Júlia Ševčíková

„...Moji súrodenci odchádzali až v ´69, teda o rok neskôr, a ja som už vedela, že budem mať problém, lebo oni prišli do školy. Oni proste si tú rodinnú situáciu zmapovali a vedeli, že ja mám záujem pokračovať v štúdiu, tak už ma pani riaditeľka upozornila, že aby som vedela, že pravdepodobne ďalej študovať nebudem môcť. Ale bolo také, že pred maturitou také vyhrážky ,že ,nezmaturujete lebo...´ to bolo také veľmi urážajúce, ponižujúce, keď prišli eštébáci ku vám lebo... Napríklad ku mne prišli osobne do domu, do rodičovského domu, až ten akademický týždeň, čo sme mali pred maturitou, že pripravte sa na maturitné skúšky. A keďže vlastne oni boli v škole a ja som ako s nimi nebola, lebo boli za pani riaditeľkou, takže ja som sa kľudne pripravovala, lebo za mnou nikto nebol, ale práve oni, zákerné bolo v tom to, že oni si dali načas a práve vtedy, keď je človek najzraniteľnejší, tak oni prišli v čase toho akademického týždňa a prišli za mnou asi s tým, že ,vy niktoš ste si dovolili podať prihlášku, že viete o tom, že sa nikde nedostanete?´ a také. Že proste oni jednali s človekom veľmi ponižujúco, takže ma trošku to rozhodilo. No ale tak ja som zmaturovala s vyznamenaním. A to dojíma, lebo tá pani riaditeľka prišla za mnou s plačom, mala slzy v očiach. Lebo nám vyznamenaným prišli gratulovať, tá komisia vám príde zavinšovať, že ste dobre skončili, ste medzi vyznamenanými. Len ona prišla tak blízko ku mne, aby to ostatní nepočuli, že zase boli eštébáci a že teda ja do školy pravdepodobne ďalej nepôjdem. Takže aj po rokoch ma to tak dojíma, že proste, vám oni, teda mne osobne, zmenili totálne život, lebo som mala úplne iné plány...“

Ale som odchádzala z Liptovského Mikuláša do Vysokých Tatier. A to bolo moje druhé detstvo prakticky, lebo tam sme sa stretli všetci takí ranení. Ja ranená tým systémom, že nemôžem dosiahnuť to, čo som túžila, a potom tam boli, sme mali v tej partii, lebo my sme chodili na vysokohorskú turistiku, takže pred nočnou a po nočnej som si mohla vypĺňať takéto prechádzky a veľmi dobré to bolo, takže tam sme mali takú partiu všetkých takých tých ranených, by som povedala. Že čo boli profesori vyhodení zo škôl vlastne z týchto politických dôvodov, lebo si dovolili chodiť do kostola a to sa nemohlo, a ešte učiť aj mládež a vysvetľovať o Bohu, keď podľa komunistov Boh neexistoval (smiech). Takže ja som v tých Tatrách zapadla, lebo tam sme mali ešte aj kňazov, ktorým zobrali v 50. rokoch súhlas a oni robili obyčajných robotníkov a to sa týkalo aj tých zdravotných sestier, niektoré boli pôvodné, že opustili reholu a tam som stretla teda aj tú svoju priateľku, s ktorou som robila v Liptovskom Mikuláši na chirurgii, lebo ona tiež odchádzala do rehole. Ale v tých 50., 70. rokoch sa odchádzalo tajne. Že proste ona odišla do rehole, ale o tom nikto nesmel vedieť. No ale ja som v tých Tatrách takto šťastne žila s tými všetkými sklamanými, ale bolo tam vynikajúce prostredie kvôli tomu, že my sme mohli mať aj svätú omšu pod holým nebom, pretože tým kňazom zobrali súhlas a v lese nás nikto nenašiel. Takže to boli také zážitky originálne, ktoré už dnes by nikto a z mladých už vôbec, pretože to nemáte odkiaľ poznať.