Viktor Šefčík

„V šesťdesiatom ôsmom, toto som úplne zabudol. Otec robil v PKO a vtedy boli také odmenové zájazdy do Ruska, na Krym. To bolo niečo úplne fascinujúce ísť tam. Nás zobrali začiatkom augusta ku babke, do Kráľovského Chlmca a oni išli na dovolenku do Ruska, na ten Krym. A teraz si pamätám, že tam bola teta, otcova mladšia sestra. A ona bola taká hysterka, že bude vojna, televízor stále pozerali. A ja som nechápal, že aká vojna. Babka hovorila, že treba ísť rýchlo do obchodu a nakúpiť múku, cukor, soľ a všetko. A potom sme sledovali pri Chlmci ako išli tanky. Všetky cesty boli zavreté. Nič sa nedalo robiť. A otec sa mal práve okolo 20. vrátiť z dovolenky. Ale proste z Ruska boli všetky vlaky vyhradené pre armádu. A oni išli nejakým takým druhoradým vlakom a potom na hraniciach čakali hodiny. Pred prechodom ich nahnali do dobytčích vozňov, ako dovolenkárov a takto ich previezli do Čiernej nad Tisou, kde sa menili koľaje. My sme vlastne príchod zažili u babky. Kráľovský Chlmec bola dedina vtedy a tam sme videli tie tanky. Každý utekal do obchodu nakupovať vo veľkom. Potom prišli rodičia a vrátili sme sa do Košíc. V Košiciach sa už stal incident. Tá teta, ktorú vyzliekli a pomaľovali, tak ona bývala na Stromovej ulici. My sme bývali v prvom vchode a ona bývala v poslednom vchode. V tom dlhom baraku. Už neviem ako sa ona volala, ale bola manželkou ruského dôstojníka. A ona tam začala chváliť na Hlavnej ulici Rusov a všetci boli proti, tak ju vyzliekli a ju poliali červenou farbou. To je normálne zaznamenané. Potom tých ľudí odsúdili na dvadsať rokov, ktorým to dokázali, že to urobili."

„Ja som v šesťdesiatom šiestom išiel do prvého ročníka, proste na ZDŠ (základnú školu). Bola to základná škola s maďarským vyučovacím jazykom. Vtedy niekedy ju založili. Bola v podstate bývalá židovská škola a dali tam dokopy Židov a Maďarov. [Dokumentarista: To je tá na Šrobárovej ulici zo zadu?] Áno. A vtedy bol riaditeľ Rátc, ten košický básnik, teraz tam má aj bustu a jeho vnučka je takisto vynikajúca výtvarníčka, Noemi Rátcova. No a ja som tam nastúpil v šesťdesiatom šiestom a vybrali ma, že sa môžem prihlásiť na výtvarnú, do ĽŠU. Vtedy sa to volalo Ľudová škola umenia. Sídlila na Moyzesovej, v bývalom kláštore mníšok. Vybrali ma a sme išli ma prijímačky, museli sme ísť. A to si dodnes pamätám, že nás normálne pripravovali, že čo budeme kresliť. Budete kresliť Sovietsky zväz očami detí. Ukázal nám fotky Moskvy a tomu podobné. Ideologicky nás pripravovali už ako šesťročné deti. To si pamätám, že stále nás oddelili na tej výtvarnej výchove ako prvákov a proste sme trénovali. A teraz ja som prišiel na prijímačky a ja som taký spontánny bol, tak ako každé dieťa. A s tušom som mal robiť. A teraz každý mal jednu lavicu. Sme tam boli, asi desiati v triede a bolo tam ticho. Téma bola Sovietsky zväz očami detí a toto sme museli namaľovať. No a teraz ja som tam niečo začal kresliť. Som sa do toho nejako vžil a sa mi proste trochu vylial tuš, kvaplo mi z toho pera na výkres, taká mláka tam bola. A teraz si hovorím koniec, vyhodia ma. A prišiel ten pedagóg, čo nás mal na starosti. Si ho dodnes pamätám. Mirko Milan, to bol taký distingvovaný muž, taký bol proste, chodil ako pán. A pozrel, zohol sa a fúkol mi do toho. Tak sa to rozišlo a ja som len pozeral. On mi povedal, vidíš, tak to je vesmír a tu ide sovietska raketa. Neviem ako sa vtedy volala, Sojuz myslím a tam je Gagarin, alebo kto vtedy lietal do vesmíru. A ja som úplne ožil, že super, tak som začal kresliť hviezdy, tak, ako sme ich s otcom pozerali cez ďalekohľad. Nakoniec ma prijali. A to bola tá ideológia."