The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ladislav Šidelský (* 1935)

• narodil sa 28. 8. 1935 v Solivare pri Prešove

• rodina sa presťahovala do Bratislavy

• študoval na Strednej priemyselnej škole filmovej v Čimeliciach

• začal pracovať ako laborant v Československom štátnom filme v Bratislave

• 1. 1. 1960 prišiel do Košíc, bol pri založení štúdia ČST

• v júli 1968 ako jediný kameraman nakrútil stretnutie delegácií ČSSR a ZSSR v Čiernej nad Tisou

• 31. 12. 1995 odchod do dôchodku

Ladislav Šidelský

„Kameraman musí nafilmovať každú akciu, ak sa to len dá. Musí vymyslieť, aby to mohol spraviť. Kvôli tomu tam išiel, aby to spravil. Niekto to vie, niekto to nevie, človek sa musí vynájsť. To je taká reportérska pýcha - viem to, tak to idem spraviť.“

Kamera sa Ladislavovi Šidelskému stala spoločníčkou na celý život. Cez objektív sledoval, ako ožíva východné Slovensko, ako Východoslovenské železiarne pomáhajú rozvíjať región a zamestnať ľudí, ako pribúdajú kilometre ropovodu Družba zo Sovietskeho zväzu, ako zanikajú obce pod dnešnou priehradou Domaša a ako ju postupne zaplavuje voda. Jeho zábery zo stretnutia Alexandra Dubčeka a Leonida Brežneva v Čiernej nad Tisou v roku 1968 obleteli svet. A pritom sa pôvodne vôbec nemal stať kameramanom.

Nechceš študovať film?

Ladislav Šidelský sa narodil 28. augusta 1935 v Solivare pri Prešove v rodine železničiara. Mladosť prežil v Bratislave na Žabotovej ulici. Bratislava bola preňho veľké mesto, ale rýchlo sa prispôsobil. Jedného dňa ho oslovil otec: ,Nechceš študovať niečo s filmom?´ „Páčili sa mi fotografie, aparáty, len na to sme nikdy nemali dosť peňazí.“

Československý štátny film založil v Klánoviciach, kúpeľnom mestečku pri Prahe, filmovú školu. Mala zabezpečiť pre tento štátny podnik dostatok technických odborníkov. A sem prišiel mladý Ladislav spoznávať svet filmu. Po roku jeho štúdia sa škola presťahovala do Čimelíc, kde sídlila v krásnom zámku po Schwarzenbergovcoch. Z troch odborov – technika, chémia a produkcia - mu prisúdili chémiu. Mal sa stať budúcim laborantom. „Chémia pre mňa nebola príliš prístupná. Horko-ťažko som ju po všetkých chemických peripetiách vyštudoval. Mali sme tam ale vynikajúcich učiteľov, boli to ľudia, ktorí prichádzali z Prahy - režiséri, ktorí nám dávali veľmi dobré ponaučenia. Záverečnú prácu na maturitu som robil na Barrandove. Dodnes veľmi rád spomínam na Čimelice. Boli tam dobrí ľudia, dobrí priatelia. Len mi je ľúto, že mnohí slovenskí spolužiaci skončili predčasne, nie preto, že by mali problémy, ale ich vedomosti nestačili.“

Z laboratória ku kamere

V Československom štátnom filme, kam po skončení školy v roku 1955 musel nastúpiť, začal pracovať v laboratóriách. Neraz „slúžil“ aj v noci – bolo treba spracovať materiál pre týždenníky, ktorý dodávali kameramani zo spravodajského filmu. A práve po práci kameramana poškuľoval aj Ladislav. Laboratóriá neboli to, po čom túžil. „Cítil som, že by som vedel robiť obrázky.“ A tak sa asi po poldruha roku pokúsil dostať sa k filmárom. Jeho dobrý kamarát Jarko Skřivánek tam už pracoval ako asistent kamery. ,Skús sa dostať k nám do Spravodajského filmu.´ „A hurá, vyšlo to – stal som sa asistentom kamery. Pre mňa to bolo niečo veľké. I keď človek musel nosiť statív, musel nabíjať kazetu s filmami tak, aby sa tam nedostalo svetlo.“

Dodnes veľmi rád spomína na roky, ktoré strávil v spravodajskom filme. Precestoval takmer celé Slovensko, zažil mnoho zaujímavého. Až raz prišiel deň, keď mu jeho šéfkameraman Vilo Ptáček povedal: ,Zober kameru a choď spraviť nejaký záber.´ „Ja som sa až roztriasol od rozkoše, že som mohol spraviť jediný záber. A to som si musel nastaviť správnu ostrosť, správnu expozíciu, správnu dĺžku záberu, ktorý by nebol roztrasený. Ja som to dokázal. Takže sa potom stalo, že mi povedali - ,Bude z teba niečo´.“

Výročie bojov o Duklu, dianie v Tatrách. Všade tam sa so spravodajským filmom dostal. Musel, podobne ako iné štáby, precestovať celé Slovensko, aby mohol priniesť aktuálne zábery napríklad z osláv výročia bojov o Dukelský priesmyk. Cestovanie za udalosťami bolo náročné najmä v zime.

