Rastislav Šenkirik

„Taký kuriózny zážitok mám. Začal som maľovať a potajomky lepiť po dedine plagáty ako „Rusi domov“. Moja maminka ma pri tom vymákla, myslel som že sa so mnou vyvadí a ona že „to si vôbec pekne nenakreslil, pozri sa aké máš kostrbaté písmo. Tak mi to pomáhala maľovať a spolu sme to v noci lepili. Vtedy bolo množstvo podpisových akcií tých takzvaných slobodných vysielačov, ktoré pendlovali a unikali okupantom nejakú dobu. V Bratislave aj v Bystrici sa zasielali petície. Naša dedinka mala dačo okolo tisíc duší. Tak som si doniesol na stanicu maličký detský stolík, lebo tam ľudia nastupovali do autobusov a vlakov do roboty. Na Kriváni stáli rýchliky, z nejakých technických dôvodov, vlaky sa križovali. Výpravca vyzýval ľudí aj z rýchliku, aby podpísali petíciu, hovoril, že nepustí rýchlik, kým nepodpíšu. Samozrejme, musel dodržať grafikon, ale masa ľudí to podpísala a mnohí aj plakali, že nestihli. Tak sa stalo, že naša dedinka mala niekoľkonásobne väčší počet podpisov, odmietajúcich ruskú okupáciu. Samozrejme, našiel sa miestny dobrák, o ktorom som sa potom, keď sa dospelí rozhovorili o zlobách režimu dozvedel, že to bol gardista a ten už mal vtedy nejaké kontakty a na stanicu prišiel transportér, dva gazíky a vojaci začali strieľať do vzduchu, ale ja som našťastie cez skratky a záhrady a cez ploty bol v bezpečí. Ten stolík tam rozmliaždili. Petície som zachránil.

„Možno treba spomenúť aj takú vec, ktorá sa prehliada, a to zásluha študentov nielen na Novembri 89, ale aj na základných zmenách po 89-tom. Tým myslím práve študentský štrajk a štrajk umelcov v 96-tom a 97-mom ako reakcia na neototalitné praktiky ministra kultúry Hudeca a podobne. Vtedy vzniklo otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré vyústilo v pamätný okupačný štrajk ministerstva kultúry, kde sa udialo aj niekoľko veľmi vtipných a kurióznych situácií okrem toho, že minister Hudec utekal s kabátom na hlave. Policajti sa snažili odvláčiť nás z toho ministerstva. Pamätám sa, že som sa strašne bál. Ja som posero, bojím sa fyzického násilia. Nie som žiaden rambo. Sedeli sme na schodoch, držali sme sa popod pazuchy, vytvorili sme takú reťaz a je som len konfrontoval, či sú tí čo sedeli po oboch stranách, dostatočná záťaž, lebo oproti išiel taký asi 50-kilový policajt a len som sa upokojil, že troch nás neodvlečie. Stali sa dve udalosti, ktoré možno treba aj zaznamenať: Kúzlo nechceného. Ako Števa Kožku vliekli po schodoch, ten záber, čo sa potom objavil v televízii, policajti ho vliekli za ruky a za nohy, ako keby mu chceli dávať hobla vznikol z kamery, ktorú predtým policajt zabavil kameramanovi Markízy a bola nastavená na automatiku. Kameraman prišiel za policajtom s prosíkom, aby mu odovzdal kameru. Policajt že dobre, ale musí odovzdať kazetu. Tento typ kamery však mal vzadu zásobník na čisté kazety, tak kameraman mu dal prázdnu a ostrá zostala v prístroji. Hneď to bežali nakopírovať na VŠVU a čo tam boli poslanci s poslaneckou imunitou, a šlo to do televízií, do čiech, do Rakúska a podobne. S tým súvisí druhá udalosť – pri betónovom kvetináči pred ministerstvom kultúry stál v joggingovej súprave Pavol Rusko, vtedajší šéf Markízy, ktorému bol Mečiar za svedka na svadbe a ako horlivý komsomolec vždy ľutoval, že premeškal 89ty. Usúdil, že to je nový 89ty a Anke Ghanamovej usúdil, že je to nový osemdesiaty deviaty, prerušil vysielanie, uverejnil zábery zo štrajku a z promečiarovského Ruska sa obratom stal občan-demokrat, milujúci slobodu.“