozície bolo zatknutie členov tzv. Bratislavskej päťky v auguste 1989. Spolu so spolužiakmi sa Sedílek zúčastnil na podpornom zhromaždení a podujatie pri Justičnom paláci fotil. Hneď po zhromaždení sa vrátili na hodinu vedeckého komunizmu. „Keď sme prišli k výťahu, stáli pri mne dvaja muži a chceli odo mňa film, kde som fotil príslušníkov ŠtB. A musím povedať, že som im ho dal, čo ma dodnes mrzí.“ Až v učebni si uvedomil, že zachytil aj spolužiakov a že jeho film môže byť použitý ako dôkazový materiál proti zúčastneným. To bola jeho prvá a posledná skúsenosť so ŠtB.

Marián v tom čase absolvoval mesiac na vojenskej katedre v Mikulove. V septembri už veci nabrali nabrali rýchly spád. O dva týždne prišla Nežná revolúcia.

Študentský pochod

16. novembra 1989 sa konal pochod, ktorým študenti chceli prejaviť svoju nespokojnosť so systémom a zároveň si uctiť 17. november ako Medzinárodný deň študentstva zaspievaním hymny: „Vyšli sme z podchodu na Hodžovom námestí a ako živá reťaz sme pochodovali k našej škole. Monitorovali nás autá Verejnej bezpečnosti, ale nijako nezasahovali. Skandovali sme heslá Chceme dialóg, chceme reformu školstva, nechceme jadrový reaktor.“

Zastavili pred ministerstvom školstva, kde sa reťaz zmenila na masu ľudí. Z budovy ministerstva vyšiel tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka, ktorému sa snažili predostrieť svoje požiadavky. „Snažil sa našu nespokojnosť rozkrájať na podstatné a nepodstatné problémy. A sľúbil, že dialóg bude pokračovať. Ľudia tlieskali, slovne nás povzbudzovali, ale boli aj takí, čo sa pýtali, prečo tu robíme bordel. Ako aj dnes,” poukazuje Marián na analógiu medzi demonštráciami spred takmer 30 rokov a súčasnými občianskymi protestmi.

O zásahu proti študentom v Prahe sa dozvedel z televíznych novín. V pondelok bolo na katedre bolo študentské zasadnutie. Zúčastnilo sa ho množstvo ľudí a čítalo sa vyhlásenie, ktorým sa voči tomuto zásahu ohradili. Študenti sa postavili do okna a každú časť prečítal niekto iný pre prípad, že by mali byť z toho vyvodené dôsledky. Komunistickí profesori na fakulte sa však k situácii nevyjadrovali. V utorok sa konalo ďalšie stretnutie, na ktorom profesorom oznámili, že stratili ich dôveru. Požiadali ich, aby uvoľnili miesto študentom, v ktorých réžii mali byť ďalšie diskusie. Hlavnou požiadavkou bolo prešetrenie zásahu na Národnej triede v Prahe a vyjadrenie podpory jej účastníkom. Ďalšou bola demokratizácia školstva a prejav končil článkom o odstúpení KSČ.

Obavy, že sa nič nezmení, mali študenti od začiatku: „Počítali sme s tým, že ak sa komunistická strana udrží pri moci, môžeme byť perzekvovaní. Ale všetkých nás zavrieť nemôžu a ak, tak sa dostaneme von; neboli sme ostrov, už to všade vrelo. Ale obava tam bola.“ Považovali za víťazstvo, keď komunistická strana začala rokovať s VPN a nasledovali slobodné voľby.

Na mýtus okolo Alexandra Dubčeka má vlastný názor: „To, že bol niekto perzekvovaný, by nemalo zaručovať, že o dvadsať rokov dostane nejakú funkciu.“ Nemyslí si, že by sa bývalí komunisti mali vracať do funkcií. Podľa neho išiel svet ďalej a nebolo by to správne, hoci aj na ich katedru sa po rokoch vrátili ľudia, ktorí boli kedysi nútení odísť.

Pamätá si na udalosť, keď verejne vyslovovali dôveru a nedôveru pedagógom. Nahlas čítali ich mená a študenti sa k nim verejne vyjadrovali. Nebolo to nič príjemné, ale vnímali to ako kolektívne rozhodnutie: „Ľudia nás začali napádať a hovoriť, že máme byť radi, že sme sa vôbec dostali na školu.“

Ponovembrové otázky, Mečiar a rozdelenie Československa

Marián Sedílek do politiky vstúpiť nechcel, neangažoval sa ani v študentskom výbore: „Pravdupovediac som sa na to necítil. A tiež som si ako novinár chcel držať nezávislosť.“ Vznik ďalších politických strán vnímal pozitívne. Vyrušovala ho jedine SNS so svojou rétorikou a nacionalizmom, najmä v súvislosti s vtedajšími udalosťami v Juhoslávii. Hlasy o rehabilitácii Tisa sa začali objavovať hneď po uvoľnení pomerov, medzi študentmi ich však nezachytil. Hovorilo sa o tom skôr v súvislosti s potrebou venovať sa tejto téme.

Myslí si, že spoluprácu s ŠtB niekedy naozaj nebolo jednoduché odmietnuť. Deklaruje to svojou vlastnou nepríjemnou skúsenosťou so zhabaným filmom, ktorá našťastie zostala bez následkov. Častokrát sa snažil hľadať vysvetlenie sám pre seba: „Keď nepoznám súvislosti, nedovolím si nikoho odsúdiť.“

Rozpad VPN a vznik HZDS vnímal ako trieštenie síl. Nástup Mečiara považuje pre Slovensko za ideovú katastrofu. Spomína si, aká polarizovaná bola kvôli nemu spoločnosť: mnohé rodiny sa rozhádali kvôli politike. „Ekonomicky sme rástli, ale stále si myslím, že na rozdelenie republiky sa bolo treba spýtať ľudí v referende. Bol som z toho smutný. Ale stále je to lepšie ako totalita.“

Po škole sa v roku 1990 zamestnal v týždenníku Mladé rozlety. Využil inštitút civilnej vojenskej služby, kde slúžil ako sanitár. Po vojenčine začal pracovať v denníku Smena, v roku 1993 odišiel do Sme a v tom istom roku sa vrátil do Nitry. V roku 1996 prešiel do sféry public relations.

Nielen mladej generácii by chcel odkázať, že sloboda a demokracia nie sú zadarmo a treba si ich udržať. A jedinou cestou je nenásilie: „Mysleli sme si, že je to tak navždy, ale vôbec to tak nemusí byť. Nemusíme si to ani uvedomiť a môžeme tu mať zrazu podobný systém ako ten, z ktorého sme utekali.“