V Košiciach zakladali televízne štúdio

A opäť to bola výzva kamaráta Jara Skřivánka, ktorá ho dostala do televízie. To bolo v roku 1959, teda tri roky po vzniku televízie na Slovensku. Keď v Košiciach začali stavať Východoslovenské železiarne, oslovil Ladislava ako východniara redaktor Ján Vrábeľ s ponukou robiť kameramana v Košiciach. Aj keď mu nemohol poskytnúť ubytovanie, presvedčil ho. Stály štáb mal nahradiť štáby, ktoré na východ Slovenska cestovali z Bratislavy, aby informovali o tunajšom dianí. Správy vtedy strácali na aktuálnosti, pretože kým ich poslali, spracovali a mohli odvysielať, uplynuli aj dva – tri dni. Riešenie teda videli v založení štúdia v Košiciach.

Do Košíc Ladislav pricestoval na Nový rok 1960 večer. Na letisku ho čakali Ján Vrábeľ a tretí člen štábu – šofér Laco Jančík. Provizórnu redakciu vytvorili na Štúrovej ulici č. 10 v priestoroch, ktoré im požičal šéfredaktor Východoslovenských novín Tóno Šemorádik. „Keď chodím okolo, spomeniem si. A keďže som nemal kde bývať, tak som spával tam. Kedykoľvek prišiel Janko Vrábeľ alebo aj so šoférom, zaklopali, ja som sa zdvihol zo svojho gauča a tam sa začala práca. Tak sme tam žili vyše roka,“ spomína na začiatky televízie v Košiciach Ladislav Šidelský.

Asi po roku techniku i ľudí poskytol Spravodajský film, ktorý mal v Košiciach svoju redakciu. Televízny štáb začal pracovať vo dvoch miestnostiach na poschodí nad krčmou U Šmídla na vtedajšej Leninovej ulici, kde kedysi bolo kino Čas.

Pracovné i technické podmienky zďaleka neboli ideálne. „Bolo to hrozné, mali sme len jedno auto. Bol problém s pneumatikami, bol problém s benzínom. A v zime to bolo niečo hrozné.“ Takáto malá „bunka“ vyrábala mesačne 30 – 35 reportáží.

Postupne pribudli ďalší ľudia – režisér Ivan Toronský, zvukár Vlado Vlček, osvetľovač zo Spravodajského filmu Juraj Pavlovský.

Mapovali rozvoj východného Slovenska

V tom čase sa začal stavať ropovod Družba, veľmi sledovaná stavba. A častý cieľ televízneho štábu.

Ďalšia hlavná téma boli Východoslovenské železiarne. Hneď na druhý deň, ako pricestoval do Košíc, nakrúcali otvorenie nového roka. Pamätá si, že bolo veľmi chladné ráno. Chodili tam nakrúcať veľmi často. „Mne sa to tak veľmi nepáčilo, pretože furt železiarne, železiarne, železiarne, a ostatné veci, ten východ, ktorý je taký pekný... Mňa to ťahalo inde...“ Postupne prišli ďalší kameramani a Ladislav, ako najstarší, si mohol začať vyberať. Rád chodil do Tatier, Slovenského raja, Levoče... 

V 60. rokoch začali na Ondave stavať Domašu. Ľudia boli proti tomu, prišli o domy, o majetky. Ladislavovi bolo ľúto, keď videl, ako im buldozéry búrali domy. Ženy plakali, no vysielať sa to nesmelo. Tieto zábery v televízii nikdy nevideli.

Pri cestách za reportážami nosil so sebou aj fotoaparát. Nafotil si tak mnoho miest a situácií.

Vhod mu prišla pomoc fotografa z Východoslovenských novín Róberta Berenhauta. Tak sa mu v roku 1963 pošťastilo uverejniť svoje fotografie z rôznych lokalít východného Slovenska v knihe dvoch českých autorov Jiřího Franěka a Jiřího Stana Slunce nad planinou. Asi po roku mu ju poslali aj s jeho fotografiami, s ktorými bol celkom spokojný. Nikde však nenašiel svoje meno. Zabudli naňho. Prišlo mu ospravedlnenie aj so sľubom, že v nasledujúcom vydaní sa už taká chyba nezopakuje. K tomu však už nikdy nedošlo.

Štáb často nakrúcal aj v okolitých mestách – v Rožňave, v Prešove. Neraz sa stretli s tým, že si ženy pred kamerou zakrývali tvár a nevedeli to pochopiť. Až neskôr si uvedomili, že to súvisí s religiozitou. Ženy si mysleli, že keď ich nafilmujú, stratia svoju tvár.

Nakrútený materiál v 30-metrových kotúčikoch posielali poštou do Bratislavy, kde ho vyvolali. A tak nevyhnutne mali správy z východu omeškanie.

V začiatoch si „televizáci“ ešte neuvedomovali, že niektoré veci a javy, ktoré nakrútili, sa na obrazovku nedostali. Až neskôr si to začali všímať. Rovnako ako to, že napr. na poľnohospodárskych družstvách museli ukázať, ako to všetko dobre funguje, aj keď to tak nebolo.

Techniku dostávali z Bratislavy, väčšinou nie novú. Ladislav najradšej pracoval s nemeckou kamerou Ariflex, ktorú používali aj vojnoví kameramani. Dlho po nej túžil, napokon sa k nej dostal.

Ďalšie priestory získala košická televízia na Malinovského ulici. Boli tam aj laboratóriá, v ktorých vyštudovaný chemik, neskôr kameraman Milan Štelbaský, vyvolával filmy. Nebolo už teda potrebné posielať surovinu do Bratislavy, a materiály tak získali na aktuálnosti.

Na rok 1968 si nespomína rád

21. augusta, keď sa aj Košicami valili sovietske tenky, mu riaditeľ Jindřich Počta Mikula nariadil byť v pohotovsti na najnovšom pracovisku televízie – na Rastislavovej ulici. Na Malinovského už vo dvore jeden tank stál. O nových priestoroch však okupanti ešte nevedeli, a tak ostali mimo ich pozornosti. Ladislav tak ale bol zbytočný, a to ho značne rozladilo. Spokojný bol len s tým, že ostatní kameramani odviedli dobrú prácu a zachytili všetko, čo sa udialo. Materiál však neskončil na obrazovkách, nemal ho nik vidieť. Viacerí ľudia ho preto ukryli a objavil sa až po Nežnej revolúcii v roku 1989.

No 21. august mal pre Ladislava ešte predohru. Od 29. júla sa mestečko na hranici Čierna nad Tisou stala miestom rokovania československej a sovietskej delegácie. Rozhodovalo sa tu o budúcnosti Československa. Naša delegácia, na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom, chcela presvedčiť Sovietov, vedených 1. tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom, aby uznali socializmus s ľudskou tvárou.

Schôdzka sa mala udiať bez pozornosti ľudí a hlavne médií. Na stanicu v Čiernej, ani na malé námestíčko, ktorým mali delegáti prejsť do kultúrneho domu, nesmeli vstúpiť žiadni novinári, fotografi či kameramani. A predsa sa podarilo nakrútiť zábery, ktoré ešte v ten deň videli na celom svete.

Vtedajší námestník pre program v košickom televíznom štúdiu Jozef Gonda, ktorý poznal dobrodružnú a cieľavedomú povahu nášho kameramana, ho vybral na túto rizikovú akciu. Deň pred schôdzkou sa televízny štáb ubytoval v Kráľovskom Chlmci. Otázne bolo, ako sa dostať na miesto nakrúcania. Každého, kto prišiel, totiž kontrolovali. Každých 200 metrov stáli policajti a iných kameramanov a fotografov či redaktorov s mikrofónmi posielali preč. Ladislav sa ale vynašiel. Stavil na svoj zvyk – všade chodiť v saku a s kravatou. Aj keď bol vtedy horúci letný deň, akosi nikomu neprišlo podozrivé, že bol takto oblečený. A vďaka tomu sa mu podarilo preniesť kameru. Uchytil ju na kravatu a skryl pod sako pod pazuchou. Keďže v Čiernej nad Tisou nakrúcali často, zrodil sa tu aj film Život na koľajniciach, ľudia ich poznali. Vďaka takýmto známostiam sa dostal do miestnosti na stanici, z ktorej bol výhľad na perón i na druhú stranu, na námestie, ktorým museli delegácie prejsť do kultúrneho domu.

No malá kamera znamenala aj väčší problém. Tak ako inú techniku, aj ju dostala košická televízia z Bratislavy už opotrebovanú. Táto bola na pero a na jedno natiahnutie vydržala nahrávať 30 až 35 sekúnd. Hrozilo riziko, že ju natiahne zavčasu alebo naopak, neskoro. Takto mohol prepásť momenty, ktoré potreboval nasnímať. „Bola dilema, ako to spraviť. Deux et machina mi prišla a som to nasnímal tak, ako tam boli na čele s Brežnevom, Dubčekom, Biľakom. A potom na druhej strane, ako odchádzali, sa mi to podarilo tiež. Vďaka človeku, ktorý ma tam pustil.“

Potom už len stačilo materiál zabaliť a produkčný Oldřich Novák ho poslal do Košíc. Ešte v ten deň ho odvysielala nielen Československá televízia, ale jeho zábery videli aj v mnohých ďalších krajinách.

Iným kameramanom umožnili nakrúcanie až na druhý deň. Medzi novinármi, ktorí o udalostiach v Čiernej nad Tisou informovali, boli aj redaktori z Mladej fronty dnes. Informovali aj o tom, že košickému štábu sa podarilo udalosti prvého dňa nakrútiť. To bol asi dôvod, prečo mal Ladislav o niekoľko dní rad zvláštnych telefonátov. Napokon ale väčšie problémy nemal.

Čo je hrdinstvo

Aj keď bolo riziko púšťať sa do tejto akcie, Ladislav Šidelský svoje konanie nepovažuje za hrdinstvo. Bola to jeho práca. „Kameraman musí nafilmovať každú akciu, ak sa to len dá. Musí vymyslieť, aby to mohol spraviť. Kvôli tomu tam išiel, aby to spravil. Niekto to vie, niekto to nevie, človek sa musí vynájsť. To je taká reportérska pýcha - viem to, tak to idem spraviť.“

Čo teda, podľa neho, hrdinstvom kameramana je? Skôr zaň považuje svoju účasť na expedícii na Špicbergoch v roku 1981, kam ho pozvala skupina horolezcov, aby o nich nakrútil film. „Špicbergy? To som ani nevedel, čo to je, kde to je. Pozrel som si to na mape. Však to je tam, kde aj v lete je veľa snehu, ľadu. Tak som tak trochu prenáhlene povedal – ale samozrejme. Mojou srdcovou záležitosťou boli Tatry, Slovenský raj, tak som si povedal, že by som to mohol spraviť, že by som sa nebál.“

Aj keď Špicbergy patria Nórsku, mestečko Barentsburg osídľovali predovšetkým Rusi a Ukrajinci, ktorí tam ťažili uhlie. Cesta slovenskej výpravy viedla cezeň k Severnému ľadovému moru. Tam horolezci zliezali rôzne ľadovce, na niektoré sa s nimi vybral aj Ladislav. „To bolo pre mňa také hrdinstvo, bol som tam, spravil som to, spravil som o tom filmeček, ktorý sa párkrát odvysielal. Že som to vydržal, a už len preto, že tam neexistuje noc. Boli sme tam od júna skoro do konca augusta, slnko nezapadlo. Tam noc nebola.“

Východné Slovensko – srdcová záležitosť

Ladislav Šidelský spolupracoval s mnohými režisérmi, rád si spomína na Jozefa Pálku, Juraja Jakubiska, Zdenka Podskalského, Karola Spišáka, Martina Slivku, Dušana Kleina, Ivana Krajíčka a ďalších. Nielen ako kameraman, ale aj ako režisér ponúkol divákom pohľady do zákutí celého východného Slovenska, odhalil im aj málo známe lokality. Sám je totiž nadšený krásou, ktorú táto časť Slovenska ponúka: „Keď som na ten východ už prišiel, tak som chcel ukázať, ako ten východ vyzerá. Je to krásne prostredie, krásne krajinky, krásni ľudia. A robiť tu dokument – to sme tu práve robili, aby Československo, nilen Slovensko, ale Československo, aby videlo, že to východné Slovensko má svoje veľké hodnoty. Je to v ľuďoch, alebo je to v prírode, v čomkoľvek, už aj v tom nárečí, niekedy je žartovné, ale vždy veľmi pekné to východné Slovensko je. A ja som prišiel z Bratislavy na východné Slovensko nie preto, že som sa tu narodil. Ale prišiel som a dodnes to neľutujem.“

Pre Post Bellum nahrala a spracovala Tatiana Snitková, 27. 11. 2015